Má najviac utečencov na počet obyvateľov. Boli sme sa pozrieť, ako to môže malý Libanon prežiť

Z obrovskej kopy smetia sa dvíha smradľavý dym, ktorý štípe oči unavené ostrým slnkom a prachom z cesty. Spoza blízkych sýrskych hraníc prichádza chlapec na motorke a krčí nosom pred zápachom.

Starší pán z libanonského mestečka Bar Elias v úrodnom údolí Bikaá si utiera pot z čela. Pozerá sa smerom ku kopcu, za ktorým  leží Sýria. Mawas Aradži, ktorý vedie radnicu v meste, má na starosti dôvod. Jeho mestečko má zhruba 40-tisíc obyvateľov a na krku okolo stotisíc utečencov.

Za kopcom už šiesty rok prebieha vojna, ktorá vyhnala milióny ľudí za hranice zo Sýrie. Ich počet za minulý rok vysoký komisár OSN pre utečencov narátal na 4,9 milióna. K tomu ešte narátajme viac ako šesť miliónov vnútorných presídlencov.

Odhaduje sa, že 11,5 percenta sýrskej populácie bolo zabitých alebo zranených.

„U nás doma je vojna,“ tak znie jednoduchá odpoveď pre tých, ktorí sa divia, prečo sa toľko zúfalých ľudí vybralo preč z krajiny. Také isté slová som počúval od Sýrčanov. Či to bolo v provizórnych utečeneckých táboroch, ktoré povyrastali po celej krajine, v prenajatých maličkých bytoch v centre Bejrútu, alebo pod celtovinou na úrodných políčkach v údolí Bikaá.

Do maličkého Libanonu so 4,5 milióna obyvateľov prišlo podľa odhadov 1,5 milióna utečencov, ak do toho zarátame desaťročia zo spoločnosti vytesnených palestínskych utečencov, blížime sa k číslu dva milióny. To už je skoro každý tretí z populácie.

Berú im prácu, ale neprotestujú proti nim

Táto malá krajina na pobreží Stredozemného mora, kde sa o moc delia šíiti, sunniti a kresťania, má bezkonkurenčne najviac utečencov na svete na počet obyvateľov. Napriek tomu sa Libanon, skúšaný občianskou vojnou v 80. rokoch či vojnou s Izraelom, do ktorej ho pred desiatimi rokmi vtiahol Hizballáh, nezrútil.

V uliciach neprotestujú davy ľudí, nestriekajú na uliciach grafity „choďte domov“. A nie že by nechceli.

„Dlhodobo je to neudržateľné,“ rozpráva Aradží, ktorý ani nevie, kde má začať, keď sa ho opýtam na problémy spojené s migračnou krízou. Davy utečencov sú veľkou záťažou najmä pre infraštruktúru a pracovný trh. Najmä v údolí Bikaá, kde žije vyše tristotisíc utečencov.

„Berú nám prácu, pijú našu vodu, vytláčajú nás z malých obchodíkov. Nemáme už ani kde pochovávať a skládka, na ktorú sa pozeráme, má o 40 ton viac odpadu denne ako pred utečeneckou inváziou,“ hovorí ustarostený Libanončan. „Ale chápeme ich, majú tam predsa vojnu,“ dodáva hneď.

Medzi sýrskymi utečencami sú aj dobre zabezpečení zástupcovia strednej triedy, ktorí sú na tom niekedy lepšie ako viacerí obyvatelia Bar Elias. „Mnohí domáci sa nevedia dostať k práci, ktorú im zobrala lacnejšia sýrska pracovná sila, a uvažujú, že odídu preč,“ hovorí Adžari.

Územie Bikaá je známe aj ako bašta Hizballáhu, ktorý sa delí na dve časti. Jeho vojenské krídlo s vlastnou armádou a arzenálom je podľa EÚ považované za teroristickú organizáciu. Jeho politické krídlo je vládnou stranou, ktorá má doma povesť často efektívnejšej organizácie než samotná vláda.

