Denník N

Ledecká z tímu prezidenta: Je tu dokaličená spravodlivosť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Videla, že otec ako starosta dokázal pohnúť veľkým problémom s Rómami u nich v obci. Sama sa rozhodla, že chce pomôcť Andrejovi Kiskovi, a dnes je v jeho tíme.

Predsedníctvo? V Kráľovskom Chlmci majú iné problémy, hovorí Vladimíra Ledecká, jedna zo spolupracovníčok prezidenta Andreja Kisku. S prezidentom absolvovala celú kampaň a hovorí, že Radoslav Procházka ju ako politik nikdy nepresvedčil.

Vyrástli ste v Spišskom Hrhove, to je tá dedina, kde vedia žiť Rómovia s Nerómami. Aká dedina to bola, keď ste boli dieťa?

Teraz je tam 1600 obyvateľov, pred pätnástimi rokmi ich bolo 600, z toho 300 Rómov a vzťahy neboli jednoduché. Práve preto sa starosta, môj otec, rozhodol, že to, čo najviac trápi obyvateľov, sú Rómovia a negatívne javy s tým spojené. Považoval to za prioritu a začal to riešiť. Výsledkom je, že drvivá väčšina Rómov pracuje, mnoho ľudí sa do obce prisťahovalo. Spišský Hrhov sa nedávno stal Dedinou roka 2015.

Kedy sa stal otec starostom?

Pred pätnástimi rokmi, mala som desať rokov. Dovtedy bol strojár, elektrikár, pracoval aj v zahraničí na rôznych stavbách. Žili sme v dvojizbovom staršom dome po pradedovi, štandardný život. Mama bola zdravotná sestra, dnes sa už venuje poisťovníctvu.

Ako ste Rómov vnímali ako dieťa?

Pamätám si, že v škole sedeli Rómovia v posledných laviciach, jeden druhému čistili vlasy od vší a bolo to veľmi zlé. V osade nemali vodu, hygienické návyky minimálne, zamestnanosť nulová. V mnohých osadách sú také podmienky dodnes. No nikdy neboli agresívni, ani nebola vysoká kriminalita. Problém bol, že keď prišli sociálne dávky, celá pošta reálne smrdela, občania ju nemohli využívať. Nerómske deti sa nekamarátili s rómskymi nie kvôli inej farbe pleti, to deti nevnímajú, ale kvôli tomu, že to rómske dieťa smrdelo. Ani učiteľka sa k nemu nechcela priblížiť. Boli to smutné pohľady. Som veľmi rada, že dnes to už tak nie je a 90 percent Rómov je zamestnaných.

Čo robia?

Mnohí robia v obecnej firme, ale máme veľmi šikovných Rómov, ktorí po tom, čo robili zákazky obecnej firmy, si našli prácu aj v iných firmách, ktoré si ich všimli. Mladšia generácia študuje na vysokých školách.

Dá sa jednoducho popísať, ako sa to podarilo?

Podľa mňa bol najdôležitejší moment vtedy, keď sme narušili ich spokojnosť s tým, ako žijú. Oni boli zmierení s tým, že nemajú prácu, že raz mesačne si idú po dávky, z ktorých sa týždeň tešia. Mysleli si, že toto je ich údel a nie je cesta von. Keď narušíte ich systém fungovania tým, že niektorým dáte prácu a uvidia, že jedna rodina si žije lepšie, tak to funguje. Najsilnejší ekonomický stimul je závisť, v dobrom slova zmysle. Keď jedni vidia, že ostatným sa darí, chcú aj oni. Samozrejme, že sa im neoplatí pracovať, ak dostanú menej ako na sociálnych dávkach, ale ak je to viac a prínos do rodiny je viditeľný, tak áno. S tým je spojené aj to, že ak nemáte vodu, nikto vás do práce neprijme. Musia mať vodu, musia mať kanalizáciu, musia sa umyť predtým, ako niekam idú. Tieto podmienky im musí vytvoriť obec. Samozrejme, že nie zadarmo, ale systémovo. Ak niečo človek dostane zadarmo, neváži si to.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa otcovi podarilo presvedčiť Rómov, že to bude inak?

