Ako ľahko sa dá zabiť 20-tisíc mužov za jedinú hodinu

Plán bol jednoduchý. Nemecké zákopy pri rieke Somme vo Francúzsku najskôr týždeň zasypávalo delostrelectvo. Na približne dvadsaťkilometrový úsek za ten čas dopadli necelé dva milióny granátov. Poslednú hodinu a pol pred útokom sa intenzita streľby ešte znásobila. Cieľom bolo zničiť všetky úkryty a zátarasy z ostnatého drôtu tak, aby britskí a francúzski pešiaci mohli nerušene postupovať. Mnohým generálom ani nenapadlo, že by to mohlo nefungovať. Keď okolo jedného z nich 1. júla 1916 krátko po siedmej ráno prechádzali vojaci pripravení zaútočiť, povzbudzoval ich: „Veľa šťastia, chlapci. V zákopoch nezostal ani jeden Nemec, naše delá ich všetkých poslali do pekla.“

Pravdepodobne to neboli len prázdne reči na povzbudenie morálky, generalita im naozaj verila. Plná sebavedomia totiž vojakov poslala ťažko naložených poľnými telefónmi, vlastným ostnatým drôtom a iným vybavením, ktoré malo slúžiť na zariadenie ešte nedávno nepriateľského územia. S odporom sa aspoň spočiatku nepočítalo.

Nemci však o plánovanom útoku vedeli a ich hlboké úkryty zväčša vydržali aj dovtedy nevídané bombardovanie. Ráno o 7:20, keď britské a francúzske delostrelectvo prestalo strieľať na nepriateľské zákopy, ktoré boli najbližšie k vlastným jednotkám, a paľbu prenieslo hlbšie do nemeckej obrany, nemeckí vojaci z prvej línie jednoducho vyšli z bunkrov von a čakali.

Naskytol sa im nepochopiteľný pohľad. „Angličania kráčali, ako keby išli do divadla alebo na slávnostnú prehliadku. Mysleli sme si, že sa zbláznili. Rozkazy sme vydávali v úplnom pokoji a každý muž mohol pokojne zamieriť, aby sa vyhol plytvaniu muníciou,“ popísal masaker poddôstojník Paul Scheytt.

Nasledovalo to, čo sa stalo z hľadiska počtu mŕtvych najväčšou vojenskou katastrofou v britských dejinách. V ten deň na niektorých miestach spojenci postúpili o pár metrov, na jednom úseku dokonca o päť kilometrov. Úspešnejší boli Francúzi. Za pomerne výrazný postup zaplatili dvoma tisíckami mŕtvych. Je to hrozné číslo, ale v porovnaní so stratami Britov sa zdá byť zanedbateľné. Tí v prvý deň ofenzívy, ktorá dostala meno Bitka na Somme, poslali do boja 100-tisíc mužov. V ten istý deň o 57 470 z nich prišli, pričom 19 240 z nich zomrelo. Veľká väčšina počas prvej hodiny útoku, o ktorej im tvrdili, že to bude prechádzka opusteným vojnovým poľom.

Niektorí z dôstojníkov rýchlo pochopili, že plán zlyhal, a svoje jednotky stiahli späť, kým ich Nemci stihli vyhladiť. No väčšina sa ďalej tvrdohlavo držala rozkazov a vojaci ich poslúchali. „Boli sme uväznení medzi diablom a hlbokým tmavým oceánom. Ak by sme sa pohli dopredu, pravdepodobne by nás zastrelili, ale keby sme sa otočili späť, dal by nás zastreliť poľný súd – takže čo sme, dopekla, mali robiť? Čo sa dalo robiť? Pokračovali sme ďalej…“ vysvetlil vojak Hay pohnútky tých, čo postupovali aj v beznádejnej situácii. On mal šťastie a masaker prežil.

Nešírte paniku!

1. júl 1916 sa stal dňom, počas ktorého britská armáda za 24 hodín prišla o najviac mužov vo svojej histórii. Doma v Británii o tom ešte niekoľko dní netušili. Pod vplyvom vojnovej cenzúry vychádzali o bitke články, ktoré mali s realitou len málo spoločné. Napríklad denník The Daily Chronicle priniesol 3. júla správu plnú optimizmu: „Útoku predchádzalo strašné bombardovanie, ktoré trvalo hodinu a pol. Je ešte priskoro na závery, pretože boj naberá na intenzite, ale britské jednotky už dobyli nemeckú frontovú líniu. Do našich rúk sa dostalo veľa zajatcov a podľa toho, čo doteraz vieme, naše straty neboli veľké.“

Postupne však na ostrovy začali prenikať prvé správy, začali sa šíriť povesti o vyhladení celých jednotiek. Noviny Accrington Observer varovali pred „šíriteľmi poplašných správ… ktorí pomocou rozprávok o krviprelievaní a smrti podnecujú nepokoje“.

