Janette Motlová: Na rodičovské združenia nechodím, dcére by to mohlo ublížiť

Dnes učí druhých tým, že čerpá z vlastných zlých skúseností.

Foto N – Tomáš Benedikovič

JANETTE MOTLOVÁ sa narodila v roku 1973 v Trenčíne. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V rokoch 2006 až 2007 pôsobila na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rokoch 2008 až 2013 ako manažérka v Iuvente. V roku 2007 založila Rómsky inštitút, ktorý viedla do apríla 2008, do roku 2013 bola externou koordinátorkou programov podpory a rozvoja vzdelávania rómskych detí a mládeže. Aktuálne vedie neziskovku Eduma. Za postrehy na blogu získala Novinársku cenu, o svojom životnom príbehu napísala knihu Cigánka. Je vydatá, má tri deti, z nich jedno adoptívne, žije v Bratislave.

Aká bola vaša prvá emócia po voľbách, keď ste zistili, že v parlamente sú kotlebovci?

V tú noc som nemohla spať, každú chvíľu som sledovala výsledky. Už z predbežných mi bolo ťažko, a keď sa potvrdili, mala som pocit, akoby sa vrátilo obdobie pred druhou svetovou vojnou.

Kotlebovo budovanie strany mi veľmi pripomína to, čo kedysi robil Hitler. Ešte viac mi to s históriou zarezonovalo, keď ho potom neprijal prezident Kiska. To isté sa totiž po prvých úspešných voľbách stalo aj Hitlerovi.

Konal prezident správne, alebo tým z Kotlebu vytváral martýra?

Urobil jediné správne gesto. Dal najavo postoj, ktorého by sa malo držať celé Slovensko. To, že si niekto zmení názov a vymení uniformu za oblek, nie je dôkazom, že sa ľudsky zmenil. K fašizmu vždy treba zaujať rezolútny postoj a prezident to urobil.

Vypovedajú Kotlebove čísla niečo o Slovensku?

Vypovedajú o tom, že dlhodobo frustrovaní ľudia začínajú byť slepí voči tomu, čo sa deje, a pokojne sa uprú aj k radikalizmu či extrémizmu. Zo zúfalstva tak urobia hocičo, len aby sa konečne niečo zmenilo.

Nemalá časť národa je dlhodobo zúfalá, dlho klopala na dvere, a keďže ich nik neotváral, tak ich rozbila, aby ju konečne niekto začal počúvať.

Pre farbu pleti ste si od detstva zažili svoje. Cítite sa tu teraz bezpečne?

Začínam mať strach. Som prekvapená, ako sa k všetkému postavili ostatné strany. Čakala som rezolútnejšie vyhlásenia, principiálne stanoviská. Lenže oni toho Kotlebu pokojne nechali žiť, dokonca si myslia, že sú schopní fungovať s ním v symbióze.

Neuvedomujú si, že ak prehliadajú zlo, ktoré Kotleba prináša, sú vlastne nebezpeční aj oni. Všimnite si, čo sa deje už teraz – ak sa niekto správa ako rasista, zrazu sa mu to toleruje so zdôvodnením, že on to tak nemyslel, alebo si to verejnosť len zle vyložila.

Posúvajú sa teda hranice akceptovateľnosti, a toho sa naozaj bojím. Ešte aj úplne jasné zákony si zrazu vykladáme inak, ako sú napísané, len aby sme tých ľudí nemuseli odsúdiť. Tento alibizmus sa nám môže nepekne vypomstiť.

To Slováci vážne nevidia, že v prvej vlne to síce možno zasiahne iba Rómov či utečencov, ale v tretej či štvrtej vlne už budú na rade oni? Ak totiž fašista naberie silu, nezastaví sa pred ničím.

Kotlebovci si robia propagandu aj vo vlakoch, dokonca o tom točia film. Štát ani železnice s tým nič nerobia a cestujúci získavajú falošný pocit, že blázni ako Mazurek ich ochraňujú pred asociálmi. Čo s tým?

Keby ste ma teraz poslali vlakom do banskobystrického regiónu, stiahne mi hrdlo a radšej ani nepocestujem. Naozaj sa bojím. Rozum mi síce hovorí, že sa nemôže nič stať, nedokážem to však prekonať.

Nechápem, ako niekto, kto nemá žiadny mandát, ide robiť vymyslený poriadok tým, že sa „nasáčkuje“ do kupé, obkľúči niekoho s inou farbou pleti a sleduje ho. Je to také neuveriteľné, že pred európskym súdnictvom by to určite neobstálo. Žiaľ, pred slovenským je možné všetko.

Čo by sa stalo, keby si to isté povedali Rómovia a začali by vo vlakoch ochraňovať svojich? Reakcia štátu by bola okamžitá. Pri nich by to spoločnosť odsúdila, kotlebovcom sa to prepieklo. Zjavne teda máme dva metre.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred siedmimi rokmi ste mi povedali, že Bratislava je k vám tolerantnejšia ako iné regióny. Zlepšilo sa to odvtedy?

Zhoršilo sa to. Bratislava je stále otvorená, lebo je v nej veľa cudzincov. No aj ona je tolerantnejšia najmä k tým, na ktorých vidieť, že nie sú z nízkej sociálnej vrstvy. Len čo sa objaví Róm, ktorý nie je pekne oblečený, tolerancia začne byť porovnateľná s východom či Kysucami.

Prečo sa postoje v iných regiónoch nemenia?

Z rôznych dôvodov, ale aj pre Kotlebu. Ten je totiž, na rozdiel od starej SNS a jej predsedu Slotu, ktorý tiež kopal do Rómov, neskutočne šikovný v tom, ako dokáže komunikovať s jednotlivými sociálnymi vrstvami. Rozpráva ich rétorikou, prezentuje sa ako jediný spravodlivý, takže ho vnímajú ako svojho ochrancu.

Kotleba tiež výborne pracuje s vedomím, že mladí ľudia potrebujú niekam zapadnúť a zároveň byť v odpore proti establišmentu. Sú vo veku, keď sa búria, a on vie ich zlosť šikovne nasmerovať tam, kam mu to vyhovuje. Zachytenie tejto cieľovej skupiny je veľmi dôležité a čudujem sa, ako to ostatné strany podceňujú.

Tieto dve skupiny pritom tvoria obrovskú masu, a ak ich bude Kotleba dobre manažovať, tolerancie bude len ubúdať.

Tvrdíte, že ste na hranici dvoch svetov – v jednom vás neprijímajú, lebo ste preň príliš vzdelaná, pre druhý ste príliš tmavá. Stále neviete, kam patríte? A treba to vôbec riešiť?

Je to potrebné, lebo každý človek chce niekam patriť a mať pocit bezpečia. Ja som sa doma necítila nikde. Paradoxne mi pomohlo, keď som začala písať knihu Cigánka. Na vlastnom príbehu som začala vidieť rómsky svet inak a dokázala konečne pochopiť aj súvislosti toho, čo sa mi dialo.

Po dopísaní epilógu som ostala ešte asi hodinu len tak sedieť, a zrazu som pochopila, kým vlastne som. Dnes mi je teda jasné, že som navždy Rómka, oveľa viac si to aj vážim, na druhej strane je jasné, že vždy budem Rómka, ktorá žije v gadžovskom svete.

Práve knihou ste naštvali viacerých Rómov. Vyčítali vám, že sa opisujete ako nadpriemerne talentované dieťa, ktoré sa chcelo učiť, lenže vyrastalo medzi zaostalými a hlúpymi Cigánmi na čele s vašou matkou, a pomohli jej až dobrí gadžovia. Vraj ste narcistka, ktorá by najradšej zmyla farbu svojej pokožky. Ako ste to vnímali?

Ten, kto chcel vidieť pravdu, ten ju videl. Kto ju odmietal, toho nepresvedčím. Aj medzi vzdelanými Rómami existuje množstvo radikálov. Nemyslím si však, že na riešenie rómskych problémov potrebujeme výhradne Rómov a nemôžu to byť aj gadžovia.

Pomôcť totiž môže každý, kto má chuť, a je jedno, či je čierny, biely alebo zelený. Oni s tým však nesúhlasia, lebo najradšej sa tam vidia oni.

Knihu som písala s jediným cieľom – aby ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s malými rómskymi deťmi, vnímali, že to, čo z nich vyrastie, majú v rukách aj oni. A že sa nemôžu tváriť, že všetko majú v rukách len Rómovia samotní.

Viem, že je mnoho Rómov, ktorí s mojím pohľadom nesúhlasia, lenže svoj vlastný príbeh zmeniť neviem. Jednoducho sa udial, pravdivo som ho opísala a ponúkla ostatným. Čo viac sa dalo? Tak som žila, tak som to vnímala.

Boli ste odmalička mentálne nastavená, že sa musíte vyrovnať gadžom?

Vždy to tam bolo, lebo sme k tomu boli vedení. Učili nás, že všetko, čo je gadžovské, je dobré, a čo je rómske, je vždy zlé. Do mojich 17 rokov, keď prišla revolúcia, tu bola silná asimilácia, kde nám predstavovali jediné vzory – gadžov. Ani si neviem predstaviť, že by vtedy vôbec existovalo rómske dieťa, ktoré by sa nechcelo vyrovnať gadžom.

A je to cesta? Lebo práve vaša mama vás upozornila, že čím viac sa budete chcieť vyrovnať gadžom, tým budete nešťastnejšia.

Nie je to cesta. Čím viac som sa snažila vyrovnať gadžom, tým viac sa prehlbovala moja frustrácia z toho, že isté veci nezmením. Že sa môžem aj rozkrájať, prijatie okolím nikdy nebude stopercentné, lebo nelukratívna farba pokožky s kontextom „rómska“ je ešte stále, žiaľ, doživotná diskvalifikácia a cez túto clonu sa dostanú len niektorí.

Prechádzala som teda frustráciou, sebaľútosťou, hľadala som vinníkov, až som si uvedomila, že svet je síce nespravodlivý, nemôžem však prestať na sebe pracovať, lebo iba tak ho urobím o čosi spravodlivejší. Kým som to pochopila, mi trvalo dosť dlho.

Ostalo vo vás ešte niečo rómske?

Ostalo vo mne to, že mi nie je ľahostajný osud ľudí okolo mňa. To je pre Rómov typické, držia spolu, delia sa o radosti aj starosti. Gadžovský svet ma zase povinnosťou myslieť na budúcnosť prinútil menej si užívať malé šťastia.

Akoby som totiž aj ja začala šetriť peniazmi v strachu, čo ak ich opäť raz nebudem mať. Stala som sa tak menej šťastná ako kedysi v rómskej komunite, kde sme sa tešili aj z drobností. Vrátila som sa k tomu až po rokoch.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kdesi ste povedali, že pre Rómov ste sa stali konfrontáciou s ich vlastným svedomím. Kritizujú totiž svet gadžov, vravia, že sa nič nedá, a keď to zrazu ich vlastný človek dokáže, zistia, že to už nemôžu hovoriť nahlas, a to im prekáža.

Áno, vravia mi, že sa mi ľahko rozpráva, keď mám prácu. Odpovedám, že som si ju predsa musela nájsť. Reagujú, že sa mi to podarilo, lebo mám školu. Odpovedám, že som ju predsa musela vyštudovať.

Nemôžem im to však vyčítať, lebo ak človek nevidí šancu v budúcnosti, nemá motiváciu nič pre ňu urobiť. Ja som ju mala, lebo som videla pred sebou vzor a nechcela som ho sklamať. Stačí mať teda rád správnu osobu a ide to.

Vykričali ste niekedy rodičom, že keby ste neboli Cigánka, mali by ste sa lepšie?

Vykričala som to mame v puberte, ťažko to znášam dodnes. Spolužiačka vtedy nechcela ísť so mnou von zo strachu, že príde o iné kamarátky. Mama varila a ja som sa spýtala, či mi môže vysvetliť, prečo som sa narodila práve jej. Lebo keby to tak nebolo, nie som Cigánka.

Mama sa len otočila a povedala, že až raz budem mať dcéru a povie mi niečo také, pochopím, čo som práve vyslovila. Vtedy som však mala pocit, že som v práve, že mama je vinná, lebo som nejakého vinníka potrebovala.

S odstupom času vnímam len vyzretosť svojej mamy, ktorá pre mňa urobila najviac na svete práve tým, že mi nikdy v ničom nebránila.

Potom muselo byť riadnou fackou, keď vaša adoptívna dcéra prišla domov s tým, či by za mamu nemohla označovať tú biologickú, lebo je bledšia. Smiali sa jej totiž, že je cigánska opica.

Áno, dokonca mi povedala, či pre ňu môžem urobiť to, že už nikdy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |