Denník N

Sudca z 50. rokov, ktorý utiekol na Západ: Bál som sa, že raz budem nútený urobiť nejaké svinstvo

Foto – autorka
Foto – autorka

Na svojom prvom pôsobisku stretával prokurátorku Ľudmilu Brožovú-Poledňovú, ktorá poslala na smrť Miladu Horákovú. Ota Ulč je jediným sudcom z 50. rokov, ktorý ušiel do slobodného sveta, pretože nechcel byť súčasťou komunistického systému.

Ste jediným sudcom z 50. rokov z celého východného bloku, ktorý ušiel do USA. Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie emigrovať?

Oveľa skôr, než sa mi to skutočne podarilo. Veľa som o tom aj neskôr debatoval so svojím najlepším priateľom, spisovateľom Josefom Škvoreckým, ktorý tiež emigroval. Ako civilný sudca v okresnom mestečku Stříbro som riešil najmä rozvody a drobné spory, ale stále som sa bál, že ako sudca by som bol raz nútený urobiť nejaké svinstvo. A človek nevie, či bude mať v sebe tú odvahu povedať im nie. A to bol jeden ten z hlavných dôvodov, prečo som o tom začal uvažovať. Aby som sa z toho nezbláznil a mohol sa pozrieť do zrkadla.

Túžili ste študovať literatúru, namiesto toho ste sa dostali na právo na Karlovej univerzite v Prahe. Študovali ste ho v tom najťažšom období, na začiatku 50. rokov. Aká tam panovala atmosféra?

To štúdium práva bola taká trápna epizóda, potupná doba. Vtedy veľmi slávny a vplyvný profesor Viktor Knapp prišiel do posluchárne, bolo nás tam asi dvesto a on začal velebiť Stalinovo obrovské dielo o jazykovede. A tam prednášal, doteraz sme žili v temnotách, ale až teraz nám to súdruh Stalin všetko vysvetlil. Vysvetľoval nám takéto hlúposti, ktoré s tým nemali nič spoločné a ktorým nikto neveril. A my sme sa báli jeden druhého, človek musel byť strašne opatrný a to boli tie dôvody, prečo som z tej krajiny chcel jednoducho vypadnúť.

Môj otec sa celý život živil rukami, mal malú autodielňu, predsa len bol hodnotený ako živnostník, teda ako vykorisťovateľ vykorisťujúci samého seba, pretože tam nebol nikto iný, koho by vykorisťoval. Napriek tomu ma z toho práva vtedy nevyhodili a podarilo sa mi to  dotiahnuť až do promócie, ktorá bola asi tri mesiace po smrti Stalina, aj po smrti Gottwalda, to bolo v roku 1953.

Medzitým vás však chcel režim poslať k takzvaným čiernym barónom. Pomocné technické prápory boli v 50. rokoch trestom pre takzvaných triednych nepriateľov. Ako ste to celé vnímali?

Keď sa konal Slánskeho proces, prvým vyšetrovateľom tam bol chlapík menom Karel Šváb. Aj jeho potom obesili. Jeho príbuzenstvo bolo z okolia Plzne, tí ma udali. Dostal som sa do pomocných technických práporov do mesta Libavá pri Olomouci. Vtedy sa však podarilo zásluhou jedného veľkého komunistu, bol to profesor Hrbek, ktorému opravoval auto môj otec, že ma prepustili a mohol som doštudovať. Potom ma na vojnu povolali znova. V tom čase tam už nastala určitá zmena, pomocné technické prápory sa premenovali na technické prápory. Tam som si neskôr odslúžil dva roky.

Ako si spomínate na ľudí, vtedajších triednych nepriateľov, ktorých ste tam stretli?

Zaradili ma do 66. technického práporu v severočeskej Biline. Bola tam pestrá spoločnosť – farári, študenti, kulaci, ale aj kriminálnici, potom tiež aristokrati, u nás bol aj gróf Pálfy. Objavil sa tam tiež Tomáš Frejka – syn popraveného Frejku z procesu s Rudolfom Slánskym. Práve tento syn Tomáš písal predsedovi Štátneho súdu list, kde žiadal, aby mu otca obesili, že to žiadny otec nie je. Potom ho poslali zasa k nám. Keď som sa potom pýtal: Ježišmária, prečo ste to tomuto tvorovi a po tom všetkom ste ho sem dali? Oni hovorili: Tomu by ste chceli veriť, keď udal vlastného otca? Veď ten by udal aj partaj, keby mohol. A čo sa stalo? Neskôr, ten istý Frejka, čo chcel vešať otecka, čo sa mu aj podarilo, ktorý sa usiloval budovať komunistické svetlejšie zajtrajšky, ten človek utiekol do Ameriky a stal sa americkým štátnym občanom. A dodnes žije na Floride. Vidíte, ako sa ten život vyvíja?

 Ota Ulč (1930)

Rodák z Plzne vyštudoval právo na Karlovej Univerzite v Prahe, stal sa okresným sudcom v civilných veciach v českom meste Stříbro, kde riešil najmä rozvody a občianskoprávne spory.

Za železnú oponu emigroval v roku 1959, usadil sa v New Yorku, kde reportoval do rádia Slobodná Európa. Vyštudoval Columbijskú univerzitu v New Yorku, kde sa stal doktorom politických vied.

Dlhé roky pôsobil v New Yorku ako pedagóg, napísal vyše 30 publikácií. V Česku je najznámejšia Malá doznaní okresního soudce, o období 50. rokov vyšla v týchto dňoch v češtine aj kniha Komunistická justice a třídní boj.

Než ste po škole narukovali do technických práporov, pôsobili ste chvíľku aj ako čakateľ na civilného sudcu na súde v Plzni. Spomínate si aj na prokurátorku Ľudmilu Brožovú-Poledňovú z procesu s Miladou Horákovou, ktorá v tom čase bola na rovnakom súde?

Ja som ju občas vídal v tej kantíne, kam som chodil na obed. Tí trestní sudcovia mali zvláštny stôl, tam sedeli aj prokurátori a ľudia od ŠTB. Ale nikdy som si jej popravčou rukou nepotriasol. Samozrejme, ona bola tým symbolom tej hanebnej doby, to rozhodne bola.

Čím si to vysvetľujete, že trestní sudcovia 50. rokov boli ochotní prepožičať sa zločinom, ktoré páchali? Či už budeme hovoriť o justičných vraždách Milady Horákovej, alebo Heliodora Píku, alebo vykonštruovaných procesoch?

Predovšetkým väčšina z nich nemala právne vzdelanie. Vytiahli ich od normálnej manuálnej práce a dali ich na rok do takzvanej Právnickej školy pracujúcich. Čo im však chýbalo, a to bolo to hlavné, bola morálka a svedomie. Ľudská mentalita má sklony k ohavnostiam. Ľudia sú žiarliví, žiadostiví, bývame často nedobrí. A bolo množstvo ambicióznych zbabelcov, ktorí vedeli, že ak urobia takú vec, povýšia ich. A nemali v sebe žiadny súcit ani žiadne zábrany. A väčšina tých starých sudcov, tí mali zasa sami pre seba výhovorku, že to je vina zákona. My to iba aplikujeme, my to uvádzame do života. Keby sme to nerobili my, tak prídu ešte horší a budú robiť ešte niečo horšie, ako robíme my. Také to bolo, bohužiaľ.

Vy ste pôsobili ako civilný sudca v českom meste Stříbro, ako vyzerala vaša práca?

Stal som sa okresným sudcom v občianskych záležitostiach v Stříbre. To je malinký okres v západných Čechách, taká renesančná radnica. Tam som býval. Usadlíci tam boli predovšetkým volynskí Česi, ktorí sa hádali o sliepky a o králiky, množstvo rozvodov – a to bola tá moja existencia. Ale cítil som sa tam hrozne nešťastný, to bolo bezútešné. Očakávali, že človek sa mal klaňať tým partajným oficierom.

Aká bola medzi vami sudcami atmosféra a nálada? Hovorilo sa aj o nezákonnosti a zločinoch 50. rokov?

Tam si človek musel dávať poriadne pozor na ústa. Každú chvíľu mohlo vypuknúť nešťastie z maličkosti, hlúposti. Takže každý bol opatrný a tiež sa nikto nemohol zveriť nikomu. Mal som tam jedného alebo dvoch kamarátov, ale viac som si trúfnuť nemohol. Raz som sedel s jedným mladým prokurátorom, ktorý bol už trošku opitý, a ten mi vtedy povedal: V našej krajine  sú iba dva druhy ľudí – dobrí herci a zlí herci. Tí dobrí herci, samozrejme, robia výborný dojem a klamú lepšie a tí zlí to nedokážu. A preto, keď som sa dostal na Západ, pociťoval som to tak, akoby som bol vtedy notorický alkoholik alebo fajčiar – musel som sa to odnaučiť. Pretože už som na Západe nemal dôvod klamať, mohol som hovoriť pravdu. A to bola zmena, ktorú človek vítal, ale na ktorú si zvykal. A trvalo mi to rok, než som prestal klamať. A myslím si, že to bol osud väčšiny ľudí v podobnej situácii.

Na Západ ste utiekli v roku 1959 z východného do západného Berlína v čase, keď tam ešte nebol múr. Povedali ste o svojom pláne rodine?

Utiekli sme tak dvaja – ja a môj dobrý kamarát. Lekár, ktorý prežil Osvienčim. Mal som už vtedy iba otca. Oznámil som, že odchádzam na dva týždne k Baltu, ale o svojich skutočných plánoch som mu nepovedal. Keďže som vedel, že ak sa mi to podarí, tak oni prídu a povedia, že vy ste o tom vedeli a neohlásili to, spáchali ste trestný čin, pôjdete sedieť. Neskôr som otcovi poslal odkaz. On im vtedy hovoril: Dcéra utiekla aj Stalinovi a vy teraz chcete odo mňa, aby som bol bdelší ako Stalin? Pokým bol syn v mojej starostlivosti, tak neutiekol, utiekol až vtedy, keď ste ho dostali do starostlivosti vy a urobili vaším sudcom.

V Československu ste dostali za opustenie republiky štyri a pol roka. Stretli ste sa ešte niekedy s otcom?

Samozrejme, chcel som sa s ním ešte stretnúť, ale predsa len sa mu komunisti pomstili. V roku 1967 mu dali povolenie prísť za mnou do Viedne, ale na poslednú chvíľu mu to povolenie zrušili, takto mu ublížili. Otec dostal infarkt a zomrel. To bolo najťažšie.

Po roku v Nemecku ste odišli do Ameriky, ako sa vám tam začínalo ako cudzincovi?

Keď som prišiel, zrazu som bol vo vákuu, nevedel som, ako sa budem živiť. A tu musím v prvom rade povedať, kto bol mojím sponzorom – bola to kňažná Lýdia Tolstoj, vnučka Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorá v tom čase pomáhala emigrantom z východného bloku. Prišiel som do Ameriky a ja sa pýtam: Kam ma pošlete študovať? A ona povedala nikam. Teraz ste na slobode, teraz si to povedzte sám, teraz máte zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Za tri roky som si urobil doktorát z politológie na Columbijskej univerzite v New Yorku. A potom som sa stal kantorom – najskôr v Iowe a potom som sa dosť sústredil na veci medzinárodné a precestoval som celý svet. A tak som sa zoznámil aj so svojou manželkou, ktorá má švajčiarsko-čínsky pôvod. Pracovala v OSN. Ona bola pri tom pamätnom zasadaní, kde Chruščov mlátil topánkou, všeličo sme spolu zažili.

Po svojom príchode ste reportovali z Ameriky aj pre rádio Slobodná Európa, kde sa stretlo množstvo zaujímavých ľudí – s kým ste tam spolupracovali?

Živil som sa jednak ako takzvaný freelancer a písal som pre Slobodnú Európu pár esejí každý týždeň, tam som sa spoznal aj so spisovateľom Egonom Hostovským aj s Ferdinandom Peroutkom, to bol nádherný človek. Teraz, keď som sa dozvedel, ako sa doňho začal Zeman a tá partička okolo neho posmrtne obúvať, tak som napísal esej Velikán Peroutka a malikán Ovčáček. Človek, ktorý sedel v koncentráku celú vojnu, a takto sa mu odvďačili. Ale nič nové pod slnkom. Keď som sa ženil, tak mojím svadobným svedkom bol profesor Karlovej univerzity Vratislav Bušek, ktorý celú vojnu strávil v Mauthausene a po vojne ho odsúdili komunisti na smrť obesením. Aj jemu sa pred tým trestom podarilo ujsť, zmizol na Západe. Tak toto boli ľudia, s ktorými som s veľkým záujmom spolupracoval. Mojím najlepším priateľom bol však Josef Škvorecký, naše rodiny sa pravidelne navštevovali.

Popri štúdiu politológie a reportovaní ste si museli však aj privyrábať ako čašník.

Pracoval som v českej reštaurácii u Vašatů na Manhattane. Raz som roznášal držkovú polievku, keď do mňa niekto vrazil a ja som ju pri tom zvrhol na rameno jedného hosťa. Vtedy pribehol pán Vašata a hovorí: Oto, čo si to urobil, vieš, koho si to polial? Bol to Alexander Kerensky, ktorý bol predsedom vlády ešte pred Leninom. Tak som sa vtedy smial, že ak prídu boľševici do Ameriky, mám predsa len zásluhy v ich prospech.

Napísali ste približne 30 publikácií, o justícii 50. rokov Malé doznání okresního soudce, teraz vychádza v češtine kniha Komunistická justícia a triedny boj. Čo bolo podnetom na jej vznik?

Písal som ich nie ako publikáciu, ktorá bude niekde zverejnená, ale ako dizertáciu na Columbijskej univerzite. A potom sa objavil po polstoročí Pavel Paleček (český historik, režisér filmu o justičnom vrahovi, komunistickom prokurátorovi Karlovi Vašovi – poznámka redakcie) a prišiel s nápadom, aby sme ju vydali po česky. Keby som bol žena, mal by som asi veľmi zlú povesť, ja totiž neviem povedať nie. On mi povedal, že o tomto tu nikdy nehovoril. To je téma, ktorej sa nikto nedotkol. Samozrejme, tí páchatelia, ktorí sú za tým, už o tom, nechcú počuť.

Čo vám dal život v slobodnom svete?

Predovšetkým možnosť zachovať si tvár. A to, že som sa mohol orientovať, rozbehnúť sa po svete. Navštívil som asi 120 krajín a práve nový život mi dal príležitosti na rozlet takým smerom, o ktorom človek nemal tušenia alebo predstavu, že niečo také môže byť dosiahnuteľné.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie