Denník N

Bola na misiách v Afganistane aj na Haiti, zdravotníctvu u nás nedôveruje

Eva Kušíková s českým kolegom chirurgom Tomášom Šebekom v Kundúze zachraňujú 12-ročného chlapca s priestrelom hrudníka, ktorého ohrozuje nahromadenie krvi v osrdcovníku (vaku, ktorý obaľuje srdce). Toto inak smrteľné poranenie chlapec prežil. Foto – Archív E. K.
Eva Kušíková s českým kolegom chirurgom Tomášom Šebekom v Kundúze zachraňujú 12-ročného chlapca s priestrelom hrudníka, ktorého ohrozuje nahromadenie krvi v osrdcovníku (vaku, ktorý obaľuje srdce). Toto inak smrteľné poranenie chlapec prežil. Foto – Archív E. K.

Eva Kušíková bola na misiách v Afganistane aj na Haiti. Dnes pracuje v banskobystrickej fakultnej nemocnici. Ak sa podľa nej neobnoví dôvera medzi zdravotníkmi a pacientmi, zdravotníctvo sa nezlepší.

Na misii v Afganistane ste pracovali v nemocnici v Kundúze, ktorú na jeseň minulého roka zničili. Kde ste boli, keď ste sa o tom dozvedeli?

Keď prebehol útok, bola som na ceste do Kunduúu, konkrétne v Dubaji, kde sme išli po víza. Išla som tam z Haiti, kde som bola na misii. Tam som sa dozvedela, že Kund obsadil Taliban. Boje sa vyostrili, kundúzska nemocnica Lekárov bez hraníc bola jediná, ktorá reálne fungovala a praskala vo švíkoch. Nakoniec sme do Kundúzu neprišli, bolo to vyhodnotené ako priveľké riziko. Nemali sme dosť údajov, prečo sa to stalo, a či tie dôvody trvajú a či ak tam pošleme ďalších ľudí, nebude sa to opakovať. To nevieme dodnes, a preto tam doteraz traumacentrum nebolo opäť otvorené.

Aké to bolo, keď ste sa o tom dozvedeli?

Bol to šok. Pamätám sa, že som sa cítila úplne prázdna. Vedela som, že veľa kamarátov bolo v čase útoku v nemocnici, ale nevedela som, čo je s nimi. Informácie o tom, kto tam bol, koho zabili, kto prežil, prichádzali len postupne. Bolo to veľmi ťažké.

Eva Kušíková vyberá projektil z chrbta asi 18-ročného chlapca, zraneného pri bombovom útoku na kolónu policajtov. Foto - Archív E.K.
Eva Kušíková vyberá projektil z chrbta asi 18-ročného chlapca, zraneného pri bombovom útoku na kolónu policajtov. Foto – Archív E. K.

Dlho to bolo tak, že nemocnice a lekári mali status, že sa na nich neútočí. Dnes sa to zmenilo a či už v Afganistane, alebo Sýrii cielene útočia na nemocnice a lekárov. Čo sa zmenilo?

Špeciálny status nemocníc a zdravotníkov bol zakotvený v Ženevských konvenciách po druhej svetovej vojne, a tie stále platia, ale v poslednom čase to vyzerá tak, že stále viac bojujúcich strán to nedodržiava.

Prečo?

Mení sa charakter konfliktov. Je to len môj názor, ale Ženevské konvencie pracujú s výrazom bojovník, teda človek, ktorý bojuje. Akonáhle je zranený a odloží zbraň, prestáva byť bojovník, je pacientom a je neutrálny. Dnes máme však pojem terorista a niektorí majú pocit, že je to niekto, kto si nezaslúži žiadne ľudské práva. Ale my nevieme, kto to je, ako s ním ďalej pracovať a čo je ešte akceptovateľné v boji proti terorizmu. Zdá sa, že akceptovateľné sa stali obete na deťoch, ženách, komkoľvek, kto sa dostane do paľby. Dokonca sa stali primárnymi terčmi, aby zastrašili nepriateľa. To je obludné, vyvoláva to strach u domáceho obyvateľstva, majú pocit, že nie je miesto, kde by sa mohli ukryť a hľadať pomoc. Lebo už aj nemocnice sú cieľom útokov.

Kto útočí? 

Zdá sa, že často všetky bojujúce strany – vládne, protivládne, koaličné, povstalecké, akokoľvek ich nazvete. A to je problém: napríklad mnohé členské štáty Rady bezpečnosti OSN v nejednom z týchto incidentov figurujú ako koaliční partneri pravdepodobných útočníkov, preto je ťažké očakávať ochotu alebo efektivitu v ich vyšetrovaní a potrestaní vinníkov od povolaných medzinárodných inštancií. Existuje jedna obzvlášť ohavná taktika, ktorá sa volá double-tap.

Čo je to? 

Príde napríklad útok na trhovisko, je tam veľa zranených, prídu ďalší ľudia, aby im pomohli. S odstupom pol hodiny zaútočíte znova, lebo sa tam zbehlo veľa ľudí. A po ďalšej pol hodine znova, ale teraz na najbližšiu nemocnicu. Poprípade ešte počkajú, kým evakuujú nemocnicu, a zaútočia tam, kam ju evakuovali.

Boli ste dvakrát na misii v Afgnistane, raz na Haiti. Čo vám to dalo?

Ovplyvnilo ma to v odbornej rovine – medicína sa tam robí inak. Získate iné skúsenosti, iné náhľady na rôzne medicínske postupy, inú rutinu. Niektoré využívam aj doma. Okrem toho získate pohľad na iné kultúry. Môžete spolupracovať, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí majú úplne iné zázemie, vyrastali v inom prostredí, podmienkach, majú iné pohľady na veci. Veci, ktoré beriete ako samozrejmosť, niektorí ľudia nechápu a vy zas nerozumiete, ako niečo iné môžu brať ako samozrejmosť oni. A zrazu vidíte, že na niektoré veci sa dá pozerať aj z iného pohľadu.

Eva Kušíková (36)

Pracuje ako anestéziologička vo Fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici. Študovala a pracovala v Prahe, odkiaľ sa v roku 2014 po 14 rokoch vrátila na Slovensko. Počas svojho magisterského aj doktorandského štúdia absolvovala niekoľko zahraničných študijných stáží v Belgicku, Maďarsku, Kanade a vo Francúzsku. Od roku 2012 spolupracuje s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc. Niekoľko mesiacov strávila na misiách na Haiti a v Afganistane v úrazovej nemocnici v meste Kunduz, ktorá bola vlani zničená pri nálete amerického bombardéra. Okrem starostlivosti o pacientov v týchto projektoch pomáhala vyškoliť špecializované zdravotnícke tímy na jednotkách intenzívnej starostlivosti a na urgentných príjmoch. V rôznych situáciách a kultúrnych kontextoch mala možnosť porovnávať prístup zdravotníkov a pacientov voči sebe navzájom. Eva Kušíková vystúpi so svojou prednáškou v nedeľu na konferencii TEDxBratislava.

Ako si to môžem predstaviť?

Napríklad prístup k pacientovi. U nás sa dbá na autonómiu pacienta, ktorý rozhoduje za seba. V Afganistane o absolútnej väčšine vecí rozhoduje rodina. Nezáleží tak úplne na tom, či je pacientom žena alebo muž. Ide o kolektívne rozhodnutie rodiny, ľudí, ktorí majú zásadné slovo.

Eva Kušíková s lekármi Urgentného príjmu a JIS, ktorým šéfovala. Lekár úplne vľavo s igelitkou bol zabitý pri nálete amerického bombardéra na nemocnicu. Foto - Archív E.K.
Eva Kušíková s lekármi Urgentného príjmu a JIS, ktorým šéfovala. Lekár úplne vľavo s igelitkou bol zabitý pri nálete amerického bombardéra na nemocnicu. Foto – Archív E. K.

Čo ste si priniesli z Afganistanu a Haiti, čo používate aj tu?

Nadnesene by som povedala sedliacky rozum. U nás aj v Česku, kde som dlho pôsobila, je absolútna väčšina rozhodnutí kolektívna – diskutujeme, sú veľké vizity, podávanie hlásenia. Na misiách ste vo svojej špecializácii jedna alebo dvaja. Viac sa musíte spoľahnúť na to, čo viete. Máte menšie možnosti diagnostiky. Musíte ich používať s rozvahou, lebo viete, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie