Mária Bátorová
Autorka je literárna vedkyňa, germanistka a vysokoškolská pedagogička
Interpretácia otázky závislosti vývinu umeleckého, v tom aj literárneho života od historického kontextu bude predmetom literárnohistorického výskumu možno ostatnej generácie. Ak literárnohistorický výskum bude naozaj vedecký, čiže aj základný (to znamená vytypovanie škály ťažiskových autorov a ich diel, ťažiskových časopisov, no bez politického zaťaženia a cieľa získať z analýzy benefity pre svoje ďalšie profesijné existovanie, povedzme získanie financií na výskumy svoje a svojich priateľov), možno sa to podarí. Teda skúmať bez politických direktív.
Malo by ísť o výskum, v ktorom sa bude dôsledne citovať, z čoho závery výskumu pochádzajú, to znamená používať nosné citácie z konkrétnych textov, korešpondencie, z interview, z vydaných kníh aj samizdatov atď. (Bátorová, M., 2022), potom bude možná aj klasifikácia toho, čo sa tu po roku 1989 v umení reálne dialo.
No potrebné je uvedenie overiteľných zdrojov a interpretácií. Výskum a diagnóza – teda závery z analýz, musia stáť na interdisciplinárnom skúmaní konkrétnych textov a faktov. Na definície nemožno použiť teórie, ktoré sa nám výberovo hodia, vyzerajú múdro, no sprístupňujú koniec koncov myšlienkový balast, ktorý vyzerá teoreticky múdro, ale nemá výskumné podložie a je takto znova len manipulačným postupom. Zvyčajne odôvodňuje existenciu len tých, ktorých si mocní „vybrali“. Čiže predstavuje len inú formu totality. „Mocní“ nie sú len tí, ktorí sú skutočne identifikovateľní, dosadení politickými vládnymi klikami, ale aj sieť „tajných“ za tridsať rokov vybudovaná, ktorej členovia sú dosadení v komisiách a rozhodujú najmä o financiách.
Pri poznámkach (sú to naozaj len kusé poznámky, s niekoľkými konkrétnymi situáciami pars pro toto) k rekonštrukcii otázky fungovania, výmeny a súčinnosti, kultúrnej, najmä literárnej obce, vychádzam z mojich podrobných výskumov spracovaných vo vedeckých monografiách s použitím domácich aj zahraničných archívov, korešpondencie a svedectiev, ale aj z konkrétnych literárnych textov.
To všetko je použité aj v niekoľkých stovkách vedeckých štúdií publikovaných doma aj v zahraničí (záznamy uvádzajú vyše 500 príspevkov, z toho 70 obsahuje ISBN). K tomu pristupuje spisovateľská činnosť (vydané beletristické knihy viacerých žánrov a publicistika). Nezanedbateľná pomoc pri nahliadaní na vývin sú skúsenosti z organizačnej činnosti a pozorovania reálneho fungovania literárneho života (dvakrát z vedenia SC PEN, z KNS, z členstva v SSS, z vedenia Tolerancie v kultúre a Kabinetu Dionýza Ďurišina a i.).
Mnohé z týchto vzácnych skúseností sú spracované a zobrazené výberovo aj v mojich dvoch románoch (Stred, Ikar 2010 a Trvanie, Marenčin 2025 a ich nemeckých verziách Mitte a Dauern), ktoré sú najmä o slobode prejavu a porušovaní princípov slobody. Sú spoločensko-politické, ale aj rodinné. Pri definícii podstaty a princípov fungovania slobody v súkromí vychádzam z predpokladu, že sloboda a ne-nárok na ovládanie partnera je zárukou dobrého vzťahu. Podobne aj diferencovaný, často paradoxný, no výlučne slobodný spoločenský a politický proces je predpokladom vývinu živého organizmu kultúry a fungovania demokracie. Jediné obmedzenie tolerancie je zlo. Nástrojom na to však sú fungujúca kontrola a zákony. Jediné kritérium fungovania čohokoľvek v osobnom živote, v kultúre a štáte je pozitívne pôsobiaca slobodná činnosť, ktorá prispieva k pozitívnemu životu!
Proces (aj privatizácie vkusu)
Toto sú moje východiská, z ktorých pristupujem aj k členeniu skupín v literatúre, k činnosti organizácií, ich zlyhaniam, ale aj k ich pozitívnemu vplyvu na život kultúry.
Život vo všeobecnosti sa radikálne zmenil a priepasť medzi mladou, mladšou a strednou a staršou generáciou umelcov a spisovateľov je prehlbovaná pokútnymi praktikami a, samozrejme, aj technológiami. To, čo kedysi znamenala kniha ako médium, nahrádza teraz internet, blogy, živé vstupy a AI…, na ktoré sa staršie generácie „nechytajú“.
Vychádzame z oprávnenej otázky, či literárne kluby dnes majú opodstatnenie, keď sa literárny a všeobecne umelecký život odohráva mimo nich, presnejšie aj mimo nich. Pomôžeme si obrazom, ktorého sme takisto svedkami: povedzme staré, exkluzívne hotely (Devín, Tatra, Carlton a i.) a ich reštaurácie v hlavnom meste zívajú prázdnotou. Aj keď cez obed trochu ožijú, lebo ponúkajú lacnejšie menu, väčšinou aj večer sa reštauračný spoločenský život odohráva inde, vo fastfoodoch, alternatívnych podnikoch, otvorených aj nonstop so zdravým aj „zdravým“ jedlom, no najmä s dobrou reklamou. Sú alternatívne podniky, kam „sa chodí“ a to sa vie.
Podobne je to aj s inštitúciami ako SND, SNG, Bibliotéka, BHS atď., na druhej strane „malé“ alternatívne divadlá, galérie „v stodole“ (na Montmartri, kam kedysi ťahali impresionisti káru svojich obrazov, odmietnutých v oficiálnej galérii), akcie Braku v Romerovom dome atď. To, kam „sa chodí“, určuje reklama a „jebepe“ alebo prípadne „six – seven“ (s príslušným reperským neurčitým pohybom rukami). Proces od centralizovanej predstavy vkusu, nariadení a dotácií sa správne posunul k diferencovanej a „súkromnej“ predstave, ktorej podstatou však nie je vždy kvalita umenia.
