Denník N

Oplatí sa za televíziu platiť?

V časoch, keď verejnosť stráca elementárnu dôveru v rozumné rozdeľovanie verejných zdrojov, je princíp licenčných poplatkov povšimnutiahodný.

Hoci sa po minulom týždni zdajú mnohé domáce udalosti a problémy ešte malichernejšie a menej podstatné, napriek apokalyptickému pocitu márnosti či gúgleniu frázy „kedy štartuje misia na Mars“ sa im treba venovať. Pretože aj napríklad taká – v kontexte rozpadajúceho sa sveta, ako ho poznáme – zanedbateľná vec ako koncesionárske poplatky a ich zvyšovanie môže mať s aktuálnym dianím čo-to spoločné.

Ponechajme teraz stranou úvahy, ako a či je možné presvedčiť ľudí o tom, že majú s radosťou platiť viac za niečo, čo sa nedá zavrieť do špajzy, garáže alebo trezoru, a tiež či existuje svet, v ktorom z tejto témy nezačnú vytĺkať politický kapitál profesionálni „ochrancovia“ obyčajných ľudí či zástancovia menejštátu. Taktiež vynechajme anketu o tom, ktorá záujmová skupina píše SNS podklady k rokovaniam na túto tému, a o čo v skutočnosti v spore ministra kultúry a predsedu SNS ide. Skúsme len odpovedať na jednoduchú otázku – oplatí sa Slovákom platiť (vyššie) koncesionárske poplatky?

Vo väčšine demokratických krajín sveta existuje konsenzus o tom, že nezávislé, všeobecne prístupné médiá verejnej služby, ktoré stoja mimo komerčného prostredia, sú potrebné, demokracii prospešné a pre kultiváciu mediálneho prostredia a spoločnosti nevyhnutné. Na to, aby túto funkciu mohli plniť, potrebujú financovanie, ktoré je dlhodobo garantované, odolné voči politickému zasahovaniu a primerane vysoké na to, aby mohli tieto médiá vykonávať činnosti, ktorými vyvažujú chýbajúce funkcie trhu. Dôležité je aj to, aby existoval vzťah priamej zodpovednosti médií voči verejnosti, ktorej sú určené.

Nie je preto prekvapivé, že koncesie, licenčné poplatky či istá forma osobitnej priamo alokovanej dane sú všeobecne preferovaným zdrojom financovania, ktorý spĺňa všetky uvedené podmienky. Nielenže sú oveľa stabilnejšie a predvídateľnejšie ako akýkoľvek iný zdroj (štátny rozpočet, verejné granty a pod.), ale sú založené na priamom vzťahu s verejnosťou, ktorá si ich platí. Zjednodušene povedané: na rozdiel od väčšiny daní a odvodov platíte pri týchto poplatkoch priamo za poskytnutú službu. V časoch, v ktorých verejnosť nielen na Slovensku stráca elementárnu dôveru v rozumné rozdeľovanie verejných zdrojov, ale aj takmer akékoľvek vedomie súvislostí medzi tým, čo jednotlivec platí „štátu“ (vláde, Bruselu…) a čo za to dostáva, je princíp licenčných poplatkov obzvlášť povšimnutiahodný.

Je jasné, že komplikovaná a v mnohom smutná novodobá história slovenských verejných médií spôsobila, že o svoju reputáciu budú ešte dlho musieť bojovať. Ak sú však hlavnými výzvami súčasnej post-faktickej demokracie zúriaca informačná vojna, čoraz cynickejší infotainment a celková dekultivácia spoločnosti, sú verejné médiá jedna z mála vecí, za ktorú sa naozaj oplatí priplatiť. Obligátnu zmienku o BBC asi nateraz vynecháme.

Teraz najčítanejšie