Boli tam svetlé príklady tých, ktorí chceli pracovať. Najsilnejší bol príbeh cigána Toňa. Robil najkrajšie kúpeľne, perfektný kachličkár, ale nikto ho nechcel zamestnať. Keď prišiel do stavebnej firmy a povedal, že je dobrý, nikto mu na pohovore nedal okachličkovať stenu. Každý sa naňho pozrel, bol Róm tmavšej pleti a keď tam boli ďalší bieli uchádzači, radšej dali prácu im. Tento človek prišiel za mojím otcom a povedal mu: Poznáš ma, aj tebe som robil kúpeľňu, nechcem žiť tak, ako žijem, ale nikto ma nechce zamestnať, čo mám robiť? Bol to jeden z prvých zamestnancov obecnej firmy. Dodnes tam pracuje, hoci už mal aj ponuky od iných stavebných firiem.

Obecná firma je niečo, čo vie urobiť každý? Netreba na to veľa grantov?

Vie to urobiť každý a dnes sa to na základe modelu zo Spišského Hrhova dotuje zo štátnych peňazí, čo podľa mňa nie je dobré. Môj otec to spravil bez akejkoľvek pomoci, bez eurofondov. Povedal si, že obec si založí eseročku a všetko pre obec bude robiť ona sama. Na veľa veciach sa popálil, na mnohé veci prišiel. Preto by mal štát najprv distribuovať know-how týchto ľudí, až potom štátne peniaze. Aby sa predišlo opakovaniu chýb.

Ako ste ako dieťa prežívali otcov príbeh?

Veľmi ma to ovplyvnilo. Cez naše dvere prešlo neskutočne veľa príbehov obyvateľov dediny, a to ma pripravilo na život. Napríklad, keď jedna lekárka odmietla predpísať elektrický vozík svalovému dystrofikovi, malému chlapcovi, lebo bol podľa nej slabý, nevydrží a bolo by to neekonomické. Obec a rodina spojili sily, chlapcovi sa poskladali na vozík a on sa na ňom dodnes pohybuje po obci a žije. Šťastne žije. Otec je v tomto pre mňa vzor.

Riešili ste doma aj veľkú politiku?

Otec mal v posledných rokoch pred parlamentnými voľbami rôzne ponuky, ale nikdy sa nestotožnil so žiadnou politickou stranou. Komunálna politika je iná a tam ho vždy podporovali všetky strany, od SDKÚ, cez SMER, KDH.

Máte na veľkú politiku rovnaké názory?

Nie vo všetkom, je to u nás doma vždy veľká téma.

Prečo ste išli študovať právo?

Chcela som to robiť. V sedemnástich rokoch neviete o práve veľa, ale vedela som, že ma zaujímajú ľudské práva, že som komunikatívna a keď som prišla na fakultu do Košíc, bola som nadšená. Chodila som na rôzne medzinárodné súťaže.

Ako veľmi ste vnímali rodinkárstvo v právnických profesiách?

Na začiatku som to nevnímala. No počas školy som celý čas praxovala v advokátskej kancelárii a môj kontakt s praxou bol aj o tom, že som si stále viac hovorila, že nechcem pracovať v tomto prostredí. Videla som, že aj tí najlepší, pri najlepšej argumentácii, majú niekedy problém presvedčiť sudcu, ktorý bol už dopredu rozhodnutý. Do tohto prostredia som nechcela patriť. V tom čase prišiel minister Borec s návrhom, aby sa advokátska prax predĺžila z troch rokov na päť, a to demotivovalo všetkých mojich šikovných spolužiakov. Úprimne, takmer nikto z neprávnickej rodiny nemá šancu stať sa sudcom, alebo prokurátorom. To sme my neprávnici na škole vedeli, tak sme si nerobili žiadne ilúzie a pripravovali sme sa na to, že budeme advokátmi.

To je dosť hrozné.

Je to dokaličená spravodlivosť. Už mladým ľuďom berú ideály a oni sú obmedzení pri výbere tým, z akého prostredia prichádzajú. Pán minister vtedy argumentoval, že chce predĺžením koncipientskej praxe skvalitniť advokáciu, ale všetci moji kvalitní spolužiaci sa na základe toho rozhodli odísť pracovať do zahraničia. Napríklad v Čechách trvá povinná prax len tri roky.

Aký mal Borec podľa vás motív?

Myslím, že tam boli tlaky aj z jeho bývalého pôsobiska – advokátskej komory. Od prijatia tejto zmeny je 60-percentný pokles záujemcov o štúdium práva. Znížila sa im konkurencia.

Vy ste vtedy ako zástupkyňa študentov rokovali priamo s ministerstvom. Aké to bolo?

