Čas zhody

Vášne sa upokojili. Pár tenistov dostane pre pokles libry menšie peniaze za Wimbledon, ale dresy na kurtoch budú klasicky biele. Trhy si aj tak vylížu rany inde. Británia je vždy svoja, niekedy Európu rozčuľuje, ale iná nebude.

Tradícia a Kanál, ten skutočný, aj ten v hlave, nepustia. Tak to bolo vždy. Ich rozčuľoval v osemnástom vo Versailles náš odchod z monarchie, my sme im vyčítali odchod z európskej politiky, Chamberlainov úsmev a spokojné mávanie Mníchovskou dohodou. Majú s odchodmi bohaté skúsenosti, vycúvali z Ríma, dosť elegantne zbalili kufre v Indii a dosť nešikovne v Palestíne. Ešteže im ostanú Falklandské ostrovy a Gibraltár.

No dedičstvo následníka sa môže poriadne zmenšiť. Zbytočne bojovali o Škótsko, zbytočne Cromwell & moderný Iron Man bojoval o Írsko. V to brexitové ráno som mailoval kamarátovi do Austrálie o Malej Británii. Smial sa, ale obaja sme mysleli na Sarajevo a série ďalších rozpadov. A keby aj. Prestane byť Londýn hlavným mestom obchodu? Určite nie. Ani Praha neprestala byť Prahou, ani Tatry neprestali byť Vysokými, hoci naozaj nie sú vysoké.

Dôležité je iné. Tesný rozdiel v referende a fakt, kto ho spôsobil. Bulvár s veľkým nákladom, vidiek a tí, ktorí vždy prídu na voľby, aby som použil eufemizmus hodný anglického zvratu „tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno“. Limity demokracie, prosté počty a trochu anatómie. Pred rokmi sa mi hnusili davy na Pasienkoch, babky demokratky a aha. Aj v Británii majú to isté, stratili luxus odstupu. Komu prekážajú mladí zo strednej Európy, pracujúci za menej peňazí ako domáci, kto bude vynášať nemocničný odpad? Domáci na podpore? Komu prekážajú moji milí Rómovia z Bystrian, ktorých deti chodia v Sheffielde do školy a hovoria po anglicky? To sú bezpečnostné riziká? To je sen ako zo Swiftovho alegorického Gullivera v Lapute.

Aj mňa prekvapil výsledok referenda, ale neprekvapilo ma, kto mu v Európe tlieska. Agendy sa hneď chopili euroskeptici a iné nepríjemné zoskupenia. Dejiny tomu raz hovoria Pyrrhovo víťazstvo, inokedy Pandorina skrinka alebo džin vypustený z fľaše. A čo sa tak započúvať do prvého prejavu o zjednotenej Európe doyenne europoslankyne, Louise Weissovej, ženy, ktorú doživotne inšpiroval lyrický Štefánik? A čo dať jej bustu na fasádu Reduty, plnej europoslancov? Čo ak je všetko inak a pyšní sme my, ľudia z kontinentu? Spomínate si na tie krásne malé modely áut, angličáky? Sú malé, akurát do zápalkovej škatuľky, ale zatiaľ nikto neurobil lepšie. Svet skutočných anglických áut už skoro neexistuje, mýtus Anglicka áno. Buďme trpezliví ako v tenise. Napriek všetkému je čas zhody.

26.VI.2016