Divné, ale aj to je Libanon. Teraz bojovníci Hizballáhu bojujú na strane sýrskeho diktátora Baššára Asada, pomáhajú im tradične iránske revolučné gardy a netradične ruskí piloti.

Útek pred bombami

Práve pred Asadovými bombami utiekol z blízkeho sýrskeho mesta Zabadani 15-ročný Faríz. Vyzerá veselo, keď sa s ním pustím do reči, vyjde najavo, prečo v takom horúcom počasí nosí dlhé nohavice. Má pod nimi schovanú protézu na jednej nohe, na druhej znetvorené chodidlo. Výsledok bombardovania zo strany sýrskej vlády.

Namiesto do školy teraz chodí Faríz do práce. Platí to pre mnohé z detí, medzi 1,5 milióna utečencami tvoria polovicu.

V Bar Eliase vypomáha Faríz na výstavbe skládky, ktorá by mala pomôcť mestu v likvidovaní odpadu, čo sa nahromadil s príchodom utečencov. Jeho mesto Zabadani, ktoré je hneď za hranicami, ako prvé padlo do rúk sýrskych rebelov. Neskôr ho Asadove jednotky znovu dobyli a teraz slúži ako základňa pre bojovníkov Hizballáhu vyzbrojovaná iránskymi revolučnými gardami.

Keď sa mu stal úraz, mal jedenásť, v Libanone žije už štvrtý rok. Prišiel sem ešte v čase, keď sa dalo ľahko prejsť cez hranice. Po masívnom exode Sýrčanov zaviedol Bejrút vízovú povinnosť, dostať sa do Libanonu je teraz oveľa komplikovanejšie a hlavne drahšie. Všetko sa však dá, ak máte peniaze.

A Džamal z dedinky pri Aleppe ich nemá.

Keby mohol, dotiahol by na políčko za mestom Zahlé svoju rodinu, ktorá uviazla v Damasku, kam ušla pred teroristami z Dáišu.

„Kedysi sa z Aleppa dalo dostať do Libanonu za 20 dolárov a za štyri hodiny. Dnes to stojí tisíc dolárov a trvá dva týždne,“ hovori Džamal. „Nemám peniaze na to, aby som ich sem dostal,“ rozpráva smutný Sýrčan medzi políčkami mäty a šalátu v Bikaá. Libanonské údolie bývalo kedysi obilnicou rímskej ríše.

Džamal býva v stane vedľa zeleniny. Ubytovanie má zadarmo. Majiteľovi za to obrobí pole. Pochádza z oblasti okolo Aleppa, ktoré ovládli islamisti. Život pod vlajkami Dáišu zažil deväť mesiacov, kým sa mu podarilo ujsť.

Keď z blízka počuť popravu

„Bolo to veľmi zlé. Všetko je tam špinavé, budovy sú zničené, jedlo tam zdraželo aj päťnásobne. Kým kilo zemiakov sa dalo kúpiť za dolár, teraz je to už päť. Ženy obliekli od hlavy po päty. Ukázali tú najhoršiu tvár islamu, ktorej sa tam každý bojí,“ rozpráva Džamal o živote v dedine. Spomína, ako z diaľky často počul pravidelné predstavenie takzvaného Islamského štátu, keď niekomu na námestí stínali hlavu.

Najnovšie sa cez telefón dopočul ďalší príbeh vojnových hrôz. „Bojovníci Dáišu sa prezliekli za rebelov, odišli do susednej dediny, kde ich privítali s radosťou. Naraz vytasili kalašnikovy a desiatky ľudí postrieľali za to, že ‚nie ste s nami‘,“ hovorí Džamal.

Jeho spolubývajúci Hussajn Alí tu žije na poli už druhý rok. Jeden jeho syn študuje na univerzite v Damasku, druhý je v Nemecku, kde sa dostal ešte starou obľúbenou balkánskou trasou cez Turecko a Grécko. Keby mal peniaze pre pašerákov, tiež by ušiel preč.

Vzhľadom na to, že v Libanone žije viac utečencov ako v celej Európe, zarazia vás v krajine hneď dve veci. Ako to, že sa krajina ešte nerozpadla? Bejrút si stále zachoval svoj pôvab Paríža Blízkeho východu. Po druhé, v uliciach masovo neprotestujú Libanončania proti sýrskym prišelcom. A to sa len pomerne nedávno zbavili sýrskej vojenskej okupácie.

Na otázku, ako sa k utečencom správajú Libanončania, často dostávam tú istú odpoveď. „Rešpektujú nás, ale vláda nám robí problémy.“ To sa prejavuje rôzne, od spomínaných zavedených víz, zatvorených hraníc, ale napríklad aj v tom, že prekvapivo v Libanone nejestvuje žiadny oficiálny veľký utečenecký tábor.

„Áno, napriek obrovskému množstvu utečencov tu nie je žiadny,“ rozpráva šéfka libanonskej pobočky Human Rights Watch Haley Bobseine. Američanka, ktorá sleduje porušovanie ľudských práv, sa od sýrskej vojny venuje hlavne podmienkam, v akých žijú utečenci.

Ak nemajú veľký tábor, kde teda žijú?

To závisí od peňazí, ktoré majú: na provizórnych políčkach ako Džamal, kde sa platí za posteľ prácou, v improvizovaných utečeneckých táboroch, ktorým pomáha UNHCR, zahraničné mimovládky a sýrski aktivisti, ktorí ušli pred vojnou. Býva sa aj u domácich, no nie za malú sumu.

Dvojnásobný utečenec

Napríklad Ahmed platí za miestnosť štyri krát tri metre v meste v Zahlé dvesto dolárov na mesiac. Ahmed je podobne ako veľa ďalších Palestínčanov už dvojnásobným utečencom. Po bojoch medzi Dáišom a Asadovou vládou musel utiecť z palestínskeho utečeneckého tábora Jarmúk na predmestí Damasku. Jeho rodičia zase utekali z Izraela do Sýrie.

Kým v Sýrii si však Ahmed mohol nájsť prácu, v Libanone je väčšina profesií pre palestínskych utečencov celé desaťročia zakázaná. Povolené sú len tie najjednoduchšie práce ako skladník či upratovačka. Väčšina zamestnaní sa však aj tak robí načierno. Za menej peňazí a bez nároku na zdravotnícku starostlivosť.

Veľa z utečencov vzhľadom na právne vákuum končí v smutne slávnych palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila v Bejrúte. V roku 1982 sa tam odohral masaker Palestínčanov za tichej podpory izraelskej armády. 

Džíhád, ktorý prichádza v mieri

„Je to miesto, kde si vládnu Palestínčania sami, veľmi nebezpečné,“ rozpráva môj šíitsky sprievodca Bejrútom a odrádza ma od prechádzky v tábore, kde visia transparenty s popravenými drogovými dílermi. „Funguje tu mafia, veľa sa droguje,“ rozpráva s odporom.

Jeho predstavovanie prebehlo s úsmevom. „Volám sa Džihád, ale prichádzam v mieri,“ povedal a obaja sme na tom smiali celý deň. Je veľký fanúšik Hizballáhu, prísne dodržiaval ramadán a cez deň nepil ani nejedol. V Sabre a Šatile, v tom meste v meste, a v jeho okolí si sýrski utečenci porozkladali malé obchodíky či stánky s orieškami alebo ovocím. A tí chudobnejší ako mravce nosili tovar.

Dvadsiatnik Hassan pracoval ako opravár áut v Rakká. Ušiel ešte predtým, ako si z neho urobil hlavné mesto Dáiš, nechcel bojovať na žiadnej strane. Častý príbeh mladých mužov, ktorí utiekli zo Sýrie pred vojnou.

Teraz žije v Bejrúte a pracuje, kde môže. „Ide najmä o malé práce, nosím veci do skladu, umývam, maľujem,“ hovorí Hassan, pochvaľuje si život v modernom Bejrúte, kde sa mu darí pretĺkať.

„Lepšie ako sa báť o život,“ dodáva.

Za to Zakaria Alí, ktorého stretnem v jednom z maličkých táborov v údolí Bikaá, je v depresii. V Sýrii bol kedysi poslancom v meste Aleppo, teraz žije so svojimi zavesenými košeľami v stane a sníva o tom, ako by sa chcel dostať do Kanady či Nemecka.

„Prišli za mnou islamisti a ponúkali mi obrovské peniaze, či nechcem prebehnúť na ich stranu. Hneď som sa zbalil a ušiel preč,“ rozpráva Alí, ktorý neverí, že vojna v Sýrii sa najbližšie roky skončí. Žije v núdznych podmienkach, v okolí stanov je smradľavá špinavá voda, odpadky. Cesty sú prašné a kanalizácia žiadna, voda len vo veľkom sude a elektrina za tisíc dolárov ročne.

Na pomoc vlády z Bejrútu, ktorý je len zhruba hodinu a pol cesty autom, sa tu v Bikaá nemôžu spoliehať ani domáci. Nebyť pomoci z Európskej únie, ani tú novú skládku za osem miliónov eur v Bar Eliase by nikto nestaval.

Nie je to len symbolická pomoc. Stále väčší počet odpadkov a jeho nekontrolované spaľovanie je problém. V oblasti sa rapídne zvýšil počet rakovinových ochorení. Neprospieva tomu ani znečistená rieka Litani, ktorá je hlavným zdrojom vody aj zavlažovania.

Podobný problém majú v blízkom mestečku Saadnayel, kde pociťujú miestni nedostatok vody. Utečenci si ju berú priamo zo zdroja a zo zastaralého potrubia vyteká časť vody. S návalom zúfalých prišelcov je to podobné ako v Bar Elias.

Na 15-tisíc obyvateľov pripadá 30-tisíc Sýrčanov plus ďalšia päťtisícka Palestínčanov.

Tri krízy v jednom plus teroristi

Vojna v Sýrii zastihla Libanon v nie práve ideálnom čase. Okrem utečeneckej krízy čelí tej ekonomickej aj politickej. Už druhý rok sa politici nevedia dohodnúť na mene prezidenta, nieto aby politici z hlavného mesta dovideli do Bikaá.

Na čo kašle libanonská vláda, sa tak snaží myslieť Európska únia. Jednou z jej stratégií, ako čeliť masívnej utečeneckej kríze, je pomáhať krajinám, ktoré sú ňou najviac zasiahnuté a sú čo najbližšie k jej epicentru.

Libanon je ukážkový príklad.

„Európska únia v snahe zabrániť kolapsu krajiny a aspoň čiastočne jej uľaviť z migračnej krízy investuje do krajiny na rôzne projekty,“ rozpráva vysokopostavený diplomat EÚ, ktorý v Bejrúte zastupuje Európsku úniu. 

„Pointou je hlavne pomôcť vybudovať slabú infraštruktúru, postaviť cesty, opraviť čističky vôd. Pomôcť tak zamestnanosti a zároveň myslieť aj na tých najzraniteľnejších,“ rozpráva o taktike Únie, ktorá sa snaží zabrániť tomu, aby sa kríza z Libanonu preliala na druhú stranu Stredozemného mora.

„Oni sa postarajú o utečencov, my im pomôže vylepšovať krajinu,“ snaží sa EÚ predať svoj plán. Európsky diplomat varuje, že ak bude Libanon čeliť náporu bez výraznejšej pomoci ďalej, Európa bude mať o ďalší urgentný problém viac.

Už teraz má krajina veľký problém s terorizmom.

„Sýrski utečenci sem prichádzali vo veľkom počte už od začiatku vojny v roku 2011. Hranicu pred nimi zatvorili v novembri 2015 po teroristickom útoku v šíitskej štvrti Bejrútu,“ rozpráva Haley z Human Rights Watch. 

Výbuchy, ku ktorým sa prihlásil Dáiš, zabili desiatky ľudí. Spolu s humanitárnou krízou po dlhoročnej občianskej vojne a konflikte s Izraelom sú bezpečnostné zložky v Libanone znovu ako na tŕní. Vidno ich takmer na každých uliciach v Bejrúte. Strážia hlavne vládne budovy, kresťanské kostoly či banky.

Nie vždy to však stačí.

V hlavnom meste napriek obrovskej humanitárnej kríze a obavám o bezpečnosť žije sekulárnejšia časť obyvateľov svojím typickým bonvivánskym životným štýlom. V hipsterskej kaviarni Urbanista v centre Bejrútu, kde sa rozprávame s Haley, robia lahodné smoothie a vymódené Libanončanky usrkujú z miestneho piva Beirut. Na promenáde pri mori behajú Bejrútčania, utečenci si rozložili na pobreží piknik.

Nič nenasvedčuje tomu, že krajina prežíva existenčnú krízu.

Večer neďaleko Urbanistu v štvrti plnej moderných grafitov pred jednou z bánk vybuchne bomba. Našťastie, tentoraz nikoho nezabila.

Mesto Hizballáhu

Išlo o banku BLOM, čo v rámci amerických sankcií zavrela konto ľuďom z Hizballáhu, ktorí sa ocitli na zozname. „Sme zvyknutí, všetci si pamätáme občiansku vojnu, vždy tu niekto hrá svoje geopolitické hry,“ rozpráva mi neskôr mladá Libanončanka, ktorá pracuje pre delegáciu EÚ v Bejrúte.

Neubehne ani 24 hodín a od vysokopostavených libanonských politikov počujem prvé verzie útoku na banku. Líšia sa podľa toho, k akej skupine sa konkrétny politik hlási. Jeden za tým vidí jasne Hizballáh, druhý spustí klasickú formulku, ktorá za všetkým vidí Izrael a jeho Mossad.

„Nikto sa k útoku neprihlásil. Na zozname sankcií je okolo 90 mien, žiadny politik Hizballáhu,“ rozpráva vysokopostavený európsky diplomat. Po vojne s Izraelom podľa neho teroristické hnutie získalo vo veľkej časti obyvateľstva rešpekt.

„Na plán jeho postupného odzbrojenia sa však ako si zabudlo,“ dodáva diplomat. Mnohým však teraz vyhovuje, že sa pridal na Asadovu stranu a bojuje aj proti Dáišu blízko libanonských hraníc. „To posledné, čo by sme chceli, je, aby sa vojna preliala aj sem,“ hovorí európsky diplomat. 

O dva týždne samovražední atentátnici v libanonskej dedine neďaleko sýrskych hraníc zabijú piatich ľudí.

Okrem humanitárnej pomoci sa Západ snaží pomôcť Libanonu s kontrolou hraníc, kde rastú akési malé opevnenia. Majú zabrániť prenikaniu fanatikov, ktorým sa z času na času podarí prejsť do Libanonu.

„Stačí malý incident a môže to mať na krajinu obrovský efekt. Je ľahké to nechať len na nás, ale čo ak padneme?“ pýta sa libanonský politik Yassin Jaber. S vojnou v Sýrii to vidí veľmi zle, jej koniec je v nedohľadne a udržateľný nie je ani zväčša nelegálny status utečencov v krajine.

„Polovica 1,5 milióna utečencov sú deti. Mnohé nechodia do školy. Čo z nich potom vyrastie? Kde skončia? V Dáiši či an-Núsre?” 

Smutno za kamarátmi

Dvanásťročná Sulaf má šťastie, že sem-tam príde učiteľ do školy s nálepkou UNHCR, teda je to skôr akási trieda v neklimatizovanom stane s tabuľou, pár stoličkami a stolmi. So svojimi rodičmi a súrodencami ušli z Rakká, kde má svoju hlavnú baštu Dáiš.

Aj ona sa s rodinou uchýlila v jednom z táborov v údolí Bikaá.

Sulaf sa celý čas neusmeje. „Je mi smutno za mojimi kamarátmi, za školou, veľmi by som sa chcela vrátiť späť,“ rozpráva. Obchodík jej otca-invalida zbombardovali počas prestreliek medzi islamistami a Asadovou vládou.

Jej mama niekde odišla pracovať načierno. Za sebou nechala precízne upratanú a vyčistenú skromnú kuchynku, kde by ste vodu z vodovodu čakali márne. Aj sprcha je v podstate len záves, za ktorým je vedro so šnúrkou.

Na prvý pohľad sa to dá prežiť, hrozivejšie sú príbehy, ktoré vám utečenci sami od seba nepovedia. A otvoria sa až pred povolanými odborníkmi. 

„Mnohí sa po príchode do Libanonu stanú obeťami sexuálneho zneužívania, násilia či vydierania,“ rozpráva Haley z Human Rights Watch. Ženy často končia v rukách kupliarov, rodí sa veľa nezaregistrovaných bábätiek. Niektorí zneužívajú strach utečencov z toho, že nie sú oficiálne zaregistrovaní a po sťažnosti na polícii by ich mohli z Libanonu vyhostiť a deportovať do Sýrie. 

„Niektoré deti zase predajú rodičia do manželstva. Často v dobrej viere, že im tak zabezpečia lepší život.“

Odvážne Libanončanky

V čase, keď Libanon čelí obrovskej kríze na mnohých frontoch, v údolí Bikaá už niečo vyše roka funguje na arabské pomery niečo veľmi pokrokové. Centrum pre týrané ženy.

Jeho aktivistky chodia po utečeneckých táboroch, po mestách a šíria osvetu medzi ženami, aby sa vedeli brániť pred zneužívaním. Ten, kto sa cíti v ohrození, môže u nich prespávať. V centre takto pomohli už okolo 50 ženám.

„Ide o fyzické útoky, znásilnenia, psychický nátlak. Máme aj ženy prinútené k prostitúcii,“ rozpráva Sahar Samhún, jedna z odvážnych Libanončaniek, ktorá pomáha meniť mačistickú kultúru a vracia poníženým ženám stratené sebavedomie. „Našimi klientkami sú rovnako Libanončanky aj sýrske utečenky,“ dodáva.

Darí sa im dokonca vyhrávať súdy, ktoré musia zabezpečiť pre ženy ochranu, ak je potrebná. Priznáva však, že súboj s náboženskými autoritami, napríklad keď ide o manželstvá s neplnoletými deťmi, je veľmi náročný. „Nevzdávame to však, najnovšie chceme bojovať za civilné svadby,“ rozpráva Sahar jeden z mnohých pozitívnych príbehov z Libanonu.

V jej centre vo vedľajšej miestnosti práve prebieha tréning pre deti z utečeneckých táborov, aby vedeli, ako sa brániť pred sexuálnym zneužívaním. Aj to sa deje v krajine, kde státisíce utečencov nie sú evidované a nemajú v podstate zaručené žiadne práva. 

Dvojica mladých libanonských aktivistov kreslí na tabuľu detské postavičky a učí ich, ako sa proti nemu brániť. 

Deti sú najmä z Aleppa či Rakká. Rozprávajú, ako ušli pred vojnou, na detaily sa nemám pýtať. Je to pre ne stále traumatizujúce.

„Väčšinou od nich počúvam len strašidelné príbehy o tom, ako Dáiš zabíjal ich príbuzných či ako na ich domy dopadli barelové bomby Baššára Asada,“ hovorí mi neskôr Haley.

„Ak by mohli, takmer všetci by sa najradšej vrátili späť. Kým sa tak stane, bude sa tu musieť Libanonu vo veľkom pomôcť. V konečnom dôsledku, toto je globálna kríza, ktorá sa týka nás všetkých.“