Karol Sudor
Boris Bačik (1968) už dvadsať rokov pôsobí v občianskom združení Červený nos Clowndoctors, v rámci ktorého ako klaun navštevuje a rozveseľuje detských pacientov v nemocniciach ako Doktor Trubka a seniorov ako Pepan Fešák. Nedávno mu vyšiel hudobný album Každonočné sólo.
V roku 2005 ste v rámci združenia Červený nos ako klaun začali chodiť za detskými pacientmi do nemocníc v snahe rozveseliť ich. Už minulý rok ste dosiahli viac ako 2000 takých návštev. Aká motivácia bola na začiatku? Osobná skúsenosť?
Má to dva aspekty – môj strýko bol akademický maliar a grafik, pričom jeho srdcovou témou boli klauni. Priťahovalo ma to. Zároveň som bol od detstva obklopený dosť vtipnými ľuďmi. Napríklad aj na kúpalisku Eva v Piešťanoch, kde trénoval môj otec. A áno, ako dieťa som istý čas strávil v nemocniciach a dodnes si spomínam na lekárku, ktorá ma raz našla smutného, a tak mi z infúznych striekačiek a kadečoho iného vyrobila lietadielko. Možno som sa kúsok vtedajšej radosti, ktorú to vo mne zanechalo, rozhodol vrátiť iným deťom v nemocniciach.
Jedna vec je schopnosť zabávať iných v bežnom živote, iná v prostredí, v ktorom je plno strachu, bolesti, smútku a najmä bezmocnosti. Humorom, ktorý by inde zaberal, sa dá v takomto prostredí ublížiť. Zrejme to chce špeciálnu prípravu.
Jasné, na toto máme dlhú prípravu, rôzne školenia, workshopy, prednášky… Kým prvýkrát vstúpime do nemocničného priestoru, ubehne dosť času. Aj potom ešte fungujú takzvané „nákuky“, keď sa noví kolegovia chodia v praxi pozerať na starších klaunov. Navyše, počas celého „klaunovania“ máme nad sebou koučov, ktorí na nás dohliadajú. Pracovať s deťmi samostatne môže až klaun, pri ktorom si je organizácia stopercentne istá.
V akej miere je to vec nacvičených scenárov, teda vtipov, scénok, grimás a podobne a v akej improvizácia a schopnosť rýchlo sa adaptovať? Lebo čo zaberá na jedno dieťa, na iné nemusí.
Od izby k izbe je každá klauniáda iná. V podstate len improvizujeme, nemáme nič naskúšané. Jasné, že ak máme v praxi overené, že niečo zaručene funguje, máme to ako istú rutinu, ktorú vieme v správnej chvíli vytiahnuť, ale väčšina je o improvizácii. Rutine sa snažíme skôr odolávať, predsa len každé dieťa je iné. Vekovo, svojím aktuálnym nastavením, humorom… V jednej izbe preto bežne fungujeme inak ako v druhej. Občas sa nám stáva, že v tomto nastavení ešte cestujeme aj domov v autobuse či trolejbuse. Hovoríme tomu, že máme nastavené radary. Občas sa preto v civilnom živote musíme brzdiť, aby sme niekoho našimi vtipnými poznámkami nezaskočili, nebodaj nenaštvali.
Áno, večne namosúrený, večne sa sťažujúci a večne niekam ponáhľajúci sa Jozef Mak to nemusí prijať dobre.
Áno, ale musím priznať aj to, že niekedy mi to zase v civilnom živote dosť pomáha. Človek svojím humorom dokáže namosúrených ľudí trochu preladiť. Aj v rade v potravinách, aj na pošte či inde. Keď tam občas narazím na zvláštnu atmosféru, zvykne sa mi to vymknúť spod kontroly. Zavtipkujem a ľudia sa chytajú. Jasné, že nie všetci, lebo niektorí sú proti humoru naozaj štepení. Pri nich môžete robiť čokoľvek a neusmejú sa.
Podobne vtipné to býva aj pri pubertiakoch – niečo poviete, vidíte, že to nimi doslova lomcuje, ale držia vážnu tvár, sú akože nad vecou, ale keď zavrieme dvere, doslova vybuchnú smiechom. Niekedy priam musíme držať dvere, aby ich nevyvalili. Humor je naozaj silná vec. Niekedy sme v izbe s päťročným dieťaťom, ktoré sa na pohľad nebaví, iba nás sleduje, potom vyjdeme z izby a počujeme hlasný smiech. Alebo prídeme po týždni a sestrička, rodič alebo učiteľka na oddelení nám povedia, že sa na nás ešte týždeň zabávalo a rozprávalo o nás.
Je najdôležitejším momentom vstup do izby? Musíte dieťa zaujať už v prvej chvíli poznámkou, grimasou, vtipom, potknutím sa, čímkoľvek?
V tomto musíme byť opatrní. Najmä menšie deti