Tým, že som bola veľmi frustrovaná, zorganizovala som  spolu s kamarátom hromadnú pripomienku k návrhu zákona. Mala som za sebou už štyri roky praxe v kancelárii, ale akurát som končila školu a vedela som, že podľa nového návrhu by som ešte ďalších päť rokov musela robiť koncipientku. Za to sú veľmi malé peniaze, niektorých koncipientov ani neplatia. Prečo nemôže kvalitných advokátov posúdiť advokátska skúška? Keby som ju spravila po štyroch rokoch praxe, tak som nekvalitná? Obchádzali sme študentov práva a podarilo sa nám zohnať aspoň tisíc podpisov. Bolo to ťažké, pretože mnohí študenti sa báli podpísať, lebo ich meno je v hromadnej pripomienke zverejnené a mysleli si, že im to advokátska komora neskôr na skúškach zúročí. Rokovanie na ministerstve trvalo asi 20 minút, prišla štátna tajomníčka. Odprezentovali sme svoju časť, vypočuli si zopár viet o tom, ako sa to nedá, a to bolo všetko.

Boli ste sklamaní?

Veľmi.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste sa dostali do Prezidentského paláca? Každému asi ako prvé napadne, že otec je kamarát s prezidentom, a preto ste tu.

Presne takto si to veľa ľudí vyloží, aj v našom regióne si to všetci takto myslia, že asi ju tam dotlačil ten starosta Vlado zo Spišského Hrhova, ale pravda je, že až ja som môjho otca zoznámila s prezidentom. S Andrejom Kiskom som sa stretla na škole. Bola som predsedníčkou študentov a organizovala som prednášky so zaujímavými ľuďmi. Jedným z nich bol aj on. Imponovalo mi, že prišiel o pol hodiny skôr, neponáhľal sa na žiadne stretnutie a dal si s nami aj obed v školskej jedálni. Jeho záujem bol veľmi sympatický. Poznala som jeho príbeh podnikateľa a filantropa, ale tu na mňa zapôsobil aj ľudsky.

To už bolo v čase, keď sa špekulovalo, že bude kandidovať na prezidenta?

Nie, bolo to tesne predtým, ako sa to vôbec začalo šepkať. Keď už sa o tom začalo hovoriť, rozhodla som sa mu napísať e-mail. Poslala som mu Ezopovu bájku o levovi a myši, o tom, ako malá bezvýznamná myš vyhrýzla leva zo siete, keď ho ulovili pytliaci. Napísala som mu, že ak by potreboval do tímu takúto mladú a bojovnú silu, tak sa hlásim. On mi hneď odpísal. Na druhý deň sme sa stretli, veľa sme sa rozprávali o mojich názoroch, o politike, o školstve. Odvtedy som bola súčasťou jeho tímu.

Boli ste s prezidentom počas celej kampane. Mysleli ste si na začiatku, že môže vyhrať?

Vôbec som si to nemyslela. Chcela som len medzi študentmi, aj mladými ľuďmi vzbudiť signál, že v politike je priveľa politikov a málo ľudí, aby sme podporili človeka, ktorý za sebou nemá čiernu minulosť, kauzy, ale obrovskú charitatívnu nadáciu a je úspešný podnikateľ. Páčil sa mi jeho príbeh. A keďže som bola ako predsedníčka študentov dosť známa, zastupovala som študentov aj v Rade vysokých škôl voči vláde, chcela som to využiť. Na začiatku mi to robilo aj množstvo problémov, lebo školy samotné majú tiež nejaké politické zafarbenie alebo ich učitelia.

Čo na to povedal otec?

Dlho o tom nevedel. Bála som sa, že ma v tom obmedzí, že mi povie, že tento človek nemá žiadne šance a ja ho idem taká mladá podporiť a dať si politickú nálepku. No ja som cítila, že nie toto meno, ale tento typ človeka je niečo, čo v našej politike chýba.

Kedy ste si uvedomili, že to možno vyjde?

Asi až po prvom kole.

Ako ste vnímali kampaň? Smer robil z prezidenta scientológa a úžerníka.

Pre mňa to bol prvý reálny kontakt s veľkou politikou. Pamätám si, že keď vyšli prvé správy o tom, že by mal byť scientológ, tak sme si to dali do googla, lebo sme presne nevedeli, čo to je. Všetci sme na seba pozerali, že poďme najprv prísť na to, čo to je, a potom to poďme riešiť (smiech). Šokovalo ma to, koľko ľudí sa takejto témy chytilo, aj vôbec, aké témy ovládli kampaň. Vôbec sa neviedla o tom, čo chceme spraviť pre Slovensko, ale o tom, či je kandidát taký čistý, ako sa tvári, a čo by sme naňho vedeli nájsť. Ja som z toho istého regiónu ako prezident. Tam nie je anonymita ako tu v Bratislave. Tam vie o každom každý všetko. Ak by som si nebola istá, že je to slušný človek, nikdy by som si taká mladá nedala nálepku s jeho menom. Preto som mu verila, aj dodnes verím.

Prečo podľa vás ľudia neuverili ani tomu, že je úžerník?

Ľudia sú unavení z politiky, z káuz, z toho, ako to funguje. Myslím si, že politici by mali na chvíľu odísť z Bratislavy, vystúpiť z bavorákov a ísť napríklad do Kráľovského Chlmca, kde sme boli nedávno, a spýtať sa ich, prečo majú 20-percentnú nezamestnanosť a prečo sa im rozpadáva nemocnica. Mali by sa pýtať, ako takýmto ľuďom pomôcť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Radoslav Procházka mal po prvom kole pozitívne vnímaný výstup v televízii, kde sa prezidenta zastal. Potom ho ale už nevládal slušne podporiť pred druhým kolom. Ako ste v tíme vnímali toto?

Ja som bola zo všetkých kolegov celú kampaň najviac vyhranená voči Radoslavovi Procházkovi. Bola som študentkou práva a on vyučoval na právnických fakultách. Študenti si toho veľa povedia a z toho, čo som vedela, to nebol pre mňa priechodný kandidát. Ako politik ma nikdy nepresvedčil. Nemala som pri ňom nikdy istotu, že to, čo povie, platí. Prezident mu pritom veľmi fandil, že mladý človek, skvelý rétor, dobrý ústavný právnik, že to by nebolo zlé, keby bol on prezidentom.

Takže, keď nevládal vystúpiť na tlačovej besede, tak ste si hovorili: Ja som vám to vravela.

Takáto situácia človeka nepoteší. Mrzelo ma to a kiež by som sa mýlila.

Akú máte funkciu teraz?

Som súčasťou úzkeho politického tímu prezidenta. Pracujem na odbore vnútornej politiky a kľúčovo sa venujem sociálnym veciam, podpore regiónov a inováciám. Zúčastňujem sa všetkých rokovaní, ktoré s touto problematikou súvisia.

V bulvári už písali, že Kiska má pri sebe blondínku. Ako často sa stretávate so stereotypmi?

Mladá, blondína a žena, to je kombinácia, ktorá na Slovensku funguje. V Rakúsku pritom majú politika – ministra zahraničných vecí Sebastiana Kurza, ktorý sa stal prvýkrát ministrom v 26 rokoch. Na Slovensku príde každému neprirodzené, keď sa mladý človek, žena, stane poradcom prezidenta, a to aj v témach, ktoré sú mladým blízke – startupy, inovácie, zamestnanosť. Politika pritom ovplyvní hlavne mladých, pre ktorých sa robí.

Existuje bratislavská bublina?

Existuje. Poviem to na príklade politiky. Veľká časť diskusie sa teraz týka predsedníctva. Nechcem to podceňovať, je to pre Slovensko veľká výzva, ale keď teraz prídete do iného regiónu, na východné Slovensko, tak tam o žiadnom predsedníctve nehovoria. Tam riešia, že ich nemocnicu poisťovňa nechce zazmluvniť, že tá nemocnica sa rozpadá, že Rómovia bývajú uprostred mesta a tvorí to zlé vzťahy medzi majoritou a minoritou. Toto sú reálne problémy reálnych ľudí. To sú mestá, kde nikdy žiadny prezident nebol, nikdy tam nemali ministra. Politici by si týchto ľudí mali vypočuť. V kanceláriách v Bratislave sa vie veľmi málo o týchto problémoch.

Poslanci sú predsa aj z regiónov.

71 poslancov parlamentu je z Bratislavy. Máme 79 okresov a ani len z každého okresu tam nie je poslanec. Ja pochádzam z okresu Levoča, z ktorého v parlamente nikto nie je. Nemyslím to ako kritiku Bratislavy, ale ako kritiku ľudí z regiónov, že sú málo akční. Vo voľbách sa rozhodujú podľa titulkov bulváru namiesto toho, aby mysleli na svoje lokálne záujmy a podporili ľudí, ktorí ich dokážu v parlamente presadiť. Nemyslím si, že to, že niekto príde s požiarnickým autom a zamáva občanom, je dostatočný záujem. Preto som rada, keď s prezidentom ideme do obce, ktorú žiadny politik pred nami nenavštívil.

Je to podľa vás aj cesta, ako bojovať s kotlebovcami?

Nie je to zámer a nemyslím si, že to, že prezident Kotlebu po voľbách ako jediného politika neprijal, bolo znakom neúcty. Dva týždne po voľbách sme išli do Krupiny, kde mal Kotleba najväčší volebný výsledok. Prezidenta veľmi zaujímalo, čo miestnych ľudí trápi. Aj preto, že dali hlas v takom počte takejto strane, ktorá je signálom revolty a vzdoru. Aj preto si týchto ľudí treba vypočuť.

Čo ste v Krupine zistili?

Napríklad, že na odborné vyšetrenie u lekára treba cestovať do Banskej Štiavnice a tam čakať tri, štyri mesiace na termín. To bolo pre mňa šokujúce. Niečo tam jasne nefunguje. Nehovorím, že Kotleba ponúka riešenie, ale určite to kritizuje a asi im to stačí. Ak by sa takéto veci riešili, nielen v zdravotníctve, ale napríklad aj v školstve, vtedy by Kotleba prestal rásť.

Prečo si myslíte, že Kotlebu volia mladí ľudia?

Ešte ako študentka, ktorá mala záujem o politiku, som bola rozčúlený občan, nahnevaný na politiku, pretože politikom nevadilo, že tí najšikovnejší odídu do zahraničia a ostane tu priemer. Všade fungovala korupcia, rodinkárstvo, nefungujúce školstvo, veľa fakúlt v smeroch, ktoré nepotrebujeme. Pre mňa by nebolo riešením dať hlas Kotlebovi, ale viem si predstaviť, že mladí to urobia na znak toho, že politici nemajú o nich záujem. Aby sa prebrali k činnosti. Viem si predstaviť, že tak uvažujú.

Neuvažujete o vstupe do politiky?

Je pre mňa obrovskou príležitosťou, že môžem byť pri rozhodovaní prezidenta, a mám pocit, že som politike veľmi blízko.

Aká bude politická budúcnosť Andreja Kisku?

Má pred sebou ešte tri roky prezidentovania. V paláci máme vízie a snažíme sa naplniť to, čo si prezident predsavzal. Nepoznám prezidentove plány po skončení prezidentovania, ale veľmi by som si želala, aby zostal vo verejnom živote v akejkoľvek forme.

Vidíte medzi stranami nejakú, ktorá by mladým mohla dávať nádej?

Vidím jednotlivcov, ale nemám stranu, pod ktorú by som sa podpísala.

Rozprávame sa v čase prebiehajúcej kauzy Ladislava Bašternáka, po prezidentskom prejave a pred prvým protestom pred Bonaparte. Tento rozhovor vyjde 4. júla. Bude podľa vás minister Robert Kaliňák ešte vo funkcii?

Veľmi by som si želala takú vládu, v ktorej by ministri nemali dva-tri politické životy, ale len jeden. Nie je správne, ak musí minister pomernú časť svojho pracovného dňa venovať vysvetľovaniu káuz namiesto toho, aby ich jeho rezort odhaľoval. Robert Kaliňák je veľmi talentovaný politik a nemyslím si, že dovolí, aby toto bola bodka za jeho politickou kariérou. Takže tipujem, že neodstúpi.

Vladimíra Ledecká (25)

Narodila sa v Levoči. Vyrástla v Spišskom Hrhove, kde je jej otec Vladimír Ledecký starostom. Počas strednej školy bola rok v USA, vyštudovala právo na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach. Počas vysokej školy študovala rok v Salzburgu. Popri škole praxovala v advokátskej kancelári. Neskôr praxovala aj na slovenskej ambasáde v Paríži. Zastupovala študentov na Slovensku, kedy viedla aj rokovania s ministerstvom spravodlivosti o hromadnej pripomienke k zákonu o advokácii. S Andrejom Kiskom absolvovala celú predvolebnú kampaň pred prezidentskými voľbami, teraz pracuje na odbore vnútornej politiky a patrí medzi jeho najbližších spolupracovníkov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie