Martin Podolan
Autor je psychoanalytik a psychoterapeut
Nie všetky pravdy a lži prežívame rovnako. Niektoré nás upokojujú a hladia ako teplá deka, lebo presne zapadajú do nášho obrazu sveta. Iné dráždia, lebo narážajú na to, čo nechceme vidieť – ohrozujú naše vnútorné hranice. Ako v legende, kde lož ukradla šaty pravde a odvtedy sa za ňu vydáva, zatiaľ čo pravda ostala nahá a poburuje tých, ktorí ju uvidia. Aj my radšej uveríme príjemnej lži než nepríjemnej pravde. Psychika totiž posudzuje pravdivosť podľa súladu s našimi presvedčeniami, nie podľa faktov. To, čo ladí s naším vnútorným svetom, sa zdá pravdivé – aj keď nie je. To, čo ho narúša, vyzerá ako lož – aj keď môže byť pravdivé.
A práve v dnešnom svete sa spúšťajú dva prastaré obranné mechanizmy, štiepenie aj projekcia: to, čo psychika neunesie, odštiepi od seba, premietne do druhých – a svet sa rozdelí na dobrý a zlý. Lenže práve vtedy nás psychika začne klamať v mene pravdy, poriadku či dobra. A tak si často ani nevšimneme, že to, čo voláme viera či presvedčenie, môže byť len rafinovaný spôsob, ako sa cítiť bezpečne.
Tento článok preto nie je o autokratoch, ale o nás. O tom, ako ich vplyv prebúdza v nás práve tieto mechanizmy – štiepenie a projekciu –, ktoré nás vedú k lži „my sme tí dobrí a oni tí zlí“. Ukazuje, ako sa tento spôsob videnia sveta usádza v našich rozhovoroch, rodinách a priateľstvách – a ako jediný priestor, kde sa môže čosi zmeniť, vzniká tam, kde sa ešte dokážeme počúvať.
Štiepenie a projekcia sú javy, ktoré berú vážne psychológovia aj politológovia. Štiepenie je obranný mechanizmus, ktorý v nás rozdeľuje svet na úplne dobrý a úplne zlý. Je to akoby prastarý reflex prežitia – a zároveň koreň morálneho fanatizmu. Pôsobí ako trhlina, ktorá sa v psychike otvorí, keď tlak protichodných emócií presiahne prah znesiteľnosti: uvoľní napätie, ale rozdelí celok.
Projekcia na toto rozdelenie nadväzuje a ešte ho posilňuje, ako ukázali Perry a Vaillant, funguje ako prepínač medzi vnútorným a vonkajším svetom, filter, cez ktorý sa nám potom ukazuje realita. Podobá sa filmovému projektoru: premieta naše vnútorné napätie do iných ľudí a sveta, kde ho potom vidíme. Psychika spúšťa obe bez nášho vedomia v záujme zachovať pokoj a bezpečie. A kým ich nerozpoznáme, rozhodujú za nás – doma, v práci aj pri volebných urnách.
Ako vzniká štiepenie, projekcia a náš tieň
Aby sme pochopili, prečo sa spoločnosť klame, musíme sa pozrieť na miesto, kde sa to začína – do psychiky každého z nás, kde sa tieto obranné mechanizmy prvýkrát rodia.
Štiepenie vzniká ako prvý spôsob, ktorým si dieťa pomáha prežiť protichodné skúsenosti – keď ten, kto miluje, ho zároveň môže zraniť. Keď cíti čosi neúnosné – hnev, strach či hlad po láske –, psychika rozdelí svet na dobrý a zlý, aby sa v ňom vyznalo. Projekcia na to nadväzuje: to, čo v sebe neunesie, premietne do rodičov. Ak vo vzťahu cíti prijatie a rodič jeho pocity vydrží, pochopí a vráti v prijateľnej podobe, dieťa sa ich učí skúmať, niesť a znášať rozporuplnosti. Ak však vzťah bezpečný nie je, naučí sa pocity potláčať a premietať von – vidieť v iných to, čo neunesie v sebe. Preto Jung pripomínal: „Čo ťa irituje na iných, hľadaj v sebe.“
V zdravom prostredí sa štiepenie aj projekcia postupne menia na schopnosť niesť vnútorné rozpory – pochopiť, že ten istý človek, ktorý nás vie zraniť, môže byť aj láskavý. Zdravý vzťah v nás podporuje pocit dobra bez potreby mať nepriateľa. Na nezdravé prostredie sa však tieto mechanizmy adaptujú tak, aby dieťa chránili,