Accrington má v tejto hroznej histórii rovnako hrozný primát. Boli jednotky, ktoré mali väčšie straty ako tá, v ktorej slúžili muži z tohto priemyselného centra so 45-tisíc obyvateľmi, ale žiadna z nich nebola tak úzko prepojená na konkrétne mesto. Ako pri stom výročí tohto masakru napísal denník The Telegraph, spomedzi 100-tisíc útočiacich vojakov bolo 720 z Accringtonu a okolitých obcí. „O 7:15 ráno si muži navzájom potriasli rukami. O 7:20 kapitán Arnold Tough zapískal na píšťalke. O 7:30 bolo jasné, že sa stalo niečo veľmi zlé. Ostnaté drôty, ktoré sa ťahali naprieč územím nikoho, neboli zničené: guľky lietali smerom ku kamarátom, keď sa snažili postupovať bojiskom. O 7:50 bolo 540 kamarátov mŕtvych alebo zranených.“

Kamarátov preto, že muži z Accringtonu sa do armády dobrovoľne prihlásili v rámci akcie, ktorá im umožňovala narukovať so svojimi susedmi a kamarátmi, pričom im bolo zaručené, že budú slúžiť spolu v jednej jednotke. Tak sa stalo, že Kamaráti z Accringtonu, ako sa oficiálne volali, 1. júla 1916 zaznamenali 303 obetí. Ďalších vyše 200 bolo zranených. Miestne noviny, ktoré 3. júla brojili proti šíreniu klebiet, začali každý deň prinášať fotografie nových a nových padlých. Ženy sa obliekli do čierneho.

Viac než milión obetí

Prečo sa toto celé stalo? V roku 1915 sa spojencom nedarilo. Na rok 1916 si naplánovali obrat vo vojne. Bitka na Somme mala prelomiť nemeckú obranu a zároveň bola snahou Britov uľahčiť Francúzom, na ktorých Nemci tvrdo tlačili pri Verdune. Ak by prišli o túto pevnosť, bolo by to obrovské víťazstvo Nemcov, ktoré mohlo ovplyvniť výsledok celej vojny. Zabrániť tomu mal vrchný veliteľ Britského expedičného zboru Douglas Haig.

Historici dodnes vedú spory o jeho výsledkoch. Mal tvrdú povahu a časť podriadených dôstojníkov sa mu bála odporovať, nepočúval ani svojho zástupcu, ktorý s ním nie vždy súhlasil. Pri plánovaní operácie na Somme bol jednoducho príliš optimistický. Jej výsledky sú viac než sporné. Boje trvali do 18. novembra 1916, keď ich zastavilo zlé počasie a totálna vyčerpanosť na oboch stranách. Briti počas celej bitky prišli o 481 842 vojakov, Francúzi približne o 250-tisíc a pri Nemcoch sa údaje o stratách pohybujú v rozmedzí 230- až 530-tisíc obetí. Jediné, čo sa Britom a Francúzom podarilo získať, bolo desať kilometrov územia na približne dvadsaťkilometrovom úseku frontu.

Jedným z najhlasnejších kritikov takéhoto spôsobu vedenia vojny bol Winston Churchill. Už v júli sa mu podarilo prinútiť kabinet, aby sa zaoberal Haigovým pôsobením, ale ten ministrov presvedčil a Churchill utrpel porážku.

Haig si vyslúžil prezývku Mäsiar, ale bol presvedčený, že „opotrebovacia“ vojna nakoniec Nemecko porazila. Čiastočne mu dáva za pravdu, že 29. augusta 1916 prišiel o funkciu náčelník nemeckého generálneho štábu Erich von Falkenhayn. Nemecké velenie sa totiž obávalo, že pre neúspech pri Verdune, prebiehajúci útok na Somme a ruskú ofenzívu na východe je vojna stratená.

Radoví vojaci však mali jasno: Haig si podľa nich svoje hanlivé označenie zaslúžil. Ako povedal desiatnik Harry Shaw: „Čokoľvek sa podarilo získať, nevyvážilo to cenu, ktorú museli za tento postup zaplatiť títo muži. Nikto ním nezískal žiadnu výhodu. Bola to obyčajná krvavá vražda.“