Denník N

Znervózňujúci sochár Krištof Kintera

Diela Krištofa Kinteru sa hýbu, dychčia, syčia a kričia - treba vojsť dnu. Foto - Martin Marenčin
Diela Krištofa Kinteru sa hýbu, dychčia, syčia a kričia – treba vojsť dnu. Foto – Martin Marenčin

Výbornou dramaturgickou voľbou bratislavskej Kunsthalle je do rozsahu diel komorná výstava súčasného českého umelca Krištofa Kinteru Prirodzená nervozita. Trvá do 10. júla v Kunsthalle LAB. Výklad je dosť veľký, no oplatí sa ísť dnu.

Kintera je medzinárodne uznávaný autor objektov a inštalácií, v ktorých používa elektronické a mechanické veci, banálne a gýčové predmety bežnej reality. Pristupuje k nim s ironickým a humorným odstupom, slobodne si vyberá všetko a všade.

V jeho autorskej stratégii je niečo zo schopnosti chlapca hrať sa s motorčekmi, žiarovkami a elektrickým prúdom, stále vymýšľať a inovovať. Ale jeho umelecká výpoveď už taká hravo bezstarostná nie je. Apeluje na to, že „realita vie byť perverzná“, dokonca až pekelne.

Ako sám hovorí, jeho zámerom je hľadanie fatálnosti v banálnosti, komunikuje to, čo ho skutočne „žerie“ v spoločnosti i vo svete umenia, bez špekulácie a manipulácie, ale s poctivým kumštom. Nevyhýba sa vážnym spoločenským témam, od politiky, ekológie, globalizácie až po ekonomiku, ale rád sa vyhýba pátosu i tým, že siaha po vizuálnom i zvukovom balaste reality okolo nás.

Karel Srp výstižne poznamenal, že Kintera veci a zvieratá poľudšťuje a dáva im prostredníctvom motorov malý robotický život. Veď ako často sa vám stáva, že igelitová taška sa vám posťažuje? Alebo sa vo vašej blízkosti pohybuje prevrátené bzukajúce umelohmotné vedro?

Áno, sú to absurdné situácie a nové identity známych spotrebných vecí, ktoré sú však možné v Kinterovom svete oživených predmetov konzumu, reklamy i odpadu. Paradoxne, z lacných materiálov dokáže Kintera vydolovať i nechcenú (?) a nikým neočakávanú krásu (Moje svetlo je tvoj život – Šiva Samuraj, 2009; Démon rastu, 2012).

Záber z výstavy Krištofa Kinteru v Kunsthalle LAB. Foto - Martin Marenčin
Záber z výstavy Krištofa Kinteru v Kunsthalle LAB. Foto – Martin Marenčin

Foto - Martin Marenčin
Foto – Martin Marenčin

Foto - Martin Marenčin
Foto – Martin Marenčin

Agónia prírody

Kinterova bratislavská výstava prebieha v alternatívnejšom priestore Kunsthalle s výkladom do rušnej ulice, umožňujúcim nahliadnuť okoloidúcim cez sklo priamo na vystavené diela. Ale bolo by na škodu nevstúpiť dovnútra. Lebo vidieť jeho diela iba cez sklo je akoby ich vlastne nezažiť vôbec. Akákoľvek veľká vitrína im nesvedčí, pretože jeho objekty kričia, pohybujú sa, zvučia, hučia, búchajú, dymia, svietia, blikajú a atakujú diváka všetkými zmyslami až tak, že nás dokážu znervózniť a podaktoré z nich znepríjemniť našu fyzickú existenciu a pohodu.

Ich poodhalením cez výklad nedochádza, ako pri iných jeho výstavách, k typickému momentu prekvapenia. Keď ešte netušíme, čo sa deje a čo je a nie je kinetické, čo to vlastne búcha, čo to syčí a kto to repce.

Doteraz mám v živej pamäti sériu drobných šokov preložených sem-tam strachom na Kinterovej rozsiahlej výstave Výsledky analýzy v Mestskej knižnici v Prahe pred štyrmi rokmi (Galerie hlavního města Prahy, 2012). Tieto pocity sa vinuli už od vstupu do galérie, ktorú Kintera premenil na „útulne“ zariadenú predajňu potravín s korálikovým závesom až po každú výstavnú miestnosť so šialenými obsahmi.

A pritom iba známe veci ukázal v inom svetle a na inom mieste – použitím akumulácie, dekonštrukcie, nalomením, zväčšením a dekontextualizáciou.

Foto - Martin Marenčin
Foto – Martin Marenčin

Foto - Martin Marenčin
Foto – Martin Marenčin

Ekologické memento mori

Ruptúra medzi priestorom, časom, realitou a imagináciou je nekonečným zdrojom Kinterovej provokatívnej a kritickej šantivosti, lebo inak sa to ani pomenovať nedá.

Na skromnej bratislavskej výstave je výber diel zameraný na Kinterovo ekologické memento mori. Kurátorka výstavy Nina Vrbanová píše v sprievodnom texte: „Výber diel má ambíciu ukázať jednu z ťažiskových línií aktuálnej sochárskej tvorby autora. Reflektuje v nej fenomén globálnej prírody ako poškodenej, modifikovanej a fatálne rozkolísanej.“

Do tejto skupiny patrí Kinterov legendárny „ukecaný“ čierny havran (I see I see I see, 2009). Z monumentálnych prác vystavil Nervózne stromy (2013), vytvorené obrátením reality a oživené trasúcim sa pohybom a zvukom dotýkajúcich sa konárov – končatín, ktorými monštrózne a hlučne kráčajú, či skôr mátajú po galerijnom priestore.

Z novších realizácií výber zo série Revízia evolúcie (2015) – zobrazujúca svorku vypitvaných robotických psov s karfiolovými mozgami v divokom súboji. Vnútorné obsahy elektronických spotrebičov – medené vodiče, farebné kábliky – rozkladajú tvary zvierat do expresívnej kresby a my ich vnímame ako efemérnu stopu besného života.

Teraz najčítanejšie