Ako sa bude deliť stará moc v novej Únii bez Britov

Autor pracuje v Globsec Policy Institute

Britské referendum neprináša len nové výzvy, ale aj nové príležitosti. Aj pre Slovenskú republiku. Ešte nikdy sme viac nepotrebovali otvorenú diskusiu o tom, akú Úniu vlastne Slováci chcú a potrebujú.

S odstupom niekoľkých dní po britskom referende je namieste zamyslieť sa, či sa rok 2016 zapíše do európskych dejín buď ako rok, keď britský premiér David Cameron neuvážene začal dezintegráciu najúspešnejšieho európskeho projektu v dejinách kontinentu, alebo práve naopak: ako rok, keď britské volanie po národnej suverenite prebudilo európskych lídrov k natoľko potrebnej dávke sebareflexie. Jedno je však viac ako isté. Britské referendum otvorilo Pandorinu skrinku a nastavilo európskym lídrom zrkadlo. Dnes sa tak stávame svedkami historických momentov, ktoré budú zásadným spôsobom formovať európske dejiny.

Smerom k národným štátom, viacrýchlostnej alebo politickej Únii

Zhrozenie minulotýždňovej štvrtkovej noci prinieslo výsledok, ktorý už možno oľutovali mnohí Briti a možno ešte viac Európanov. Neostáva nám však nič iné, ako toto rozhodnutie rešpektovať a zodpovedne reflektovať. Každopádne, výsledok britského referenda bezpochyby vyvolá dva typy základných reakcií.

Prvá, vnútrobritská, bude mať značný dosah na integritu samotného Spojeného kráľovstva, keďže brexit určite prinesie dezintegračné dôsledky – najviditeľnejšie v prípade Škótska. O niekoľko rokov tak už možno nebude dôvod nazývať Britániu „veľkou“. Svedčia o tom aj posledné správy o tom, že Škótsko spoločne s Gibraltárom rokujú o pláne, ktorý by umožnil zotrvanie týchto častí Spojeného kráľovstva v EÚ.

Druhý efekt sa, pochopiteľne, prejaví v súčasnej dvadsaťsedmičke. Britské „nie“ európskemu projektu nezadržateľne otvorí debatu v Bruseli i v každej členskej krajine o tom, ako ďalej. Budeme sa snažiť vtiahnuť do jadra aj krajiny, ktoré sú dnes mimo menovej únie, alebo sa vydáme cestou užšej integrácie jadra štátov na pozadí eurozóny v podobe viacrýchlostnej Únie? Alebo nebodaj preváži variant ešte výraznejšej fragmentácie spoločenstva, kde si každý štát bude raziť svoju vlastnú cestu?

Základná otázka, pred ktorou dnes Únia stojí, teda znie, či výsledok britského referenda bude možné interpretovať ako víťazstvo národných štátov a úzkych národných riešení pred snahami o spoločné kompromisy. S určitosťou môžeme povedať, že práve toto obdobie bude až do francúzskych prezidentských (máj 2017) a nemeckých parlamentných volieb (september 2017) súbojom o politické riešenia budúcej podoby európskeho projektu.

Štyri ideové bloky, tri rozličné pohľady, jedna Únia

Silu súdržnosti akéhokoľvek spoločenstva najlepšie rozpoznáte nie v čase, keď je všetko v poriadku, ale v čase, keď je spoločenstvo vystavené kritickým či krízovým momentom. Každá reťaz je predsa silná len do takej miery, aké silné je jej najslabšie ohnivko. Problém v tomto uvažovaní nastáva v momente, keď si uvedomíme, že v prípade Veľkej Británie nás ani zďaleka neopúšťa ekonomicky, politicky či ideovo najslabší člen. V Únii máme predsa krajiny, ktoré svoju nelásku k Bruselu prejavujú omnoho viac. Paradoxom súčasnej reality teda je, že stratou Británie sa Únia nestáva silnejšou. S ostrovným štátom nám odchádza nielen tradičný britský zmysel pre zdravý rozum, ale aj silný spojenec mnohých krajín v otázkach fiškálnej či finančnej disciplíny, pohľadu na riešenie migračnej a utečeneckej krízy alebo rusko-ukrajinského konfliktu.

O koherentnosti súčasnej dvadsaťsedmičky napovedá najmä spôsob, akým dnes prebieha krízový manažment britského vystúpenia. Či chceme, alebo nie, v Únii sme vždy mali hneď niekoľko deliacich čiar. S utečeneckou krízou sa ukázalo, aké zásadné hodnotové rozdiely existujú medzi západným a východným blokom, no britské „nie“ prinieslo ešte aj nové delenie na zakladajúcich členov a zvyšok.

Svedčí o tom najmä extrémne promptná reakcia Berlína. Nemeckí lídri zareagovali na britské „nie“ prostredníctvom dvoch ad hoc formátov. Ukážkovým príkladom bolo nielen pondelkové stretnutie kancelárky Merkelovej s francúzskym prezidentom Hollandom, talianskym premiérom Renzim a predsedom Európskej rady Tuskom, ale aj formát stretnutia ministrov zahraničných vecí šiestich zakladajúcich krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Nemecka, Belgicka, Luxemburska, Holandska, Talianska a Francúzska), ktoré cez víkend v Berlíne inicioval nemecký minister zahraničných vecí Steinmeier.

Výstupom druhého stretnutia je dokument, ktorý surrealisticky reflektuje súčasnú situáciu a apeluje na akceleráciu integrácie. V novej EÚ, ktorá bude nepochybne oveľa viac nemecká, ako bola tá súčasná s Britániou, to vyzerá tak, akoby si Nemci a Francúzi neuvedomovali, čo Briti chceli svojím „nie“ partnerom odkázať. Dôsledky tejto ilúzie môžu byť pre jednotu spoločenstva fatálne.

Prvou oodpoveďou na nemecko-francúzsku iniciatívu bola reakcia Poľska, ktoré bolo v kľúčových európskych otázkach až do príchodu súčasnej vlády tradičným spojencom Berlína a Paríža. Práve Poľsko sa v pondelok pokúsilo zorganizovať stretnutie zvyšných 21 členov európskej rodiny, ktoré by vyslalo jasný politický signál zakladajúcej šestke. Poľsko síce pri organizácii formátu neuspelo, ale ostalo urazené. Malou náplasťou mu bolo pondelkové pražské stretnutie ministrov zahraničných vecí Vyšehradskej štvorky, ktorého sa zúčastnili aj šéfovia diplomacie z Berlína a Paríža. Odkaz, ktorý chcela V4 nemecko-francúzskemu tandemu tlmočiť, je jasný: formáty privilegovaných členov si neželáme, o osude Únie je potrebné diskutovať spoločne. Každopádne, dnes je viac ako jasné, že v Únii máme niekoľko blokov a niekoľko základných pohľadov na smerovanie európskeho projektu. Boj o novú moc sa môže začať.   

Akú Úniu chce Slovensko?

Slovensko bývalo tradične označované za eurooptimistickú krajinu, ale nemožno si nevšimnúť, že posledné krízové roky spolužitia dvadsaťosmičky toto vnímanie značne naštrbili. Slováci sú frustrovaní z obrovskej miery klientelizmu a korupcie, strácajú dôveru v právny štát a jeho inštitúcie a túto frustráciu často uplatňujú smerom k Bruselu, ktorý za väčšinu našich vnútorných problémov v zásade nemôže. V politickom žargóne sa stalo bežným viniť Brusel z jeho zotročujúcich politík, a to aj napriek tomu, že ich finálnymi tvorcami sú v prvom rade samotné národné vlády členských štátov.

Nie je preto žiadnym prekvapením, že vôľa našich politických elít pozitívne komunikovať o európskych témach je extrémne nízka. Pozície kľúčových koaličných či opozičných strán sa často zameriavajú na preferovanie úzkych národných záujmov, ktoré podporujú prehlbovanie ďalšej fragmentácie na úkor súdržnosti. Na presadzovaní národného záujmu nie je nič zlé (koniec koncov, slovenskí politici sa zodpovedajú slovenským voličom), ale pokiaľ na Únii nenájdete aj pozitíva, nemožno sa čudovať, že verejnosť pestuje dlhodobo klesajúcu podporu v európsky projekt. Nie je preto prekvapením, že počet ľudí s negativistickým pohľadom na európsky projekt jednoznačne narastá. Európska únia však nie je len o eurofondoch – je to najúspešnejší integračný projekt v dejinách kontinentu. Našou domácou a najdôležitejšou úlohou je začať o Únii najprv rozprávať. Otvorene a nielen o jej negatívnych aspektoch, ale aj o tých pozitívnych. Táto diskusia však určite nesmie byť založená na zmanipulovaných číslach, ako to bolo v prípade hlavných britských argumentov. Verejnosť má ako strážca politického priestoru prvoradý nárok na pravdivé informácie.

Až potom, čo tú tému vrátime do verejnej debaty, sa môžeme otvorene baviť o tom, v akej Únii chce Slovensko vlastne byť a aké spoločenstvo najlepšie vyhovuje jeho národným záujmom. Jednou z takýchto iniciatív je aj projekt Nový pakt pre Európu, ktorý v rámci konzorcia európskych think-thankov na Slovensku zastrešuje Globsec Policy Institute. Čím viac takýchto iniciatív bude, tým lepšie pre Slovensko a slovenskú reflexiu jeho európskeho smerovania.

Suma sumárum, blížiace sa výzvy slovenskej vlády a diplomacie v podobe slovenského predsedníctva v Rade EÚ už dnes vytvárajú pre našu krajinu obrovský priestor v tom, aby čo najviac mazala deliace čiary medzi členskými štátmi a držala v jednote starých aj nových, západných aj východných členov Únie. Na pozadí nášho predsedníckeho výkonu však bude prebiehať ešte iný politický boj. Miestom jeho konania bude slovenská parlamentná scéna a tento boj bude mať geopolitický charakter. Bude najmä o tom, do ktorého nového bloku v meniacej sa Únii chce Slovensko patriť.