Profesorom v tridsiatich šiestich: dá sa to aj s nemeckými doktorandmi a čudnými publikáciami

V polkruhovitej sále bratislavskej Právnickej fakulty, ktorú volajú Amfiteáter, je neznesiteľné teplo. Na mesto udreli prvé letné horúčavy a v historickej budove Univerzity Komenského to cítiť. „Urobte trochu prievan,“ poprosí pracovníčku fakulty, bývalá poslankyňa za HZDS a pedagogička Katarína Tóthová, ktorá si do sály sadá medzi prvými.

Nasledujú ju ďalší členovia vedeckej rady fakulty, ktorí majú posúdiť inauguračnú prednášku docenta Mojmíra Mamojku mladšieho, mladého právnika a pedagóga ašpirujúceho na profesorský titul. V lavici sedí exposlanec HZDS Ján Cuper, neúspešný kandidát na generálneho prokurátora Jozef Čentéš či expertka na trestné právo Lucia Kurilovská.

Nasledujúca hodina a pol je pre kandidáta na profesora úspešná. Tomu, aby sa v 36 rokoch stal jedným z najmladších profesorov u nás, nič nebráni. Prítomní chvália nielen jeho prednášku, ale aj pedagogickú a publikačnú činnosť, dve dôležité podmienky na to, aby si vysokoškolský učiteľ mohol zažiadať o titul profesora. Slabé miesta nevidia. Jediný, kto na ne nakoniec sebakriticky upozorní, je sám Mamojka mladší.

V zozname svojich vedeckých publikácií má totiž asi päticu textov, ktoré v časti akademickej obce vyvolali otázky. Medzi zahraničnými štúdiami sú texty v slovenčine vydané na univerzite v Užhorode aj článok v časopise, ktorý sa tvári ako londýnsky, no vydávajú ho v Podhájskej. A ani monografia z vydavateľstva v New Yorku nie je tak úplne z New Yorku.

Morálka v obchodnom práve

Syn exposlanca Smeru Mojmíra Mamojku si pre kolegov právnikov pripravil prednášku na tému „Tradičné inštitúty obchodného práva v kontextoch rekodifikácie“. Počas nej hájil existenciu Obchodného zákonníka, či v rámci právnickej komunity tak trochu provokatívny pohľad na úlohu morálky pri konaní obchodných partnerov či konkurentov.

Tento pohľad vyvolal medzi vedeckou radou debatu, ale len výsostne akademickú. Nakoniec všetci docenta Mamojku pochválili a prihovorili sa za získanie titulu profesora. Lucia Kurilovská, rektorka Akadémie policajného zboru, kde Mamojka učí a pracuje ako prorektor pre vedu a zahraničné vzťahy, povedala, že si tento titul zaslúži ľudsky aj odborne.

Pri rozhodovaní o vedeckej hodnosti nejde len o inauguračnú prednášku. Do úvahy sa berie publikačná a pedagogická činnosť. Každá fakulta si vytvára vlastné kritériá na to, čo musí uchádzač o profesúru spĺňať. Na bratislavskom práve je to napríklad povinnosť vychovať aspoň jedného doktoranda či pravidelne publikovať v odborných časopisoch.

V konkrétnych číslach: profesor práva musí mať na konte aspoň štyridsaťpäť pôvodných vedeckých prác, z toho päť uverejnených v zahraničných časopisoch alebo zborníkoch. Toto množstvo nie je potrebné, ak uchádzač publikoval aspoň raz v uznávanom karentovanom časopise. Karentované časopisy sú najprestížnejšie vedecké časopisy zaradené do špeciálnej databázy. Na Slovensku je takých len pár, no žiadny sa nevenuje právu.

New York v Poľsku, Londýn v Podhájskej

Mamojka vedeckej rade a hodnotiacej komisii predložil zoznam takmer ôsmich desiatok publikácií. V karentovanom časopise či časopise zaradenom do uznávanej databázy, ako je Web of Science, žiadny príspevok nemal, no priebežne uverejňoval odborné state v domácich, no rešpektovaných časopisoch Právny obzor či Justičná revue.

Tie však doplnil aj čudnejšími publikáciami. Vlani mal napríklad vydať stostranovú monografiu o sankciách v slovenskom korporátnom práve vo vydavateľstve Iglobal Writer v New Yorku. O firme registrovanej v tehlovom činžiaku v Brooklyne sa však na webe nedajú nájsť prakticky žiadne údaje. Okrem Mamojkovej knihy tam sem-tam vydávajú zborníky ešte poľskí autori. Za americky sa tváriacim vydavateľstvom je totiž v skutočnosti poľská nadácia Pro Pomerania Foundation.

To priznáva aj Mamojka, ktorý najprv spolupracoval na knihe o bezpečnosti v Poľsku, Litve a na Slovensku pod vedením Policajnej akadémie v Szczytne. „Následne som bol oslovený poľským vydavateľstvom s cieľom spracovať otázky týkajúce sa slovenského podnikateľského prostredia,“ vraví. Tak vznikla jeho newyorská monografia – Poliaci si skrátka vytvorili firmu v Spojených štátoch, lebo to vyzerá svetovejšie.

 

Robí sa to tak aj u nás. Príkladom je Východoeurópska agentúra pre rozvoj falošného generála Jozefa Zaťka. Vedecky sa tváriaci časopis Journal on Law, Economy and Management je zaregistrovaný v Londýne, no vydávajú ho v Podhájskej, kam autori, ktorí tam publikujú, posielajú aj finančné príspevky.

Z vedeckých konferencií a publikovania odborných textov sa totiž u nás, ale aj v susedných štátoch stal slušný biznis. Tieto takzvané predátorské časopisy využívajú stav, keď sú akademici tlačení do čo najväčšieho množstva publikácií, podľa ktorých sa posudzuje ich prínos vede. Bez toho, aby sa pozerali na kvalitu príspevkov, im za poplatok publikujú čokoľvek.

Prečítajte si

Spolok falošného generála zaistí zabíjačkové hody aj vedeckú prestíž

Východoeurópska agentúra nemala problém zverejniť ani plagiáty. V časopise Journal on Law, Economy and Management za peniaze uverejnil jeden článok aj Mamojka mladší. Ako vraví, bolo to jediný raz, čo za publikovanie svojho textu platil.

„Nie som si vedomý toho, že niektorý z mojich autorských výstupov bol publikovaný v takzvanom predátorskom časopise,“ vysvetľuje Mamojka. „Ak u ktoréhokoľvek periodika neskôr takáto pochybnosť vznikla alebo vznikne, tak je mi to, prirodzene, ako každému autorovi ľúto, ale autor môže zodpovedať iba za kvalitu vlastného príspevku, a nie časopisu ako takého, najmä keď jeho budúcu povesť nie je možné vyveštiť.“

Mamojka v Zaťkovom časopise publikoval vlani, ešte predtým, ako sa o časopise písalo v médiách. Budúci profesor však dodáva, že si stojí za každým príspevkom, aj tými, ktoré uverejnil v sporných časopisoch. Čo ho však nútilo publikovať tam? Ako sám hovorí, fakt, že odborných právnických časopisov je u nás veľmi málo a v zahraničných časopisoch zasa často neberú príspevky, ktoré sa venujú len domácim legislatívnym otázkam.

Prečítajte si

Spolok falošného generála zaistí zabíjačkové hody aj vedeckú prestíž

Rozhľadení Nemci v Sládkovičove

Prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Martin Slobodník v minulosti povedal, že v akademickom prostredí nie je výnimočné, že učitelia v pochybných časopisoch publikujú z nevedomosti. „Takmer každý druhý deň dostávajú email s ponukou – publikujte v našom časopise. Niektorí kolegovia na to naozaj naskočia v istej nevedomosti.“

O tom, že časopis sa tvári ako zahraničný, no v skutočnosti je vydávaný doma, však vedieť museli. „Keď niekto ide na konferenciu Východoeurópskej agentúry pre rozvoj a potom publikuje v ich časopise, ktorý akože vychádza v Londýne, tak to nie je naivita. To je cielená stratégia a vytváranie fikcie vedeckého publikovania,“ vravel pred časom Slobodník.

Mamojka nemá problém s tým, aby jeho príspevok z Podhájskej bol miesto zahraničného považovaný za domáci. O tom, kam ich v zozname jeho odborných prác zaradia, totiž nerozhoduje on, ale knižnica fakulty. Budúci profesor obhajuje ďalšie svoje texty, zaradené medzi zahraničné články. Ide o dva po slovensky písané príspevky, ktoré vydala vo svojich zborníkoch univerzita v ukrajinskom Užhorode.

„Slovenský vedecký svet občas trpí predsudkom, že za plnohodnotný zahraničný výstup sa považuje iba text v anglickom jazyku vydaný v štátoch západnej Európy,“ hovorí. „Tak ako sa pri tvorbe legislatívnych zámerov často obraciame po kreatívnu inšpiráciu k českým susedom a k ich odbornej spisbe, tak iné štáty vrátane Ukrajiny využívajú právnu komparatistiku s geograficky a hodnotovo príbuznými krajinami.“

Na Ukrajine bol podľa neho istý čas po slovenských a českých autoroch z oblasti práva dopyt. „Mrzí ma, ak sa kde-tu objaví tendencia znevážiť príspevok vydaný východne od Slovenskej republiky – nezabúdajme, že aj my sme postsocialistický štát.“

Slovensko je možno postsocialistický, ale štát, ktorý si zároveň obľúbili nemeckí právnici so záujmom o doktorát. Keď Mamojka učil na Vysokej škole Danubius v Sládkovičove, pripravil ich hneď sedem. Aj vďaka nim tak splnil ďalšiu podmienku na získanie titulu – výchovu vlastného doktoranda. V prípade nemeckých študentov išlo o externistov, ktorí si za štúdium platili a do Sládkovičova chodili jeden až dvakrát za semester. Výšku školného Denníku N v Sládkovičove neprezradili.

Na tejto škole si pred rokmi robili takzvané malé doktoráty, čiže rigorózne skúšky, špičky českej sociálnej demokracie. Neskôr jej naše ministerstvo školstva akreditáciu na doktorandské štúdium odobralo. Mamojka však hovorí, že nemeckí študenti do Sládkovičova nechodili preto, aby sa ľahko dostali k titulu.

„Ich exaktné motivácie nepoznám, ale dizertačné práce nemeckých doktorandov boli z kvantitatívneho aj kvalitatívneho hľadiska neraz na vyššej úrovni, než aká je vlastná slovenským poslucháčom,“ reagoval s tým, že ich vždy čakali verejné obhajoby. „Dám ruku do ohňa za rovnako striktné nároky voči doktorandom či rigorozantom ako na iných vysokých školách.“

Chodboví profesori?

Mamojka v týchto dňoch uspel so svojou žiadosťou o profesúru pred vedeckou radou Právnickej fakulty, no čaká ho ešte obhajoba pred vedeckou radou univerzity. Prorektor UK pre vedu a výskum Peter Moczo vraví, že na tejto úrovni sa už o kvalite uchádzača až tak nedebatuje, posudzuje sa skôr, či sú splnené všetky kritériá pre získanie profesorského titulu.

Treba povedať, že Mamojka mladší by ich spĺňal aj vtedy, keby sa mu sporné publikácie vo svetovo sa tváriacich odborných časopisoch nezarátali. Navyše nejde o akademika, ktorý by vo svojom odbore nemal rešpekt. Dokazujú to podporné stanoviská, ktoré pre svoju profesúru získal.

Prorektor univerzity Moczo nechcel hodnotiť konkrétnu žiadosť o profesúru, no ako hovorí, kritériá na túto vedeckú hodnosť sú na Slovensku vo všeobecnosti veľmi nízke. Prečo? Pretože ich nastavujú samotné fakulty vysokých škôl, ktoré ich neraz nízke mať potrebujú.

„Fakulty vedia, že pre svoje študijné programy budú potrebovať garantov, teda profesorov a docentov, a takto si ich sami vychovávajú,“ vraví Moczo. „Zároveň nám tu tým rastú, ako ja hovorím, takí chodboví profesori. To sú profesori, ktorých poznajú len po koniec chodby, kde majú kanceláriu. V zahraničí o nich často nepočul nikto.“

Mamojka nepatrí k tým, ktorí by boli v akademickom prostredí úplne neznámi. No zaujímavé je, že na krok od profesorského titulu sa dostal popri iných funkciách. Učí na Akadémii policajného zboru a Právnickej fakulte UK, je advokátom či členom Štátnej komisie pre voľby, pôsobí aj v Rade Protimonopolného úradu či dozornej rade akciovky Pozagas.

„Okrem účasti vo vedení Akadémie Policajného zboru v Bratislave nie je žiadna z funkcií založená na dennej báze,“ vysvetľuje. Dozorná rada Pozagasu zasadá štyrikrát do roka, Rada PMÚ či Štátna komisia pre voľby tak dvakrát do mesiaca, advokáciu odsunul skôr na okraj.

„Keďže v každej z týchto funkcií sa pohybujem striktne v rámci svojej právnej špecializácie, tak moja participácia si nevyžaduje žiadny zásadný time management. Navyše ako síce zadaný, ale slobodný a bezdetný právnik môžem de facto sto percent pracovného aj osobného času venovať tomu, čo ma baví a intelektuálne napĺňa – právu.“

Budúci profesor dodáva, že na vysokoškolských pedagógov by sa nemalo pozerať len cez ich publikačnú činnosť. „Je to povinná zložka inauguračných kritérií, ale nie je jediná,“ tvrdí.

„Vysoké školy sú totiž v prvom rade vzdelávacie inštitúcie a pre poslucháčov je rozhodujúce, či sú učitelia schopní predniesť aktuálne informácie zrozumiteľným a pútavým spôsobom. Úprimne si cením popularitu mojich prednášok na každej inštitúcii, na ktorej som pôsobil či pôsobím.“

Pochybné časopisy sú problém

Mamojka vo svojej inauguračnej prednáške sám spomenul, že v minulosti pri snahe publikovať svoje práce urobil pri výbere periodík aj chyby, ktoré dnes ľutuje. Paradoxne bol jediný zo všetkých prítomných akademikov, kto na tento fakt upozornil.

Skôr ako jedna profesúra je problémom všeobecný tlak na vysokoškolských pedagógov, aby chrlili jednu publikáciu za druhou. Šéf Akreditačnej komisie Ľubor Fišera vraví, že sa to snažia zmeniť. Viackrát sa zaoberali aj predátorskými časopismi, dokonca už jednu školu – ktorú nemenoval – upozorňovali, že jej prestíži škodia.

„Pri overovaní splnenia kritérií schválených vedeckou radou jednej verejnej vysokej školy v prípade kandidáta na získanie titulu „profesor“ sme súbežne s konštatovaním, že inaugurant splnil stanovené kritériá, vzniesli aj pochybnosť vo vzťahu k dvom publikačným výstupom uvedeným v predložených podkladoch. Výhradou bola indícia, že ide o publikačné počiny uverejnené v takzvanom predátorskom časopise.“

Rektorovi školy potom napísali list, že „uverejňovanie vedeckej a odbornej produkcie vysokoškolských vedcov a pedagógov v periodikách marketingového typu je v rozpore s vedeckou a publikačnou prestížou, znižuje odborné a spoločenské renomé autora v očiach vedeckej a odbornej komunity a prinajmenšom v etickej rovine je nenáležité“.

Akreditačná komisia školy upozornila na to, aby najmä pri udeľovaní titulov „docent“ a „profesor“ dôsledne preverovali, kde svoje texty vysokoškolskí pedagógovia publikujú. Pochybné časopisy však zatiaľ na slovenských univerzitách veľké znepokojenie nevyvolávajú.