Denník N

Bola na misiách v Afganistane aj na Haiti, zdravotníctvu u nás nedôveruje

Eva Kušíková s českým kolegom chirurgom Tomášom Šebekom v Kundúze zachraňujú 12-ročného chlapca s priestrelom hrudníka, ktorého ohrozuje nahromadenie krvi v osrdcovníku (vaku, ktorý obaľuje srdce). Toto inak smrteľné poranenie chlapec prežil. Foto – Archív E. K.
Eva Kušíková s českým kolegom chirurgom Tomášom Šebekom v Kundúze zachraňujú 12-ročného chlapca s priestrelom hrudníka, ktorého ohrozuje nahromadenie krvi v osrdcovníku (vaku, ktorý obaľuje srdce). Toto inak smrteľné poranenie chlapec prežil. Foto – Archív E. K.

Eva Kušíková bola na misiách v Afganistane aj na Haiti. Dnes pracuje v banskobystrickej fakultnej nemocnici. Ak sa podľa nej neobnoví dôvera medzi zdravotníkmi a pacientmi, zdravotníctvo sa nezlepší.

Na misii v Afganistane ste pracovali v nemocnici v Kundúze, ktorú na jeseň minulého roka zničili. Kde ste boli, keď ste sa o tom dozvedeli?

Keď prebehol útok, bola som na ceste do Kunduúu, konkrétne v Dubaji, kde sme išli po víza. Išla som tam z Haiti, kde som bola na misii. Tam som sa dozvedela, že Kund obsadil Taliban. Boje sa vyostrili, kundúzska nemocnica Lekárov bez hraníc bola jediná, ktorá reálne fungovala a praskala vo švíkoch. Nakoniec sme do Kundúzu neprišli, bolo to vyhodnotené ako priveľké riziko. Nemali sme dosť údajov, prečo sa to stalo, a či tie dôvody trvajú a či ak tam pošleme ďalších ľudí, nebude sa to opakovať. To nevieme dodnes, a preto tam doteraz traumacentrum nebolo opäť otvorené.

Aké to bolo, keď ste sa o tom dozvedeli?

Bol to šok. Pamätám sa, že som sa cítila úplne prázdna. Vedela som, že veľa kamarátov bolo v čase útoku v nemocnici, ale nevedela som, čo je s nimi. Informácie o tom, kto tam bol, koho zabili, kto prežil, prichádzali len postupne. Bolo to veľmi ťažké.

Eva Kušíková vyberá projektil z chrbta asi 18-ročného chlapca, zraneného pri bombovom útoku na kolónu policajtov. Foto - Archív E.K.
Eva Kušíková vyberá projektil z chrbta asi 18-ročného chlapca, zraneného pri bombovom útoku na kolónu policajtov. Foto – Archív E. K.

Dlho to bolo tak, že nemocnice a lekári mali status, že sa na nich neútočí. Dnes sa to zmenilo a či už v Afganistane, alebo Sýrii cielene útočia na nemocnice a lekárov. Čo sa zmenilo?

Špeciálny status nemocníc a zdravotníkov bol zakotvený v Ženevských konvenciách po druhej svetovej vojne, a tie stále platia, ale v poslednom čase to vyzerá tak, že stále viac bojujúcich strán to nedodržiava.

Prečo?

Mení sa charakter konfliktov. Je to len môj názor, ale Ženevské konvencie pracujú s výrazom bojovník, teda človek, ktorý bojuje. Akonáhle je zranený a odloží zbraň, prestáva byť bojovník, je pacientom a je neutrálny. Dnes máme však pojem terorista a niektorí majú pocit, že je to niekto, kto si nezaslúži žiadne ľudské práva. Ale my nevieme, kto to je, ako s ním ďalej pracovať a čo je ešte akceptovateľné v boji proti terorizmu. Zdá sa, že akceptovateľné sa stali obete na deťoch, ženách, komkoľvek, kto sa dostane do paľby. Dokonca sa stali primárnymi terčmi, aby zastrašili nepriateľa. To je obludné, vyvoláva to strach u domáceho obyvateľstva, majú pocit, že nie je miesto, kde by sa mohli ukryť a hľadať pomoc. Lebo už aj nemocnice sú cieľom útokov.

Kto útočí? 

Zdá sa, že často všetky bojujúce strany – vládne, protivládne, koaličné, povstalecké, akokoľvek ich nazvete. A to je problém: napríklad mnohé členské štáty Rady bezpečnosti OSN v nejednom z týchto incidentov figurujú ako koaliční partneri pravdepodobných útočníkov, preto je ťažké očakávať ochotu alebo efektivitu v ich vyšetrovaní a potrestaní vinníkov od povolaných medzinárodných inštancií. Existuje jedna obzvlášť ohavná taktika, ktorá sa volá double-tap.

Čo je to? 

Príde napríklad útok na trhovisko, je tam veľa zranených, prídu ďalší ľudia, aby im pomohli. S odstupom pol hodiny zaútočíte znova, lebo sa tam zbehlo veľa ľudí. A po ďalšej pol hodine znova, ale teraz na najbližšiu nemocnicu. Poprípade ešte počkajú, kým evakuujú nemocnicu, a zaútočia tam, kam ju evakuovali.

Boli ste dvakrát na misii v Afgnistane, raz na Haiti. Čo vám to dalo?

Ovplyvnilo ma to v odbornej rovine – medicína sa tam robí inak. Získate iné skúsenosti, iné náhľady na rôzne medicínske postupy, inú rutinu. Niektoré využívam aj doma. Okrem toho získate pohľad na iné kultúry. Môžete spolupracovať, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí majú úplne iné zázemie, vyrastali v inom prostredí, podmienkach, majú iné pohľady na veci. Veci, ktoré beriete ako samozrejmosť, niektorí ľudia nechápu a vy zas nerozumiete, ako niečo iné môžu brať ako samozrejmosť oni. A zrazu vidíte, že na niektoré veci sa dá pozerať aj z iného pohľadu.

Eva Kušíková (36)

Pracuje ako anestéziologička vo Fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici. Študovala a pracovala v Prahe, odkiaľ sa v roku 2014 po 14 rokoch vrátila na Slovensko. Počas svojho magisterského aj doktorandského štúdia absolvovala niekoľko zahraničných študijných stáží v Belgicku, Maďarsku, Kanade a vo Francúzsku. Od roku 2012 spolupracuje s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc. Niekoľko mesiacov strávila na misiách na Haiti a v Afganistane v úrazovej nemocnici v meste Kunduz, ktorá bola vlani zničená pri nálete amerického bombardéra. Okrem starostlivosti o pacientov v týchto projektoch pomáhala vyškoliť špecializované zdravotnícke tímy na jednotkách intenzívnej starostlivosti a na urgentných príjmoch. V rôznych situáciách a kultúrnych kontextoch mala možnosť porovnávať prístup zdravotníkov a pacientov voči sebe navzájom. Eva Kušíková vystúpi so svojou prednáškou v nedeľu na konferencii TEDxBratislava.

Ako si to môžem predstaviť?

Napríklad prístup k pacientovi. U nás sa dbá na autonómiu pacienta, ktorý rozhoduje za seba. V Afganistane o absolútnej väčšine vecí rozhoduje rodina. Nezáleží tak úplne na tom, či je pacientom žena alebo muž. Ide o kolektívne rozhodnutie rodiny, ľudí, ktorí majú zásadné slovo.

Eva Kušíková s lekármi Urgentného príjmu a JIS, ktorým šéfovala. Lekár úplne vľavo s igelitkou bol zabitý pri nálete amerického bombardéra na nemocnicu. Foto - Archív E.K.
Eva Kušíková s lekármi Urgentného príjmu a JIS, ktorým šéfovala. Lekár úplne vľavo s igelitkou bol zabitý pri nálete amerického bombardéra na nemocnicu. Foto – Archív E. K.

Čo ste si priniesli z Afganistanu a Haiti, čo používate aj tu?

Nadnesene by som povedala sedliacky rozum. U nás aj v Česku, kde som dlho pôsobila, je absolútna väčšina rozhodnutí kolektívna – diskutujeme, sú veľké vizity, podávanie hlásenia. Na misiách ste vo svojej špecializácii jedna alebo dvaja. Viac sa musíte spoľahnúť na to, čo viete. Máte menšie možnosti diagnostiky. Musíte ich používať s rozvahou, lebo viete, že napríklad niektoré testy môžete použiť len desaťkrát za mesiac. Tak si rozmyslíte, u ktorých pacientov vás to naozaj posunie, a u ktorých by prínos nebol taký veľký. Tým, že sa tam zahraniční pracovníci často striedajú, majú domáci stále iného šéfa – predstavte si, že máte štyroch šéfov za rok, lebo tam každý z nich príde na tri mesiace.

Čo to v praxi znamená?

Celé sa to musí opierať o písané pravidlá, odporúčané postupy, niektoré z nich sú prácou Lekárov bez hraníc alebo sú to oficiálne celosvetové odporúčané postupy. Napríklad som mala doma zaužívané postupy, lebo sme ich tak robili vždy a ani som sa nad nimi nezamýšľala. Zrazu prídem do Afganistanu a musím to odôvodniť. Na severe Afganistanu je zrazu niekto omnoho lepšie oboznámený so svetovými odporúčaniami ako ja, lebo som sa predtým nad tým nezamyslela. A ak chcem odborne argumentovať, musím si sadnúť za internet, nájsť si postupy a buď podporím svoj argument, alebo zistím, že som nemala pravdu.

Čo vás presvedčilo, keď ste sa rozhodovali, či pôjdete na prvú misiu do Afganistanu?

Prvé rozhodnutie je, že sa pridáte k Lekárom bez hraníc, to vo vás dozrieva. Keď sa dohodnete, že do toho idete a prejdete procesom, dostávate sa do skupiny, z ktorých vyberajú na jednotlivé misie. Vedia aké máte skúsenosti, jazykové schopnosti, kde ste boli, na akých oddeleniach ste pracovali a aké potreby a požiadavky sú na jednotlivých misiách. Podľa toho vám povedia, kam a kedy by vás chceli poslať. A je na vás, či to vezmete. Ale ak odmietnete prvých pár ponúk, tak je otázne, ako veľmi to myslíte vážne. Ja som si povedala, že toto je prvá ponuka, idem do toho.

Nebáli ste sa?

Každý sa bojí, to je normálne. Bojíte sa už vtedy, keď idete pracovať do zahraničia, a stačí, že to je v Európe, na tom istom kontinente a v podobnom kultúrnom kontexte. Pri Afganistane sa bojíte o to viac, že je to ešte neznámejšie a mediálny obraz krajín, kde je vojna, je skreslený. Vy si to uvedomujete, ale neviete, ako veľmi a čo máte očakávať. Takže je to väčšia neistota z neznámeho. Viete, že kultúra bude iná – išla som tam ako žena, sama.

Správali sa k vám inak, pretože ste žena?

Moji kolegovia nie, bola som pre nich šéfka a učiteľka, neskôr kamarátka. Nikdy som necítila, že by som im nemohla niečo povedať preto, že som žena. Ale musíte prejaviť istú úctu ku kultúre, do ktorej vstupujete. Niektoré veci, ktoré nie je dobré robiť, nerobíte. Ale rovnako sa správate aj doma.

Pacienti alebo ich rodina vás rešpektovali?

Ani od nich som nikdy nepocítila ignoráciu alebo iné správanie. Ale moje postavenie je iné ako postavenie afgánskych žien doma. Ja ako cudzinka som nemala problém.

Lekári bez hraníc vás na vašu prácu pripravovali. Boli veci, na ktoré sa pripraviť nedá?

Utrpenie ľudí – detí aj dospelých, ktoré je úplne absurdné. Napríklad zablúdené guľky. Nemá to dôvod ani pointu. Zrazu priletí, lebo niekto dva kilometre od vás vystrelil guľku a vám na dvore zabije dieťa. Bez vysvetlenia, dôvodu, príčiny. To je absurdné. Alebo idú deti a nájdu nevybuchnutú mínu a z piatich detí z jednej rodiny dve neprežijú a tri sú zranené. Toto je vec, na ktorú sa nedá pripraviť ani zvyknúť, aspoň ja som si na to nikdy nezvykla. Druhá vec, ku ktorej som si musela hľadať cestu, sú obmedzenia danou krajinou, jej možnosťami.

Napríklad?

Viete, ako by sa dali niektoré veci v našich podmienkach jednoducho liečiť, ale v Afganistane alebo na Haiti v roku 2013 na to umierajú ľudia. Napríklad zlyhanie obličiek – u nás to je relatívne jednoduchá záležitosť. Ale tam nemajú dialýzu. Boli tam akútne prípady, ktoré by sa dali do poriadku, stačilo by týždeň byť na dialýze, ale nedalo sa a mladí ľudia zomierali.

Obmedzenia boli najmä v prístrojoch či aj v liekoch?

Ako kedy, niekedy vám chýba prístroj, niekedy liek, často je to tréning ľudí. Nie je nič jednoduchšie, ako priviesť do stredu Afriky prístroj. Ale vy potrebujete ľudí, ktorí ho dokážu ovládať, aby mohol liečiť. Čím je komplikovanejší, tým je náročnejšie vycvičiť tím ľudí. Kamarát Afganec mi hovoril, že videl v Kábule počas štúdií dialyzačné prístroje, ktoré boli darom od čínskej vlády. Zapadali tam prachom, lebo nebol nik, kto by ich vedel použiť. To je náročné – chce to čas, úsilie a ľudí. Tým nechcem povedať, že sú nešikovní alebo hlúpi. Mali sme šťastie na nadšených spolupracovníkov, ktorí sa chceli učiť, postupovali míľovými krokmi. Napríklad v ošetrovaní strelných poranení a poranení po  výbuchu boli skúsenejší ako my.

Lekári a sestry JIS. Foto - Archív E.K.
Lekári a sestry JIS. Foto – Archív E. K.

Ako si človek zo strednej Európy zvykne na to, že niekoľko mesiacov žije v krajine, kde je vojna?

Náročné bolo, že v rámci bezpečnostných opatrení sme nikam nemohli ísť, ani na ulicu. Boli sme stále zatvorení v ubytovni a v nemocnici a medzi nimi nás prevážalo auto. Ste v krajine, o ktorej viete, že je nádherná, ktorá má nádhernú prírodu, lebo vidíte obrázky a počujete opisy, ale nemôžete ísť na ulicu. Kolegovia nám hovorili, že im je ľúto, že nemôžeme ísť ku nim domov, kde by ich mama navarila večeru. Neustále nebezpečie prináša sériu obmedzení.

Ako po vašej skúsenosti vnímate to, ako sa o utečencoch, ktorí sú vo veľkej miery zo Sýrie a z Afganistanu, hovorí na Slovensku?

Vidím strašné nepochopenie našich ľudí, ktorí si nevedia predstaviť, o čo ide, keď sa bojíte o svoj život, o život rodiny, keď od veku povedzme 30 rokov žijete v krajine, kde reálne hrozí, že niekto vo vašom okolí zomrie. Alebo zomriete vy či vaše dieťa – môže niekde spadnúť, a to zdravotníctvo sa oň nebude vedieť postarať, alebo stúpi na mínu, alebo ho niekto cielene zastrelí. Nečudujem sa ľuďom, ktorí cielene opustia krajinu, lebo nevidia šancu na zmenu. Celý život takto vyrastali a nikam sa to neposunulo. Teraz majú deti a chcú, aby nezažívali to, čo oni. Rozumiem pohnútkam väčšiny ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, ktorí čakali, kým sa to dalo, ale teraz zistili, že ide už naozaj o život a musia všetko opustiť. A potom prídu niekam, kde im hovoria, že sa len snažia presvedčiť svet, že sa majú zle. Lebo veď majú mobil, tak na tom tak zle byť nemôžu. Vtedy som smutná a veľmi ma to rozčúli. Sú to argumenty zo strachu z neznámeho, nenávisti, lenivosti zamyslieť sa nad tým, či náhodou to niekde vo svete nefunguje inak.

Žili ste medzi moslimami. Keď premiér či minister vnútra hovorí o migrantoch, tak argumentujú aj tým, že ľudia z inej kultúry by sa tu nevedeli začleniť. Ako vnímate také argumenty?

Nie som odborník. Ale podľa mňa je to veľmi zlá argumentačná línia. Hlavné pre mňa je, že každý človek má právo na to, aby hľadal bezpečie a mohol požiadať o azyl. To je podľa mňa ľudské právo už stáročia. V minulosti bol takým azylom napríklad kostol. Povedať, že sa tu niekto nebude schopný začleniť, a preto sa o to ani nebudeme pokúšať, je zlé. To nie je len u nás, mnohí politici sa nesú na vlne strachu a nedôvery a vytĺkajú politický kapitál, ale idú úplne zlým smerom. Vôbec sa nepoučili z histórie a dá sa pomerne ľahko odhadnúť, kam takéto nálady vedú. Ak sa chceme nazvať krajinou, ktorá má kresťanské základy, krajinou, ktorá tvrdí, že väčšina jej obyvateľov sú kresťania, tak musíme hľadať možnosti, ako im pomôcť.

Aké bolo vrátiť sa z misie v Afganistane do Prahy, kde ste vtedy pracovali?

Návrat bol ťažký, ale čakala som to. Lekári bez hraníc vás na to pripravujú a po návrate môžete využiť ich pomoc. Zažijete kultúrny šok, zážitky, ktoré sú špecifické, veľmi neprenosné. Musíte nájsť spôsob, ako sa do svojej spoločnosti včleniť naspäť. Sú veci, o ktorých sa ťažko rozpráva, lebo kto to nezažil, nepochopí. Do istej miery sa pre svoje okolie stávate exotom. Návrat z prvej misie je náročnejší, pri ďalších ste už zvyknutí. Je to zážitok, ktorý vás vyčlení.

Čo bolo náročné, keď ste sa vrátili?

Mala som pocit zahrnutia podnetmi. Nevedela som si v obchode vybrať jogurt – stála som pred chladničkou a nevedela, ktorý si mám vziať na raňajky. Nevyhľadávala som spoločnosť, až postupne som odpovedala na telefonáty a začleňovala sa do spoločnosti, zvykala si, že som zas niekde inde. Ale trvalo to iba niekoľko dní. Kamaráti, ktorých som mala rada, sú zas okolo mňa a môžem sa s nimi stretnúť, ale zas iných, s ktorými sme skvele fungovali posledný štvrťrok, zrejme už neuvidím.

Využili ste aj pomoc Lekárov bez hraníc?

Možnosť porozprávať sa s niekým, kto vie, o čo ide, som vyhľadala po tretej misii. Stratiť kamarátov takým ukrutným spôsobom bolo skutočne ťažké.

Od februára 2014 ste v Banskej Bystrici, prečo ste odišli z Prahy?

Vedela som, že prišiel čas zmeniť pracovisko a hlavne odísť z Prahy.

Prečo?

Tak som to proste cítila a ťahalo ma to domov k rodine, mám tu rodičov aj sestru.

Je veľký rozdiel medzi pražskou nemocnicou a Fakultnou nemocnicou v Banskej Bystrici?

Na začiatku mi prišiel veľmi veľký. Bolo to pre mňa ťažké.

V ľuďoch, v technike, v tom, ako vyzerá?

Vo všetkom. Banskobystrickú nemocnicu otvorili pred 30 rokmi, niektoré časti sú zrenovované, ale väčšina nie. V Prahe stála nemocnica sto rokov, ale bola postupne rekonštruovaná, postavili nové pavilóny. Išla som z miesta, kde sú vymaľované pacientske izby, kde máte nanovo vykachličkované záchody a sprchy. A prídete do nemocnice, ktorá tam stojí 30 rokov stále rovnako. To je prvá vec, ktorú si všimnete – opadáva omietka, nefungujú neónky, na operačných sálach máte staré oblečenie, ktoré je roztrhané, tmavý nábytok, 30-ročné rozpadávajúce sa linoleum. Zdá sa to ako maličkosti, ale pôsobí to na vás. Banskobystrická nemocnica je veľmi veľká a treba uznať, že sa rekonštruuje, ale veľmi dlho to trvá. Veľa to stojí. Máme tu napríklad zrekonštruované operačné sály, ale keď z nich vyjdete do tmavej chodby, tak je to veľký kontrast. Ale už som si na to zvykla.

Lôžkového oddelenia Kliniky anestéziológie a resuscitácie FN Královské vinohrady v Prahe. Foto - Archív E.K.
Z lôžkového oddelenia Kliniky anestéziológie a resuscitácie FN Královské vinohrady v Prahe. Foto – Archív E.K.

Aká je v Banskej Bystrici medicína?

Napriek tomu, ako to vyzerá na prvý pohľad, tak na väčšine pracovísk sa robí veľmi dobrá medicína – porovnateľná so svetovými trendmi. Nemáte síce vždy najnovšie verzie prístrojov, ale aj tak vám väčšinou povedia, čo potrebujete vedieť. Mnoho ľudí má skúsenosti zo zahraničia a bežne ich zapracujú do svojej práce.

Čo vás najviac prekvapilo?

Prvé mesiace som tam cítila veľkú skepsu, beznádej a rezignáciu. Prídete na niečo, čo by sa dalo jednoducho zmeniť. Ale hlavne sestry, na ktorých je najviac ťažkej a nedocenenej práce, už rezignovali.

Prečo to tak je?

Mám len svoje dohady. Veľmi záleží na plate a na tom, koľko hodín musíte odrobiť, aby ste sa k nemu dopracovali. Ak je to sestra, ktorá nebýva Banskej Bystrici, tak hodinu trvá cesta tam, hodinu späť, medzitým 12 hodín práca, to už máte 14 hodín z 24, ktoré ste mimo domova. Ak má malé deti, viem si predstaviť, že ju to stavia do neľahkej situácie. Musí to byť náročné. Druhá vec je, čo musia sestry robiť. Na mnohé veci by stačil omnoho menej kvalifikovaný personál, ktorý však nie je, lebo má ešte menší plat. Tým ľuďom sa neoplatí za 300 eur robiť prácu, ktorá nie je jednoduchá, aj keď nie je kvalifikovaná. Je tam veľká fluktuácia, a keď niekoho zaučíte, tak vám povie, že za tie peniaze robiť nebude a odíde. A okrem toho je sestier málo. A po skúsenostiach z posledných rokov stratili vieru, že sa niečo môže zmeniť.

Predstava verejnosti je často taká, že zdravotníctvo nefunguje a ľudia musia platiť úplatky a mať známych, aby ich vyšetrili. Vnímate ho tak aj vy?

Zistila som, že je dobré pri diskusii oddeliť zdravotníctvo tak, ako ste ho opísali, od robenia medicíny a personálu, ktorý ju robí. Zdravotníctvu nedôverujem, tak ako v iných oblastiach na Slovensku veľmi záleží na tom, kto koho pozná, kto na koho čo vie, korupcia sa tam určite dá nájsť. Ale to je môj pocit, nie som odborník. Zdravotníctvo ako systém majú riešiť tí, ktorí mu rozumejú. Lebo stav, ktorý je teraz, vzbudzuje skôr nedôveru ľudí, ktorí v ňom pracujú, aj tých, ktorí ho využívajú. Pre mňa je dôležité zamerať sa na „robenie medicíny“, alebo ak chcete, starostlivosť o pacientov.

Čo to znamená? 

Myslieť lokálne a uvažovať o tom, čo môžem urobiť vo svojej nemocnici, na svojom oddelení, na svojej sále. Pre mňa je dôležité, aby som si to odčlenila, lebo by som stratila energiu a nádej. Môžem riešiť len to, na čo mám dosah. To som sa naučila na misiách, lebo aj tam sa dostávate do situácií, kde vami lomcuje frustrácia. Kolegovia mi poradili, že si musím vybrať svoj boj, lebo nemôžem vybojovať všetky. „Ostatné nebojuj, lebo potom nevyhráš žiadny.“

Záber na vchod do Traumacentra Lekárov bez hraníc v Kunduze. Foto - Archív E.K.
Záber na vchod do Traumacentra Lekárov bez hraníc v Kunduze. Foto – Archív E.K.

Na akú zmenu u vás v nemocnici ste hrdá?

Som veľmi rada, že som si našla spojenca v staničnej sestre na operačných sálach. Meníme často drobnosti, ale keď si občas povzdychnem nad niektorými vecami, tak sa to po mesiaci či pol roku naozaj zmení. Je dobré vedieť, že vás niekto počúva. Pracujem aj v tíme, ktorý chce ďalej vylepšovať prácu nášho Transplantačného centra. Tiež pracujeme na procese, ktorý by mal zaistiť, aby pacienta po operácii nič nebolelo, čo je heroická úloha. A potom chceme zlepšiť starostlivosť o pacientov so závažnými zraneniami. To sú všetko multiodborové otázky, takže spolupracujeme viaceré odbory, a to je vždy náročné a dlho to trvá, než sa ľudia dohodnú na spoločných postupoch.

Čo brzdí zmeny v zdravotníctve?

Myslím, že sa postupne stráca dôvera medzi pacientom, jeho rodinou a lekárom. To, na čom to má byť celé postavené, je dôvera. A tá sa stráca. Sme v kolobehu vzájomného podozrievania sa, že jedni sú proti nám, druhým ide len o peniaze, tretí sú leniví, štvrtí klamú a keď niekoho nepoznám, určite to nedopadne dobre. Kým sa toto neopraví, tak bude ťažké sa niekam pohnúť ďalej.

Čo vás baví viac – práca v Banskej Bystrici alebo v Kundúze?

Sú to dva rôzne svety. Baví ma predovšetkým moja práca ako taká. Ak sa vám zobudí pacient po veľkej operácii a nič ho nebolí, keď vám prinesú niekoho, koho život visí na vlásku a po dvoch týždňoch ide po svojich domov, to je to, čo ma na tom baví. A potom je to jedno, kde sa vám to podarí, či v Prahe, Banskej Bystrici alebo na Haiti.

Plánujete ďalšiu misiu?

Veľmi rada by som išla, ale ešte neviem kedy ani kam.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie