Denník N

Dav sa zmocnil veľkých dejín

Je celkom možné, že ďalšia revolúcia zmetie celú jednu éru, ktorá bude v budúcnosti považovaná za zlatý vek Západu. Jej príčinou nebude hlad ani bieda, ale technologický darček menom internet.

Autor je editorom týždenníka Respekt,
predseda redakčnej rady Denníka N

Môj otec mal v osemdesiatych rokoch pravdu, keď premýšľal o podivnom vzťahu malých a veľkých dejín a písal, že ľudia žijú súkromné životy vo svojich malých dejinách, do ktorých potom niekedy vtrhnú dejiny veľké v podobe vojen, revolúcií a striedania režimov. Po väčšinu času sa však tieto dvojaké dejiny neprelínali, ľudia si zvyčajne našli spôsob, ako sa tým veľkým prispôsobiť a rýchlo sa vrátiť do tých malých. Tvorili onú preslávenú mlčiacu väčšinu, ktorej nechuť do politiky bola pre každý režim vítanou zárukou pokoja.

Lenže platí to aj dnes? Najčastejším vysvetlením novej vlny populistov a spoločenských búrok je to, že vraj elity sa – ako už toľkokrát v minulosti – odtrhli od ľudu. Mám o tom pochybnosti. Boli azda niekedy elity a ľud zajedno? O vojnách ľud nikdy nerozhodoval a čo sa týka revolúcií, tie by bez vodcov z radov elít zostali len búrkami v pohári vody. A hlavne: ich spúšťačom bol hlad a bieda mlčiacej väčšiny, ktorá už – ako povedal Marx – nemala čo stratiť, len svoje okovy.

Myslím, že dnes sme svedkami niečoho, čo vyzerá ako plazivá revolúcia, ktorej príčiny sú úplne iné ako všetkých jej predchodkýň. Tou revolúciou je samotná premena vzťahu medzi veľkými a malými dejinami, keď sa mlčiaca a pasívna väčšina mení na hlasný a aktívny dav. Len sa pozrite na tie úbohé elity, ktorým je vyčítané odcudzenie: od strachu sa trasú pred týmto davom, ktorý čoraz silnejšie kričí, že ho elity nepočúvajú. Populisti sú napokon tiež elita, len s tým rozdielom, že sa neštítia súhlasne s davom kričať proti „odcudzeným byrokratom“.

Je celkom možné, že táto revolúcia zmetie celú jednu éru, ktorá bude v budúcnosti považovaná za zlatý vek Západu, ktorého obyvatelia žili v nevídanom blahobyte. Bude to revolúcia, ktorej príčinou nebol hlad ani bieda, ale technologický darček menom internet, ktorý mlčiacej – a sýtej – väčšine prvýkrát v dejinách prepožičal hlas.

Facebook jej strhol okovy a umožnil verejne prehovoriť, odzátkoval tak po stáročia potlačovanú túžbu byť vypočutý. Lenže keď raz dostanete hlas, chcete byť nielen vypočutý, ale aj poslúchnutý – a každý zvlášť. To sa však nedá, pretože tých hlasov sú milióny a každý je iný. Odtiaľ potom pochádza rozčúlenie tohto „osamelého davu“ (David Riesman): konečne môžeme verejne hovoriť, čo si myslíme a čo chceme, a oni (príslušníci elít) na nás kašlú!

Dav jednotlivcov, z ktorých každý pozdvihol svoj hlas a pocítil jeho moc, sa chopil veľkých dejín. Žiada referendá o svojom osude a populisti mu vychádzajú v ústrety – zo strachu, že inak ním budú zmetení.

Nemá zmysel argumentovať, že žijeme v najlepšej ére ľudstva a bola by škoda ju zničiť. V politike nie je realitou to, čo objektívne existuje, ale to, ako sa javí v mysliach ľudí. A ich realitou je hnev, že aj keď získali vďaka svojmu hlasu nárok meniť veľké dejiny, tie sa stále správajú ľahostajne k ich vykričaným túžbam a frustráciám.

Napriek víťazstvu zástancov brexitu je tento hnev davu možno len prechodný, ja však na obzore nevidím nič, čo by ho mohlo upokojiť. Neverím v to, že si ho európske elity dokážu uzmieriť nejakou ústretovosťou. Nie je totiž voči komu, pretože ten hlasný dav je kakofóniou rozčúlených myslí, z ktorých každá má svoj vlastný nárok. Chcú sa podieľať na veľkých dejinách a mám neblahé tušenie, že sa im to podarí. No dobre. Otázka je, či potom vôbec zostane miesto pre malé dejiny, kam by sme sa pred tými veľkými mohli ukryť.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash