Ako nebyť „bezkriednou“ spoločnosťou

Autorka je historička umenia, bývalá riaditeľka SNG

Staršie ročníky majú niekde v pamäti zasunutú reprodukciu obrazu, ktorý do roku 1989 visel v školách a úradoch. Je to obraz ulice, na ktorom malý chlapček tajne píše kriedou na stenu slovo PAIX. Bolo to klasické dielo socialistického realizmu, išlo po emócii a bolo návodové – idealizovalo dejiny a zároveň príkladom navádzalo k správnemu postoju. Strih: rok 2025. Keď som sa neveriaco dívala, ako ten, kto chce byť otcom národa, nakladá deťom, netušila som, že mu to vzápätí dejiny vrátia s ironickou poéziou a krieda bude opäť na scéne.

Keď Veľká októbrová revolúcia v mene žiarivej budúcnosti rozbila starý svet, v umení nečakane urobila konzervatívnu otočku a sympatizujúce avantgardy potlačila. Jeden z dôvodov bola ich nespútanosť – riadia sa vlastnými pravidlami, aj tie sa menia podľa tej-ktorej skupiny či umeleckej osobnosti. Avantgarda tak bola konkurenčnou revolúciou, a preto nemala šancu. Spontánnosť bola problém, ako aj nekontrolovateľný individualizmus. A o tom bola kriedová vlna – o živej spontánnosti, o kreatívnej radosti. Zrazu každý, kto chcel, mohol niečo urobiť. Žiadna bezmocnosť. Keď ťa to dusí, veď si vezmi kriedu a odfiltruj to!

Krásne na tom bolo, že to nehralo na večnosť, rátalo sa s pominuteľnosťou, a preto to mohlo byť odvážnejšie, niekedy drsné, občas aj nevyšlo, ale také pouličné umenie je. Malo to všetko, hrdinu, nepriateľa, moralizátorov, fámy aj excesy, ale aj historické