Denník N

Janette Motlová: Na rodičovské združenia nechodím, dcére by to mohlo ublížiť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes učí druhých tým, že čerpá z vlastných zlých skúseností.

JANETTE MOTLOVÁ sa narodila v roku 1973 v Trenčíne. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V rokoch 2006 až 2007 pôsobila na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rokoch 2008 až 2013 ako manažérka v Iuvente. V roku 2007 založila Rómsky inštitút, ktorý viedla do apríla 2008, do roku 2013 bola externou koordinátorkou programov podpory a rozvoja vzdelávania rómskych detí a mládeže. Aktuálne vedie neziskovku Eduma. Za postrehy na blogu získala Novinársku cenu, o svojom životnom príbehu napísala knihu Cigánka. Je vydatá, má tri deti, z nich jedno adoptívne, žije v Bratislave.

Aká bola vaša prvá emócia po voľbách, keď ste zistili, že v parlamente sú kotlebovci?

V tú noc som nemohla spať, každú chvíľu som sledovala výsledky. Už z predbežných mi bolo ťažko, a keď sa potvrdili, mala som pocit, akoby sa vrátilo obdobie pred druhou svetovou vojnou.

Kotlebovo budovanie strany mi veľmi pripomína to, čo kedysi robil Hitler. Ešte viac mi to s históriou zarezonovalo, keď ho potom neprijal prezident Kiska. To isté sa totiž po prvých úspešných voľbách stalo aj Hitlerovi.

Konal prezident správne, alebo tým z Kotlebu vytváral martýra?

Urobil jediné správne gesto. Dal najavo postoj, ktorého by sa malo držať celé Slovensko. To, že si niekto zmení názov a vymení uniformu za oblek, nie je dôkazom, že sa ľudsky zmenil. K fašizmu vždy treba zaujať rezolútny postoj a prezident to urobil.

Vypovedajú Kotlebove čísla niečo o Slovensku?

Vypovedajú o tom, že dlhodobo frustrovaní ľudia začínajú byť slepí voči tomu, čo sa deje, a pokojne sa uprú aj k radikalizmu či extrémizmu. Zo zúfalstva tak urobia hocičo, len aby sa konečne niečo zmenilo.

Nemalá časť národa je dlhodobo zúfalá, dlho klopala na dvere, a keďže ich nik neotváral, tak ich rozbila, aby ju konečne niekto začal počúvať.

Pre farbu pleti ste si od detstva zažili svoje. Cítite sa tu teraz bezpečne?

Začínam mať strach. Som prekvapená, ako sa k všetkému postavili ostatné strany. Čakala som rezolútnejšie vyhlásenia, principiálne stanoviská. Lenže oni toho Kotlebu pokojne nechali žiť, dokonca si myslia, že sú schopní fungovať s ním v symbióze.

Neuvedomujú si, že ak prehliadajú zlo, ktoré Kotleba prináša, sú vlastne nebezpeční aj oni. Všimnite si, čo sa deje už teraz – ak sa niekto správa ako rasista, zrazu sa mu to toleruje so zdôvodnením, že on to tak nemyslel, alebo si to verejnosť len zle vyložila.

Posúvajú sa teda hranice akceptovateľnosti, a toho sa naozaj bojím. Ešte aj úplne jasné zákony si zrazu vykladáme inak, ako sú napísané, len aby sme tých ľudí nemuseli odsúdiť. Tento alibizmus sa nám môže nepekne vypomstiť.

To Slováci vážne nevidia, že v prvej vlne to síce možno zasiahne iba Rómov či utečencov, ale v tretej či štvrtej vlne už budú na rade oni? Ak totiž fašista naberie silu, nezastaví sa pred ničím.

Kotlebovci si robia propagandu aj vo vlakoch, dokonca o tom točia film. Štát ani železnice s tým nič nerobia a cestujúci získavajú falošný pocit, že blázni ako Mazurek ich ochraňujú pred asociálmi. Čo s tým?

Keby ste ma teraz poslali vlakom do banskobystrického regiónu, stiahne mi hrdlo a radšej ani nepocestujem. Naozaj sa bojím. Rozum mi síce hovorí, že sa nemôže nič stať, nedokážem to však prekonať.

Nechápem, ako niekto, kto nemá žiadny mandát, ide robiť vymyslený poriadok tým, že sa „nasáčkuje“ do kupé, obkľúči niekoho s inou farbou pleti a sleduje ho. Je to také neuveriteľné, že pred európskym súdnictvom by to určite neobstálo. Žiaľ, pred slovenským je možné všetko.

Čo by sa stalo, keby si to isté povedali Rómovia a začali by vo vlakoch ochraňovať svojich? Reakcia štátu by bola okamžitá. Pri nich by to spoločnosť odsúdila, kotlebovcom sa to prepieklo. Zjavne teda máme dva metre.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred siedmimi rokmi ste mi povedali, že Bratislava je k vám tolerantnejšia ako iné regióny. Zlepšilo sa to odvtedy?

Zhoršilo sa to. Bratislava je stále otvorená, lebo je v nej veľa cudzincov. No aj ona je tolerantnejšia najmä k tým, na ktorých vidieť, že nie sú z nízkej sociálnej vrstvy. Len čo sa objaví Róm, ktorý nie je pekne oblečený, tolerancia začne byť porovnateľná s východom či Kysucami.

Prečo sa postoje v iných regiónoch nemenia?

Z rôznych dôvodov, ale aj pre Kotlebu. Ten je totiž, na rozdiel od starej SNS a jej predsedu Slotu, ktorý tiež kopal do Rómov, neskutočne šikovný v tom, ako dokáže komunikovať s jednotlivými sociálnymi vrstvami. Rozpráva ich rétorikou, prezentuje sa ako jediný spravodlivý, takže ho vnímajú ako svojho ochrancu.

Kotleba tiež výborne pracuje s vedomím, že mladí ľudia potrebujú niekam zapadnúť a zároveň byť v odpore proti establišmentu. Sú vo veku, keď sa búria, a on vie ich zlosť šikovne nasmerovať tam, kam mu to vyhovuje. Zachytenie tejto cieľovej skupiny je veľmi dôležité a čudujem sa, ako to ostatné strany podceňujú.

Tieto dve skupiny pritom tvoria obrovskú masu, a ak ich bude Kotleba dobre manažovať, tolerancie bude len ubúdať.

Tvrdíte, že ste na hranici dvoch svetov – v jednom vás neprijímajú, lebo ste preň príliš vzdelaná, pre druhý ste príliš tmavá. Stále neviete, kam patríte? A treba to vôbec riešiť?

Je to potrebné, lebo každý človek chce niekam patriť a mať pocit bezpečia. Ja som sa doma necítila nikde. Paradoxne mi pomohlo, keď som začala písať knihu Cigánka. Na vlastnom príbehu som začala vidieť rómsky svet inak a dokázala konečne pochopiť aj súvislosti toho, čo sa mi dialo.

Po dopísaní epilógu som ostala ešte asi hodinu len tak sedieť, a zrazu som pochopila, kým vlastne som. Dnes mi je teda jasné, že som navždy Rómka, oveľa viac si to aj vážim, na druhej strane je jasné, že vždy budem Rómka, ktorá žije v gadžovskom svete.

Práve knihou ste naštvali viacerých Rómov. Vyčítali vám, že sa opisujete ako nadpriemerne talentované dieťa, ktoré sa chcelo učiť, lenže vyrastalo medzi zaostalými a hlúpymi Cigánmi na čele s vašou matkou, a pomohli jej až dobrí gadžovia. Vraj ste narcistka, ktorá by najradšej zmyla farbu svojej pokožky. Ako ste to vnímali?

Ten, kto chcel vidieť pravdu, ten ju videl. Kto ju odmietal, toho nepresvedčím. Aj medzi vzdelanými Rómami existuje množstvo radikálov. Nemyslím si však, že na riešenie rómskych problémov potrebujeme výhradne Rómov a nemôžu to byť aj gadžovia.

Pomôcť totiž môže každý, kto má chuť, a je jedno, či je čierny, biely alebo zelený. Oni s tým však nesúhlasia, lebo najradšej sa tam vidia oni.

Knihu som písala s jediným cieľom – aby ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s malými rómskymi deťmi, vnímali, že to, čo z nich vyrastie, majú v rukách aj oni. A že sa nemôžu tváriť, že všetko majú v rukách len Rómovia samotní.

Viem, že je mnoho Rómov, ktorí s mojím pohľadom nesúhlasia, lenže svoj vlastný príbeh zmeniť neviem. Jednoducho sa udial, pravdivo som ho opísala a ponúkla ostatným. Čo viac sa dalo? Tak som žila, tak som to vnímala.

Boli ste odmalička mentálne nastavená, že sa musíte vyrovnať gadžom?

Vždy to tam bolo, lebo sme k tomu boli vedení. Učili nás, že všetko, čo je gadžovské, je dobré, a čo je rómske, je vždy zlé. Do mojich 17 rokov, keď prišla revolúcia, tu bola silná asimilácia, kde nám predstavovali jediné vzory – gadžov. Ani si neviem predstaviť, že by vtedy vôbec existovalo rómske dieťa, ktoré by sa nechcelo vyrovnať gadžom.

A je to cesta? Lebo práve vaša mama vás upozornila, že čím viac sa budete chcieť vyrovnať gadžom, tým budete nešťastnejšia.

Nie je to cesta. Čím viac som sa snažila vyrovnať gadžom, tým viac sa prehlbovala moja frustrácia z toho, že isté veci nezmením. Že sa môžem aj rozkrájať, prijatie okolím nikdy nebude stopercentné, lebo nelukratívna farba pokožky s kontextom „rómska“ je ešte stále, žiaľ, doživotná diskvalifikácia a cez túto clonu sa dostanú len niektorí.

Prechádzala som teda frustráciou, sebaľútosťou, hľadala som vinníkov, až som si uvedomila, že svet je síce nespravodlivý, nemôžem však prestať na sebe pracovať, lebo iba tak ho urobím o čosi spravodlivejší. Kým som to pochopila, mi trvalo dosť dlho.

Ostalo vo vás ešte niečo rómske?

Ostalo vo mne to, že mi nie je ľahostajný osud ľudí okolo mňa. To je pre Rómov typické, držia spolu, delia sa o radosti aj starosti. Gadžovský svet ma zase povinnosťou myslieť na budúcnosť prinútil menej si užívať malé šťastia.

Akoby som totiž aj ja začala šetriť peniazmi v strachu, čo ak ich opäť raz nebudem mať. Stala som sa tak menej šťastná ako kedysi v rómskej komunite, kde sme sa tešili aj z drobností. Vrátila som sa k tomu až po rokoch.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kdesi ste povedali, že pre Rómov ste sa stali konfrontáciou s ich vlastným svedomím. Kritizujú totiž svet gadžov, vravia, že sa nič nedá, a keď to zrazu ich vlastný človek dokáže, zistia, že to už nemôžu hovoriť nahlas, a to im prekáža.

Áno, vravia mi, že sa mi ľahko rozpráva, keď mám prácu. Odpovedám, že som si ju predsa musela nájsť. Reagujú, že sa mi to podarilo, lebo mám školu. Odpovedám, že som ju predsa musela vyštudovať.

Nemôžem im to však vyčítať, lebo ak človek nevidí šancu v budúcnosti, nemá motiváciu nič pre ňu urobiť. Ja som ju mala, lebo som videla pred sebou vzor a nechcela som ho sklamať. Stačí mať teda rád správnu osobu a ide to.

Vykričali ste niekedy rodičom, že keby ste neboli Cigánka, mali by ste sa lepšie?

Vykričala som to mame v puberte, ťažko to znášam dodnes. Spolužiačka vtedy nechcela ísť so mnou von zo strachu, že príde o iné kamarátky. Mama varila a ja som sa spýtala, či mi môže vysvetliť, prečo som sa narodila práve jej. Lebo keby to tak nebolo, nie som Cigánka.

Mama sa len otočila a povedala, že až raz budem mať dcéru a povie mi niečo také, pochopím, čo som práve vyslovila. Vtedy som však mala pocit, že som v práve, že mama je vinná, lebo som nejakého vinníka potrebovala.

S odstupom času vnímam len vyzretosť svojej mamy, ktorá pre mňa urobila najviac na svete práve tým, že mi nikdy v ničom nebránila.

Potom muselo byť riadnou fackou, keď vaša adoptívna dcéra prišla domov s tým, či by za mamu nemohla označovať tú biologickú, lebo je bledšia. Smiali sa jej totiž, že je cigánska opica.

Áno, dokonca mi povedala, či pre ňu môžem urobiť to, že už nikdy nepôjdem na rodičovské združenie. Vtedy som pocítila presne to, čo musela cítiť aj moja mama.

Dokonca som na tom bola lepšie, lebo mňa o to dcéra poprosila, kým ja som to mame vykričala. Dcéra ma pritom z ničoho nevinila, kým ja mamu áno.

Stalo sa vám, že vás jeden človek neprijal do práce, lebo ste Rómka. Po rokoch prišiel na pohovor on k vám. Aký je to pocit? Satisfakcia? Túžba po pomste?

Keby mi niekto povedal, že čosi také zažijem, asi by som sa zastrájala, že mu to vrátim. Lenže keď sa to stalo, toho človeka mi prišlo ľúto, dokonca som odišla, aby som mu na pohovore nepoškodila.

Sme ľudia, čo už. Mohla som ho ponížiť a klásť mu otázky, ktorými by som ho zničila, ale neurobila som to. A som za to na seba hrdá.

Spoznal vás hneď?

Nie, ale keď mu to došlo, okamžite pochopil, ako sa osud otočil. Vnímala som ho síce ako sviňu, napriek tomu som sa mu nedokázala pomstiť.

Vaším detstvom, dospievaním aj dospelosťou sa tiahnu zrážky s majoritou. Na základnej škole sa vás nechceli ani dotknúť, nieto sa s vami kamarátiť, učitelia k vám dávali iných sedieť za trest, dokonca im neprekážalo, ak vám niekto na stoličku namaľoval prasa či vši. Ako sa dá nezatrpknúť a nerezignovať?

Pred rokmi by som vám povedala nejaké klišé, dnes to už mám prežuté a uvedomila som si viaceré veci. Na každú negatívnu skúsenosť som sama aktívne hľadala pozitívnu, ktorá by to prekryla.

Ako sa s tým dá žiť? Na to odpoveď neexistuje, mnohých by to asi zlomilo, lebo to vždy strašne bolí. Ja som sa bolesť naučila zvládať a bola na ňu vopred pripravená, takže ma útoky prestali prekvapovať. Je to podobné, ako keď vás bolí hlava a dáte si tabletku. Po čase si poviete, že to skúsite aj bez nej, a vydržíte, lebo sa vám posunie prah bolesti.

Keby sa mi nestali všetky zlé veci, nikdy by som nebola tým, čím som. Ostala by som zatrpknutá egoistka, ktorá sa neposúva. Viete, ako veľmi dnes čerpám z vlastných negatívnych skúseností, keď pripravujem učiteľov, ktorí pracujú s rómskymi deckami? Keby som nemala prax, nikdy by som im to nedokázala preniesť do sŕdc.

Rozumiem, ale to ponižovanie bolo za hranicou normálneho. Škola vás zámerne posielala aj do súťaží, kde boli iba cigánske družstvá. Porota sa pýtala, čo treba robiť každé ráno ako prvé, a vy ste nechápali, prečo sa vás ako ôsmačky pýtajú na banálne umývanie zubov. Dokonca ste na ďalšie súťaže odmietali chodiť.

Možno keby som bola silnejšia a vedela sa dobre biť, riešila by som to bitkou. Lenže som bola slabá, biť som sa nevedela, a tak som musela všetko zvládať ústami. A možno aj to je dôvod, pre ktorý sa z mnohých rómskych detí stanú bitkári.

Jednoducho nepoznajú iné spôsoby, ako vyriešiť svoje boľačky. Len málokto pochopí, že sa len snažia niečo vrátiť, lebo samy trpia. Žiadne dieťa sa predsa nenarodí zlé, takým ho urobí až prostredie.

Mne pomohlo, že v tom množstve svíň bolo aj obrovské množstvo ľudí, ktorí mi buď potichu, alebo nahlas fandili, a ja som ich nechcela sklamať. Nechcela som v ich očiach vyzerať zle, sklamať ich, a tak som sa nevzdávala a išla ďalej napriek neprávostiam.

Dokázali ísť vaši rodičia do školy a protestovať, že vám učitelia ubližujú?

Nie. Nikdy som doma nepriznala, že ma učiteľka zbila, lebo som vedela, že otec by na dcéru siahnuť nenechal, a šiel by to riešiť. Nevedela som si predstaviť, že by nebodaj zbil učiteľku, navyše som mala pocit, že ak som v škole dostala bitku, bola zaslúžená.

Keď ste však neskôr učili vy, prišla matka jedného žiaka a vylepila vám.

Lebo tam, kde zlyhávajú argumenty, prichádza na rad sila. Žiaľ, rómski rodičia nie sú dobrí v argumentovaní. Nik ich neučil zdôvodňovať veci, každý do nich tlačil len to, ako niečo robiť, zabudol však na príčiny.

Čo je najčastejšia otázka snáď každého dieťaťa? Slovko „prečo“. Aj moja mama bola chorá z tejto otázky, lebo mi nedokázala dať odpovede. Argumentovala tým, že „takto to je a hotovo“, čo mi nestačilo.

Argumentačná schopnosť Rómov je teda pomerne slabá, a ak pocítia, že niekto ublížil ich dieťaťu, hoci to aj nie je pravda, neprídu si veci vysvetliť, ale rovno použijú silu. Je to ich spôsob naprávania krívd. Môžu však za to, keď sme ich nič iné neučili?

Čo naučilo argumentovať vás?

Knihy. Tam som nachádzala odpovede na všetky svoje „prečo“. Problém je, že dnešné rómske deti v škole ani doma túto otázku prakticky nepoužívajú. A ak sa aj spýtajú, dostanú odpoveď, nech sa nepýtajú, lebo na to nie je čas.

Keď ste si v dospelosti v Prešove chceli v obchode vyskúšať oblečenie, predavačka sa spýtala, či ste osprchovaná.  Na WC v bratislavskom Avione pani púšťala ľudí dopredu, lebo po vás tam ísť nechcela. V Seredi vás nechceli obslúžiť v reštaurácii, lebo ste Cigánka, inde po vás sliedila SBS, revízor v MHD vám rovno tykal, lebo veď vám môže. Ako dnes reagujete na také situácie?

Pred tromi týždňami som bola na WC na pumpe OMV. Vyšla som von, všetky kabínky obsadené, čakali tam mladé baby. Jedna z nich začala krútiť hlavou, že ona po mne dovnútra nejde. Mala možno desať rokov. Čo som mala urobiť? Zasmiala som sa.

Podľa mňa sa na to dá zvyknúť podobne, ako si zvykne ten, čo sa narodí bez rúk. Jednoducho pochopí, že isté veci sa nedajú a ostatných môže len prekvapovať, ak niečo dokáže.

Z čoho to však vyplýva? Že už malé deti učíme, aká je čierna farba zlá. Moja 3,5-ročná dcéra nechce nosiť do škôlky čierne oblečenie, lebo je „zlé“. Dokonca sa jej v noci snívalo, že na ruku dostala čiernu labku. Práve tak totiž v škôlke označujú deti, ktoré sú neposlušné.

Ešte ju neučili, že ak bude zlá, ukradnú ju Cigáni?

Našťastie nie, ale v okolí som to už počula. Dcéra mi dokonca vravela, že sa nesmie zašpiniť, lebo by bola čierna, a to by jej už ostalo.

Nedávno som robil reportáž o rodine, ktorá si adoptovala dve rómske dievčatá. Jedno už zo škôlky prišlo s tým, že Cigáni sú zlí.

Pozrite sa na alibizmus Slovenska – všetci kričia, že nemajú problém s Rómami, ktorí sú vzdelaní, snažia sa a pracujú. Potom príde majoritná rodina, ktorá má rómske dieťa osvojené, prípadne v pestúnskej starostlivosti, obaja rodičia sú vzdelaní, pracujú, a aj tak si do ich dieťaťa niekto kopne pre farbu pleti.

Na čo sa teda hráme? Prečo sa nechceme pozrieť pravde do očí, že toto vôbec nie je problém Rómov, ale majority? To, v akej sú Rómovia situácii, je len dôsledok toho, že dlhé desaťročia a storočia prehliada problémy a prekážky. Namýšľa si, ako je v porovnaní s Rómami na vyššom stupni vývoja, kde je však pravda?

Keď ste v jednej práci postúpili, kolegovia sa nevedeli zmieriť s tým, že im bude šéfovať Cigánka. Keď ste poisťovali ľudí, niekto vám povedal, že cigánskej kurve sa poistiť nedá. V škole vám žiačka chcela zmyť farbu pokožky. To všetko vás viedlo k túžbe zblednúť. Už vás to prešlo?

Áno, už tú potrebu nemám, dokonca by som zo svojej farby nič nedala. Trápi ma to len vtedy, keď nechcem ísť po vlastnú dcéru do škôlky.

Prosím?

Cítim, že jej tým môžem ublížiť. Stačí, ak ma uvidia iní rodičia. Je to vec, s ktorou stále bojujem, hoci je možno úplne iracionálna.

Nebodaj ste aj tej staršej prestali chodiť na rodičovské združenia, lebo vás o to poprosila?

Presne tak, odvtedy som tam nebola, chodí naň manžel. Isté veci sa teda nezmenili a stále ich mám v sebe, dokonca vidím, ako sa pri každom dieťati opakujú. Zažívala som to pri najstaršom synovi, prišlo to pri prvej dcére, teraz to zažívam aj s druhou.

Keď som raz šla do škôlky, kde na mňa ostatné mamy zazerali, na druhý deň dcéra prišla s tým, či sa nejdeme pozrieť na zvieratká, ktoré máme vo vláskoch.

Mohla to byť úplná náhoda a ja už možno vidím problém aj tam, kde nie je, no po tých skúsenostiach už človek na náhody príliš neverí.

Nikdy neskúšate ľudí, ktorí vám ubližujú, konfrontovať? Zistiť, čo im prekáža? Lebo ich obrana by sa okamžite rozsypala a ostala by len hanba.

Ak na to mám čas, robím to. Snažím sa totiž pochopiť, čoho sa boja, čo zlé vo mne vidia. Ponúkam im aj argumenty, že všetko nemusí byť čiernobiele, ako si myslia.

Ak na to však nemám čas, nevynadám im, skôr reagujem humorom. Niektorí vtedy pochopia, ostatní sú mi ukradnutí.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Váš prvý manžel bol Róm. Ak si dobre pamätám, ani on celkom nechápal vašu snahu o gadžovstvo, dokonca mu prekážalo, že chodíte do práce.

Nemal s tým problém dovtedy, kým nezistil, čo má doma za ženu. Že mi nestačí iba chodiť do práce, ale že sa teším aj z iných sociálnych kontaktov. Nežiarlil teda na prácu, ale na to, s kým v nej trávim čas. Zrazu mal pocit, že čas, ktorý venujem iným, by som mohla venovať výhradne jemu.

Myslel si, že by mi to malo stačiť, lebo tak žili aj ostatní v okolí a boli spokojní. Navyše ho podpichovali chlapi v komunite, takže začal mať čierne myšlienky, že ktovie, čo a kde vlastne robím. Nakoniec mi vedel presne vypočítať, koľko minút som bola preč, odkedy som ráno šla do práce.

Keď ste začali chodiť so súčasným manželom, nezačali ste sa podvedome kontrolovať?

Kontrolovala som sa iba v tom, aby som nerobila rovnaké chyby ako predtým. Dalibor mi však nedal najmenšiu šancu, aby som nad tým vôbec premýšľala. Podporoval ma, dokonca vravel, že ak potrebujem niekam ísť, nech pokojne idem.

Raz som mu s obavou povedala, že potrebujem ísť na týždeň do Francúzska. Len sa na mňa pozrel a povedal, že veď choď, kto ti v tom bráni? Pre mňa to bol šok, lebo som bola pripravená, že si to napriek jeho nesúhlasu vydupem. On mi však rovno vzal vietor z plachiet. Bolo to nové poznanie.

Riešila jeho rodina, že si priviedol Rómku?

Riešili to všetci, veď prvýkrát som sa s jeho rodičmi stretla až po veľmi dlhom čase. Trápilo ma, že vo mne videli negatíva, dokonca k nim menej často chodil aj Dalibor. Potom to už bolo v takom stave, že mi bolo jedno, či ma prijmú, lebo som nemala potrebu, aby ma niekto bral nasilu.

Prekážalo mi len to, že tým trpí manžel. Na druhej strane si uvedomujem, že keby som bola na mieste jeho mamy, tiež by som asi nereagovala inak. Veď mala vysnívané, ako sa jej syn dobre ožení, a on prišiel s tým, že si našiel Cigánku s dvomi deťmi.

Čo pomohlo, že sa to zlomilo?

Písanie na blog a rozhovor s vami pre Sme. Cez tie príbehy zrazu jeho rodičia spoznali môj život, moje príbehy, traumy, všetko, až ma nakoniec chceli vidieť.

Happyend.

Keď to prišlo, bolo to veľmi silné, spontánne, nádherné. Zrazu som sa tam cítila doma. Dodnes mám oboch Daliborových rodičov rada aj so všetkými ich milými muchami.

Najviac sa mi páčilo, ako jeho otec na našej svadbe všetkých odzbrojil krásnym príhovorom, kde povedal aj vetu „som veľmi rád, že si Dalibor nenechal Janette vziať“. Človek teda má právo zmeniť, dostať druhú šancu, a ja som za tých ľudí veľmi vďačná.

Napätie medzi majoritou a Rómami sa rokmi napriek obrovským investíciám do tejto problematiky nezmenšuje. Na čo sa tu teda hráme?

Problém je, že tu vôbec máme splnomocnenca pre rómske komunity. Kto je to? Čo má riešiť? Problémy Rómov? Tolerantnú spoločnosť? Ak toleranciu, prečo patrí pod represívne ministerstvo vnútra?

Ja jeho opodstatnenie nevidím. Zmysel by to malo, keby bol splnomocnencom pre tolerantnú spoločnosť. Ak teraz na mňa niekto vytiahne, že problémom Rómov je vzdelávanie a bývanie, moja odpoveď znie, že na to tu predsa máme ostatné rezorty. Prečo sa má Rómom venovať špeciálny človek?

Čiže už názvom tej pozície sa vytvára dojem, že Rómovia sú problém, ktorí potrebujú špecifickú starostlivosť?

Áno, lebo to už samo osebe generuje kritiku zo strany majority. Navyše, naozaj je to tak, že potrebujeme riešiť len Rómov? Že majorita je vo všetkom nevinne?

Zmysel tej pozície by teda existoval, keby šlo o zvyšovanie tolerancie v spoločnosti a pomoc všetkým znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Rómovia predsa nie sú jediní znevýhodnení a neplatí, že znevýhodnený je každý Róm v tejto krajine.

Stále tiež riešime premisu, čo máme Rómov naučiť. Nechápeme, čo v skutočnosti potrebujú, aby mohli normálne fungovať. Fakt si myslíme, že ak im dáme prácu, automaticky sa adaptujú v spoločnosti a všetky problémy sa stratia? Nezmysel. Stále len hľadáme, čo robia zle a čo všetko treba napraviť, uniká nám však pointa.

Za eurofondy ich učíme nezmysly ako zavárať, variť či pracovať s počítačmi.

Presne tak. Vylúčené komunity majú problém, že sa nevedia posunúť z prvého na vyšší stupeň, lebo nemajú zabezpečené ani základné fyziologické potreby či bezpečie a istotu.

Kým ich však nevyriešime, nedostaneme sa ďalej, lebo preskočiť jednotlivé stupne Maslowovej pyramídy sa nedá. Riešiť potrebu ich uznania a sebarealizácie môžeme až potom.

Čiže primárne treba pracovať s majoritou?

Poviem to metaforicky – teraz chodíme do osád autobusom, ktorý tam privezie pár ľudí. Tí majú Rómov niečo naučiť. Presvedčia ich, že ak sa to naučia, druhá strana tohto sveta ich bude strašne brať a uznávať.

Rómovia to akceptujú, naučia sa to, my nimi naplníme autobus, vezmeme ich so sebou a vypustíme do nášho sveta. Lenže naša spoločnosť na to nie je pripravená, a tak ich vôbec neberie.

Prečo je to tak?

Lebo nám vždy vyhovovalo, ak sme mali na koho nadávať a hodiť vinu, že sa nám nedarí tak, ako by sme chceli. Ak by zmizol „rómsky“ problém, na koho by sme nadávali?

