Denník N

Ako sa o gejoch a lesbách písalo za totality? Ľudia s perverznou úchylkou, ktorú treba liečiť

Noviny pred pár desiatkami rokov uverejňovali nezmyselné dohady. Tvrdili, že homosexualitu je možné získať počas života, napríklad aj užívaním drog.

„Som homosexuál. Je to spoločensky tolerované?“ pýta sa v poradni denníka Práca v roku 1972 dopisovateľ s iniciálmi J. P.

Odpovedá mu ktosi s iniciálou S. „Nech už považujeme homosexualitu za chorobu alebo nie, je potrebné povedať, že ide o nenormálne sklony, ktoré vedú k neprirodzenému stvárneniu života jednotlivca. Človek je tvor, ktorý sa bráni tomu, aby smrťou zanikol. Chce mať pokračovanie vo svojom potomstve. Ľudstvo chce žiť večne. Keby zánikom všetkých žijúcich ľudí mal ľudský život na Zemi prestať, aký význam by mala naša veda, technika, pokrok, budovanie?“

S takýmito odpoveďami sa gejovia a lesby v socialistickej tlači stretávali pravidelne. Doktor Ján Majerský tieto články roky zbieral a neskôr odovzdal ľuďom zo združenia Ganymedes, ktoré bolo prvou slovenskou LGBT aktivistickou organizáciou.

Andrej Kuruc z divadla Nomantinels tieto články zdramatizoval a spolu s režisérkou Dášou Krištofovičovou ich predstavili ako divadelnú hru. „Je až desivé, ako sa dobová rétorika zdá komická, a pritom to ani nebolo tak dávno,“ hovorí Krištofovičová. „Rovnako ako je dôležité vracať sa k víťazstvám, je dôležité vracať sa aj k chybám a omylom.“

Najbližšie bude hra súčasťou sprievodných akcií bratislavského Dúhového pride-u, ktorý tento rok pripadol na 30. júla.

Zdroj - archív Iniciatívy Inakosť - zozbieral Ján Majerský
Zdroj – archív Iniciatívy Inakosť – zozbieral Ján Majerský

Klamstvá a zavádzanie

„Nazdávame sa, že homosexuáli sa nerodia. Ľudia sa nimi stanú za rozličných okolností. Môže to byť prostredie, príležitosť, komplexy menejcennosti a pod.,“ píše v poradni S. „Ak sa nedá očakávať ani po prípadnej pomoci lekára, že nastane u Vás v tomto smere obrat, potom Vám môžem poradiť len jedno. Zdržanlivosť.“

V socialistickej tlači pravidelne uverejňovali viaceré nezmyselné dohady. Písali aj o tom, že homosexualita je sexuálna úchylka, že je možné ju získať počas života alebo že je to choroba, ktorú treba liečiť. Dnes už vieme, že ľudia sa so svojou sexuálnou orientáciou rodia a opakované pokusy o jej liečbu boli neúspešné.

Na druhej strane, aj vďaka tomu, že ju odborníci časom začali považovať za chorobu, bol v Československu v roku 1961 zmenený zákon a ľuďom už za homosexuálny styk nehrozilo väzenie. Za chorobu predsa človeka netreba trestať, treba ho liečiť.

„Na Slovensku do roku 1950 platil uhorský paragraf 241, ktorý sa týkal len mužov. Niežeby bol oproti rakúskemu, ktorý platil v českých krajinách, liberálnejší, len jednoducho nerozpoznával sexuálny styk medzi ženami, lebo nerozumel, ako by dve ženy mohli spolu niečo mať, keď chýba penis,“ hovorí s úsmevom Jana Zezulová Jablonická z Iniciatívy Inakosť.

Na základe tohto zákona mohli muži dostať za homosexuálny styk až päť rokov väzenia. Podobná situácia bola aj v českých krajinách.

V roku 1950 sa maximálna výška trestu za homosexuálny pohlavný styk znížila na jeden rok. Až o jedenásť rokov neskôr, v roku 1961, trestnosť homosexuálneho styku úplne zrušili.

Homosexualita ako dôsledok drog

V Majerského výstrižkoch sa ocitol aj článok z roku 1968 od profesora E. Guensbergera, ktorý pôsobil ako psychiater. Homosexualitu opisuje ako chorobu.

„U nás sa dodnes voči tomuto ochoreniu pociťuje živelný odpor, tkvejúci, pravda, i v základnej neznalosti tohto problému.“

Ako uvedomelý občan Československej socialistickej republiky však o pár riadkov nižšie pridáva aj informácie o prepojení homosexuality, užívania drog a následnej kriminality.

„Drogová závislosť má ešte iný dôsledok: vytvára u obetí rôzne druhy perverzií, medzi nimi aj homosexualitu. Takto je homosexualita zapojená do mašinérie drogového obchodu, smutného mechanizmu kapitalistických štátov,“ píše profesor E. Guensberger.

Úchylný partner

„Zamilovala som sa do muža, ktorý je homosexuálom. Zistila som to bezpečne. Napriek tomu sa chcem vydať za neho. Budú pri spolunažívaní komplikácie?“ pýta sa v poradni denníka Práca v roku 1971 Iveta.

Na otázku jej odpovedá ktosi so značkou á. „Keď píšete, že by ste sa uspokojili aj s platonickou láskou, aby ste sa mohli za úchylného partnera vydať, konáte pod vplyvom chvíľkovej nálady, alebo si chcete sama niečo nahovoriť, čomu však už teraz neveríte.“

V poradenskom okienku jej následne vysvetlia, že ak by sa jej budúci manžel náhodou rozhodol prostituovať alebo zvádzať mladistvých, mohol by byť trestne stíhaný. Odporúčajú jej teda, aby svojho priateľa radšej opustila.

„Ľahšie je prežiť rozchod teraz ako v manželstve. Vaša mladosť má všetky šance. Veľký nemecký básnik J. W. Goethe pripomína: Nezazlievajte ženám, že sú prieberčivé v mužoch, ony hľadajú iba správneho muža! Iste si ho aj Vy nájdete!“

Zdroj - archív Iniciatívy Inakosť - zozbieral Ján Majerský
Zdroj – archív Iniciatívy Inakosť – zozbieral Ján Majerský

Mravnostná polícia

Život homosexuálov bol ešte pred päťdesiatimi rokmi úplne iný. Nebáli sa iba trestov, ale aj morálneho odsúdenia.

„Pre týchto ľudí bolo trestom už to, že ako stíhaní a riešení na polícii stratili dobrú povesť, pracovné miesto, kontakt s rodinou, vyhrážali sa im. Za socializmu si takýchto ľudí evidovali na mravnostnom oddelení polície, a tak boli ľahko vydierateľní,“ hovorí Jana Jablonická Zezulová.

Mnohí ľudia sa báli otvorene sa prejaviť, pretože kedykoľvek mohlo dôjsť k udaniu. Uzatvárali sa do vlastných komunít, kde sa všetci poznali, a nebolo ľahké sa medzi nich dostať.

V roku 1970 vydala Česká tlačová agentúra správu o úžasnom úlovku mravnostnej polície v Juhoafrickej republike.

Agentúra píše: „V sobotu skoro ráno vtrhol do domu johannesburského milionára prepadový oddiel polície – v dvojposchodovom dome, z ktorého vypratali takmer všetok nábytok, sa im otvoril otrasný pohľad. Okolo 350 obnažených alebo polovyzlečených mužov bolo práve v najlepšej zábave. Niektorí z nich sa preobliekli za ženy – čo im odoprela príroda, nahradili parochňami, toaletami, jemnou spodnou bielizňou a inými náhradkami.“

O významnú udalosť išlo najmä preto, že v dome sa nachádzala johannesburská smotánka – lekári, právnici, riaditelia veľkých podnikov aj známi herci.

Majiteľa domu následne polícia obvinila z nezákonného predaja alkoholických nápojov a niektorých hostí stíhali za to, „že pre svojich spoločníkov hrali príslušníčky ženského pohlavia“.

O teplých Slovákoch veľa nevieme

Zezulová v súčasnosti dokončuje knihu o histórii sexuálnych menšín na Slovensku. Z obdobia 20. storočia sa veľa materiálov o tejto téme nezachovalo, a tak z veľkej časti vychádza z denníkov Imricha Matyáša, ktorého Inakosť označuje za prvého teplého aktivistu na Slovensku.

V 20. storočí sa viaceré LGB subkultúry a aktivisti sami nazývali teplými. V Česku je ich história spracovaná v knihe Teplá Praha, ale o Bratislave toho veľa nevieme.

Imrich Matyáš sa u nás angažoval od dvadsiatych až do šesťdesiatych rokov 20. storočia. „Písal pre pražský mesačník Hlas sexuální menšiny a bojoval za odtrestnenie homosexuálneho pohlavného styku. Písal napríklad listy na rôzne úrady, oslovoval odborné kapacity, organizoval komunitné stretnutia a obhajoval práva stíhaných homosexuálov pred súdmi,“ opisuje Zezulová.

Totalitná spoločnosť homosexuálom neponúkala uspokojivé riešenie ich ťažkej životnej situácie. V novinách sa opakovali tie isté frázy, ktoré z nich robili problém. Nečudo, že mnohí vtedy trpeli depresiami, ktoré sa končili samovraždami.

Dokola si totiž čítali vety ako tie z denníka Práca v roku 1972: „Homosexualita je vo všeobecnosti spoločensky neúnosná. Nežiaduca z hľadiska bytia, žitia človeka na zemi.“

Aj napriek dekriminalizácii homosexuálneho styku v roku 1962 u nás homosexualitu naďalej vnímali ako sexuálnu úchylku. Prvé zmeny v tomto smere sa začali až na konci osemdesiatych rokov.

Sociálni demokrati mlčia, pápež nie

Odmietanie homosexuálov, hoci opatrnejšie a iným jazykom, sa opakuje dodnes. Stačí si spomenúť na novelu Ústavy z roku 2014, ktorá manželstvo definuje ako „jedinečný zväzok medzi mužom a ženou“ a na nedávne referendum, ktoré chcelo homosexuálom vziať aj tie práva, ktoré ani nemajú.

Referendum vtedy rozdelilo spoločnosť na dva tábory a politici sa do tejto diskusie zapájali len veľmi sporadicky. Kým v európskych krajinách sa sociálni demokrati snažia presadzovať rozširovanie práv LGBT ľudí, u nás sa vládna strana Smer tejto téme takmer vôbec nevenuje.

Premiér Robert Fico po referende za svoju stranu len stručne poznamenal, že „rešpektuje voličov, ktorí sa na ňom zúčastnili, ako aj tých, ktorí sa na ňom nezúčastnili, a nemá dôvod komentovať túto občiansku iniciatívu“.

Naše skóre navyše nezlepšuje ani fakt, že predseda strany vládnej koalície Ján Slota ešte v roku 2004 v televízii Markíza tvrdil, že homosexualita je „zvrhlosť a zhovadilosť“.

Výzva na toleranciu, naopak, pred niekoľkými dňami prišla od hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Pápež František vyhlásil, že cirkev by mala požiadať homosexuálov o odpustenie za to, ako s nimi rokovali.

Ešte v roku 2013 povedal: „Ak je niekto gay, hľadá Boha a koná dobro, kto som ja, aby som ho súdil?“

Teraz najčítanejšie