História článku 50: EÚ a konzervatívne manželstvo

Nielenže sa dovtedy žiaden suverénny štát nepokúšal z EÚ vystúpiť, o tomto kroku v zmluvách EÚ ani neexistoval odsek, ktorý by otázku riešil.

Zmena prišla pred deviatimi rokmi, keď sa Lisabonskou zmluvou do Zmluvy o EÚ v plnom znení začlenil článok 50. Členské štáty tak po prvýkrát definovali procedúru odchodu štátu z EÚ. Zatiaľ čo článok 49, definujúci podmienky na vstup, existoval v dohodách od samého začiatku, klauzula o odchode prišla až o desaťročia neskôr. Prečo?

Na nátlak jednej krajiny?

„Diskusia o článku, ktorý by definoval odchod z EÚ, prebehla prvýkrát v Konvente o budúcnosti Európy v rokoch 2002 a 2003,“ vysvetľuje Vladimír Bilčík zo Slovenskej asociácie pre zahraničnú politiku.

„Zástancovia článku argumentovali, že ak má mať Únia hlbší ústavný základ, musí definovať nielen podmienky vstupu, ale aj procedúru na vystúpenie členskej krajiny,“ dodáva.

Bilčík si nemyslí, že by išlo o nátlak alebo iniciatívu len jednej krajiny. „Bola to širšia než len britská iniciatíva, lebo získala politickú podporu všetkých členských krajín v ústavnej zmluve EÚ.“

Dokument, známejší pod názvom Európska ústava, začal vznikať na stretnutí Európskej rady v roku 2000, nikdy však nebol plne ratifikovaný. Článok o dobrovoľnom vystúpení z Únie sa prvýkrát spomína práve tu pod označením Article I-60.

Išlo o reformovanie európskych inštitúcií a o náhradu či zjednotenie existujúcich zmlúv. Ratifikovalo ho 18 vtedajších členov, tento proces bol podporený aj referendom v Španielsku a Luxembursku.

Rovnaké referendá sa konali vo Francúzsku a v Holandsku, kde však občania takúto ústavu odmietli. Ústava sa preto nikdy nestala platnou, čiastočne ju nahradila až Lisabonská zmluva, ktorá uviedla do platnosti dnes známy článok 50.

Oba texty majú v dôležitých otázkach takmer identické znenie, v jednom sa však líšia. Neskorší text v druhom paragrafe hovorí, že zmluvu „uzatvára v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu“. Text z Ústavy EÚ hovorí, že zmluvu uzatvára Rada EÚ.

Čo to znamená pre Britov

Akademici predpokladajú, že rokovania bude viesť Komisia, a nie Rada ministrov. Svoju úlohu však Rada nestratí a formálne rokovania uzatvorí, udeje sa tak však bez predstaviteľov Británie.

Profesor Kenneth Armstrong z University of Cambridge upozorňuje, že jednotlivé štáty v tomto procese nemajú právo veta, ktorým by rokovania zablokovali. „Kvalifikovaná väčšina rozhoduje.“

Avšak štát, ktorý by nesúhlasil so smerom, akým sa rokovania uberajú, môže skúsiť spochybniť akcie Rady pred Súdnym dvorom. „To by v konečnom dôsledku spôsobilo zdržanie, tiež netreba zabúdať, že súhlas Európskeho parlamentu je nevyhnutný pred uzatvorením dohody o vystúpení podľa článku 50,“ pripomína Armstrong.

Ak rokovania neprinesú do dvoch rokov od aktivovania článku výsledok, článok 50 nadobudne platnosť bez dohody. Všetci s napätím čakajú, kedy britská vláda článok aktivuje. V právnej rovine referendum samotné v tomto prípade veľa neznamená, nie je totiž právne záväzné. Inak povedané, zorganizovaním referenda britská vláda článok 50 neaktivovala a jeho výsledok vládu nepodriaďuje právnej povinnosti vystúpiť.

V politickej rovine však Briti dali najavo jasný signál: chceme vystúpiť. „Politicky by bolo veľmi náročné referendum ignorovať a jeho výsledok vytvára neodtlačiteľnú povinnosť vystreliť z pištole a článok 50 aktivovať,“ myslí si Armstrongov kolega, profesor Mark Elliott. Otázkou stále ostáva, kedy Británia pomyselný výstrel urobí.

„Vzhľadom na skutočnosť, že britské ani európske právo Británii aktiváciu článku neprikazujú, pokiaľ uzná za vhodné, bude vyčkávať,“ píše Elliott. Za ten čas môže vymyslieť stratégiu a tiež vyriešiť, kto konkrétne článok aktivuje. Premiér David Cameron to necháva na svojho nástupcu, ktorý by mal byť vymenovaný na jeseň. Za najhorúcejších kandidátov sú považovaní Theresa May a Michael Gove, Boris Johnson oznámil, že o post premiéra sa nebude uchádzať.

Kontrast medzi článkom 49 a 50

Ďalšou zaujímavosťou je rozdielna vážnosť, ktorá sa prikladá vstupu do Únie a, naopak, výstupu krajiny z EÚ. Článok 50 dáva Komisii minimálnu rolu pri procese vystúpenia. Na druhej strane, podľa článku 49, ktorý rozoberá vstup novej krajiny do EÚ, má Komisia kľúčovú úlohu pri hodnotení, či daný štát je vhodným kandidátom, alebo nie.

Podľa článku 50 má Rada právo rozhodnúť bez toho, aby svoje kroky konzultovala s Komisiou. Tá poskytuje len odporúčania pri otváraní rokovania, zatiaľ čo pri vstupe Komisia priamo rokuje s potenciálnym členom v mene EÚ. Vstup nového štátu si vyžaduje jednohlasný súhlas všetkých členských krajín, ale pri odchode postačuje hlas kvalifikovanej väčšiny.

Vystúpenie krajiny je prekvapením, čo symbolizuje aj nízky počet akademickej literatúry, ktorá sa venuje článku 50. Británia dávala svoju nespokojnosť najavo viackrát, pravdepodobnejším scenárom však bolo skôr prerokovanie jednotlivých podmienok, ako úplné vystúpenie. Ako sa ukázalo, článok 50 už nie je len teoretická možnosť, ale mrazivá realita.