Slovensko potrebuje kultúru, ale aj problémy, aby sa zrevitalizovalo

Krátený prepis z diskusie v rámci festivalu Dotyky a spojenia v Martine

Michal Havran: Marián Pecko z Bábkového divadla na Rázcestí prišiel pred rokom spolu so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou z Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici do veľmi surového konfliktu s istou ideológiou a jej predstaviteľom, županom Kotlebom. Ako to vidíte po roku?

Marián Pecko: Pred rokom sme boli vydesení a zaskočení, ale mám pocit, že sme boli optimistickejší ako dnes. Po roku sa metastázy rozšírili, tí ľudia sú už vo veľkom parlamente, je to zrazu problém celého Slovenska. Pokusy o zásahy do kultúry budú pokračovať, pretože sme na očiach, pretože stojíme na javisku, pretože do divadiel chodia ľudia, pretože ich serieme.

Zuzana Ďuricová Hájková: Už sa vôbec necítim byť obeťou. Bitku sme vyhrali, lebo stále existujeme. Vyhrali sme aj umelecky, pretože sme dokázali negatívnu energiu pretaviť do tvorivej. Vznikli dve nové inscenácie, ktoré diváci navštevujú a odčítavajú na pozadí tej kauzy – rozumejú im a zažívajú s nami pocit oslobodenia. Druhá vec je, že katarzia divadelného večera na druhý deň nadobudne reálne kontúry, keď zistíme, ako sme na tom nedobre finančne a organizačne.

Michal Havran: Roman Polák sa spolu s Činohrou SND ako prví postavili za Zuzanu a jej divadlo. Keby prišiel jedného dňa hnedučký minister a ohrozoval by národné divadlo, kričali by ľudia „SND si nedáme“?

Roman Polák: Nie som idealista, nemyslím si, že by prišli davy. V okamihu, keď sa dostanú k moci ľudia, ktorí chcú regulovať myslenie spoločnosti, v prvom rade obmedzujú slobodu prejavu a slobodnú tvorbu. To sa zatiaľ deje v malom, iba v jednom regióne. Nevidím, že by na celoštátnej úrovni bola vôľa niečo s tým urobiť. Neviem, či strach, ktorý tu vzniká, nie je začiatkom strachu, ktorý vytvoril možnosti pre vznik totalitných štátov.

Zora Jaurová: Za dvadsaťpäť rokov prešlo Slovensko radikálnu cestu od krajiny, ktorá neexistovala ako samostatný štát, až po rovnocenného člena európskeho spoločenstva. Ten príbeh sa dá považovať za úspešný. Na druhej strane vnímame, že chceme byť rovnakí ako všetci ostatní v európskom spoločenstve, ale zisťujeme, že nám chýba základ kultúry. Chýba nám priznanie a poznanie toho, akí sme a čo sme.

Michal Havran: Nie je to potvrdením, že sme krajinou, ktorá kultúru nepotrebuje?

Zora Jaurová: Myslím si, že každý kultúru potrebuje. Áno, môžeme sa tváriť ako koncom 90. rokov, že je to iba nadstavba, ktorú potrebujeme až potom, keď si v krajine všetko usporiadame, keď sa dostaneme do ekonomicky pozitívnych čísel. Dnes vidíme, že to tak nie je. Kultúra nie je iba zákusok po nedeľnom obede. Kultúra je niečo, čo bezprostredne ovplyvňuje elementárne vnímanie spravodlivosti v spoločnosti, vnímanie morálky. Mala by byť súčasťou všetkých rozhodnutí v spoločnosti. Nie je iba o tom, aby sa ľudia mali čím zabaviť po práci. Kultúra v pravom zmysle slova je to, čo vytvára komunity, čo určuje, čo je dobré a zlé, čo je akceptovateľné a neakceptovateľné v spoločnosti.

Michal Havran: Aj reakcionárske kruhy v Poľsku majú presnú predstavu o tom, ako by mala poľská kultúra vyzerať. Problém je možno v tom, kto má o jej podobe rozhodovať.

Zbigniew Machej: Chcem priblížiť skúsenosť z poľského mesta Tešín. Mali sme tam festival Na hranici, tento ročník nebude. Vybudovali sme divadelné štúdio, fungovalo pätnásť rokov, vlani sa jeho činnosť skončila. Bol problém získať podporu od samosprávy.

Roman Polák: Poľské divadlo bolo pre nás za komunizmu Mekkou slobody. Zrejme sa začína regulovať a regulácia je dôsledkom toho, že sloboda stratila význam.

Zuzana Ďuricová Hájková: A nie je to tak, že sa začína regulovať, aby sa sloboda opäť stala skutočnou, aby potreba tvoriť bola naozajstná?

Roman Polák: To by bolo pozitívne. Mohli by sme sa opäť pokúsiť osloviť spoločnosť témami, ktoré sú pravdivé, a nie manipulatívne. Podstatné je, či sme schopní osloviť širšiu vrstvu obyvateľstva niečím skutočne pravdivým. Aj umenie môže dostať novú krv.

Zora Jaurová: To, čo sa dnes deje, je do istej miery aj estetická vec, ktorá súvisí s nástupom mediálnej digitálnej doby. Verejný život sa značne steatralizoval. Príbehy z verejného života a spôsob, akým sa predvádzajú, je natoľko teatralizovaný, že divadlo a umenie museli k tomu vytvoriť protiváhu. Vidíme to v trende divadla, ale aj iných druhov umenia, že smerujú k dokumentarizmu.

Roman Polák: Práve digitalizácia a šou, ktorá je súčasťou všetkého, má druhú stránku: ľudia sa vracajú do divadla k tichu, slovu, príbehu, k intimite kontaktu s hercom. Slovenské národné divadlo je vypredané nielen pre vhodnú dramaturgiu, ale preto, že doba ľudí niekam ženie. Jednu časť do divadla, iných do hľadania ezoterického styku s čímsi, čo má prvky duchovna. Preto hovorím, že Slováci kultúru potrebujú, len si to musia uvedomiť. Uvedomia si to, keď vznikne dielo, čo bude hovoriť jazykom zrozumiteľným pre diváka, a pritom nie lacným.

Marián Pecko: Všetko, čo sa za posledné roky udialo v tejto krajine, nám tak trošku aj svedčí. Zisťujeme, že Slovensko potrebuje divadlo, umenie a kultúru, ale potrebuje aj problémy, aby sa zrevitalizovalo a vrátilo k tomu, čo je podstatné: o čom chceme hrať a či to bude okrem nás zaujímať aj ostatných. Teraz som optimista, uvedomil som si, že divadlo tu bolo – pred sto, pred tisíc rokmi – a prežilo. Divadlo prežije.

Michal Havran: Nebojíte sa, že v situácii, ktorá tu je, sa divadlá budú báť robiť veci, ktoré by za iných okolností robili?

Marián Pecko: V tejto krajine sa narába so strachom, s vydieraním a so zastrašovaním. Preto musíme hovoriť stále o demokracii, o tom, že problémy sa musia riešiť demokraticky.

Zuzana Ďuricová Hájková: Vždy sa budú niektorí ľudia báť, aj umelci. Strach je prirodzená vlastnosť. Ale budú aj takí, ktorí sa báť nebudú. Najdôležitejšie je rozprávať o slobode a pripomínať ju.

Michal Havran: Vy ste si tým v Divadle Štúdio tanca neplánovane prešli.

Zuzana Hájková: Určite nás to veľmi posilnilo.

Roman Polák: Asi pred rokom som napísal v jednom článku, že zrejme každá generácia potrebuje zažiť takú malú totalitku. Na to, aby si uvedomila, čo je to sloboda. Sloboda, ktorá tu je, nie je niečo dané a nemenné.

Zora Jaurová: V politike sa objavujú tiene minulosti, o ktorých sme si mysleli, že už tam nie sú. Vzbudzuje to v nás strach a obavy. Ale má to aj tú pozitívnu stránku – konečne o tom diskutujeme. Tiene ostanú tieňmi, ak o nich diskutovať nebudeme. Vybudovali sme si demokratickú legislatívu a mysleli sme si, že to našu spoločnosť zachráni, a čoraz viac zisťujeme, že spoločnosť sama musí mať vnútorný, nepísaný kánon, ktorý sa vytvára iba diskusiou.