Na Čechov a Maďarov už nemôžeme, ostali Rómovia a utečenci.

Žiaľ, je to tak. Lenže takto tej druhej skupine nikdy nepomôžeme.

Nie je problém skôr v tom, že sa s autobusom dovalíme do osady a mentorsky kážeme, ako tam majú žiť? Že nás nezaujíma, čo sa môžeme naučiť my od nich? Ako sa cítia, keď tam prídeme s tým, že oni sú menejcenní a my ich ideme učiť správnemu životu?

Historický kontext znie, že k Rómom stále dokola prichádza majorita a hovorí im, ako by mali fungovať, myslieť a konať, aby sa im vyrovnali. Trvá to stáročia, takže Rómovia si zvykli, že ak chcú, aby k nim prišli „bieli“ s peniazmi, treba sa správať podradene.

Hnevá ma to, lebo v konečnom dôsledku vznikajú ešte väčšie problémy ako predtým. Nik tam nepríde s rovnocennou ponukou, že niečo naučíme my vás, niečo vy nás.

V skutočnosti sa často používa exekúcia strachom – ak nebudeš konať, ako hovoríme, nikdy sa odtiaľto nedostaneš. Rómov tým síce dokážeme donútiť, aby poslúchli, vnútorne sa s tým však nikdy nestotožnia, takže je to celé zbytočné.

Aký na to máme dôvod?

Chceme rýchle riešenia, lebo sa tým autobusom chceme rýchlo vrátiť domov. Zaplníme ho a je nám jedno, či sú na to ľudia z oboch svetov pripravení. Hlavne, že sme vyškolili Rómov.

Chyba je v systéme, lebo iba takto sa dajú vyúčtovať eurofondy.

Áno, lenže nič nám nebráni, aby sme tam tým autobusom prišli nie raz, ale päťkrát. S vedomím, že na prvýkrát sa to asi nepodarí a vrátime sa naprázdno. Že tam s ním nebudeme možno dva týždne, ale dva roky.

Keď však potom vyvezieme polovicu autobusu, zrazu to bude fungovať, lebo Rómovia sa s tým stotožnia a pripravení budú aj gadžovia.

A nie je to tak, že ich medzi sebou nechceme? Že nám vyhovuje, ak sú v osadách mimo intravilánov a nemáme ich na očiach? Vidím to okolo seba – len čo sa uvoľní byt v paneláku, všetci tŕpnu, či ho nekúpia Rómovia, lebo by klesli ceny bytov všetkých.

Práve preto mi chýba splnomocnenec pre tolerantnú spoločnosť. To, že sa rómska komunita stane vzdelanou, ešte vôbec neznamená, že dostane prácu. A keď bude mať prácu, neznamená to, že ju susedia pustia do bytovky. Podstata je teda inde.

Čo vás dnes najviac štve?

Dokážem zniesť a mať nadhľad nad tým, keď vylúčenosti čelia dospelí ľudia. Je mi to ľúto, ale necítim silnú potrebu niečo s tým robiť. Keď to však vidím u detí, neviem to prejsť a veľmi zle to znášam.

Ťažko sa z toho dostávam, koniec koncov, práve preto som nebola pomáhať ani utečencom na hraniciach. Viem, že keby som tam zbadala deti, zložila by som sa a museli by ratovať mňa.

Kam ste sa za tie roky posunuli?

Našla som samu seba a pochopila, že ma nedokáže netrápiť, čomu čelia rómske deti. Nedokážem sa na to pozerať tak, že to nie je môj problém. Cítim, že mojou úlohou nie je pomáhať dospelým, ale deckám, a aj to robím.

Uvedomila som si tiež, že moja cesta je pracovať s majoritou – gadžami, a že ak už viem mlieť ústami tak, že mi ľudia rozumejú a začínajú reflektovať svoje konanie  a spoločnosť,  tak mám z toho vyťažiť maximum. Posúvať majorite príbehy, vysvetľovať, prečo sa veci dejú a kde to má podstatu. Zatiaľ to odo mňa berú, lebo nehovorím výmysly, ale vlastné skúsenosti.

Toto viem robiť, toto sa mi aj darí, dokonca môžem povedať, že napriek dokatovanému zdraviu som nikdy nebola šťastnejšia a spokojnejšia ako teraz.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie