Kuso Sadrovič: Pondelky sú pre mňa plateným oddychom

Pod prezývkou Kuso Sadrovič ho pozná lyžiarska komunita na Chopku, zjazdoví cyklisti, aj windsurferi, čo si pamätajú začiatky tohto športu. Momentálne sa snaží popularizovať paddleboarding – pádlovanie v stoji na doske, ktorá sa podobá na surfovú. Vzniká tak ďalšia komunita športovo založených ľudí a časť z nich si z Kusa – Mareka Kusendu, berie príklad, ako si rozumne rozložiť sily medzi prácu a šport.

Teraz je piatkové dopoludnie a vy ste na Zlatých pieskoch s partiou paddleboardistov. Sú to ľudia, s ktorými chodíte zjazdovať na lyžiach a na bicykloch?

Nie, mnohí z nich považujú pádlovanie za nudný šport.

A nie je?

Hovorím im, nech si to idú vyskúšať. Vlastne aj ja som si najprv myslel to isté. Pri športoch, ktoré robím, nebol na pádlovanie čas. Keď fúka, windsurfujeme alebo jazdíme enduro či zjazd na bicykli, longboard, wakeboard, v zime lyžujeme, teda sú to skôr doskové, balančné športy. Ale raz som mal šťastie, že práve keď sa konal Dunajský maratón na SUP-e, bol som v Bratislave, a tak som si to odpádloval z Karlovky do Čunova a hneď som vedel, že to nie je zlé. Onedlho nato bol Krumlovský maratón, kde sa ide aj po divokej vode. Tam sme už založili tím, ktorý sme ďalej rozvíjali, až prerástol v komunitu.

Robíte kurzy pre začiatočníkov, ako im to ide?

Všetci to zvládajú. Ak nie sú v strese z vody a dokážu sa uvoľniť, tak to zvládnu rýchlo. Niektorí sa možno trochu trápia, ak práve nie je úplne „hladká“ voda, platí však, že je to jednoduchý šport a každý, kto príde a dostane širokú dosku, tak sa postaví a pádluje.

V Spojených štátoch je to vraj najrýchlejšie rastúce športové odvetvie. Ako je to u nás? Koľko ľudí chodí s vami pádlovať?

Nemám to presne spočítané. Donedávna bolo povedomie o ňom slabé, ale rozširuje sa. Pred dvomi mesiacmi som bol s distribútorom a chcel som dve dosky na požičiavanie. Teraz ich už máme dvanásť. Keď spočítam aj tých, čo chodia na kurzy, bude to okolo 50 ľudí. A vznikajú ďalšie centrá. Nové je v Trenčíne, nedávno sme požičiavali dosky do Žiliny. Pre jednoduchosť a krásu tipujem, že to bude najbližšie roky „in“. Vidieť to aj na firmách, ktoré dlhé roky vyrábajú veci na windsurfing: na facebookových stránkach pre paddleboardingové vybavenie už majú trojnásobok lajkov.

Čo je na tom také dobré?

Je to šport, ktorý je jednoduchý a využiteľný pre celú rodinu. Doska sa ľahko prenáša, lebo je nafukovacia. Keď človek spadne, ľahko vylezie, deti to tiež rýchlo zvládnu, dá sa na tom len tak sedieť a opaľovať sa. Človek má slobodu pohybu, pádluje si, kam chce – na Liptovskej Mare, kde vidí všade okolo kopce, alebo u nás na rovine na jazere, alebo na rieke – a dostane sa do zákutí, kam by sa inak nedostal.

Prečítajte si

Doska a veslo. Vyskúšal som najrýchlejšie rastúce športové odvetvie

A čo nebezpečenstvo?

Paddleboard má výhodu, že doska je zároveň záchranný prostriedok. Ale aj tak, pri každom športe je istá dávka nebezpečia, na ktorú sa treba pripraviť vopred. My sa snažíme riziko obmedzovať. Keď fúka a ideme takzvaný down-wind (dole vetrom a vlnami), tak úplnou samozrejmosťou sú vesta a leash, ktorým sa doska pripevňuje o nohu. Keď sa idú divoké a plytké vody, tak aj helma. Prípadne kolenačky, chránič chrbta alebo odpaľovací leash, ale to už je extrémna podoba paddleboardingu.

Zažili ste už nebezpečné situácie?

Našťastie na paddleboarde nie. Dávame si veľký pozor, aj keď sme na divokej vode. Veľa skúseností z vody a z pohybu na nej máme z windsurfingu, na ktorom som zažil viacero ťažkých situácií a bolo ich treba zvládnuť vo vetre a vo vlnách. Najväčší extrém pri pádlovaní bol down-wind na Neusiedleri v Rakúsku. Hovorili sme si, že to za hodinku prejdeme, ale stočil sa vietor a my sme zrazu nešli po vlnách, ale bokom k nim. Tým pádom to netrvalo hodinu, ale dve hodiny. Bola jeseň a nebolo akurát teplo. Keďže sme boli na vode dlhšie, ako sme plánovali, zotmelo sa. Jediný bod na brehu bol maják, tak sme pádlovali k blikajúcemu svetlu. Bolo to ťažké, pretože proti fakt silnému vetru sa nedá pádlovať, bokom sa dá, ale veľmi obmedzene.

Okrem paddleboardingu robíte hlavne adrenalínové športy. Prečo napríklad nebeháte?

Všetky moje športy sú v prírode a je na nich výborné, že keď sa v nich chce človek posúvať ďalej, musí sa zlepšovať v technike. Pred pár rokmi som napríklad musel predýchavať, kým som sa odhodlal spustiť do žľabu, ktorý dnes zlyžujem v rámci rozvičky. Čiže je tam neustály progres, stále sa je čo učiť. Platí to aj o windsurfingu – pri ňom záleží na tom, aká je voda, aké sú vlny, ako fúka, ako človek postaví plachtu, ako mu to celé ide dokopy. Aj beh je krásny, tiež môžete bežať v prírode a nechcem povedať, že je to „len“ beh, ale ja mám rád zložitejší a komplexnejší pohyb. Okrem úžasného pocitu ma veľmi baví aj to, že sa treba počas celej jazdy správne rozhodnúť a reagovať v zlomku sekundy.

K športu vás priviedli rodičia?

Odmalička sme lyžovali, bicyklovali. Keď cez víkend fúkalo, zbalili sme surfy, mama pripravila jedlo a celá rodina sme išli surfovať do Senca. Alebo sme si tam požičali kajak či plachetnicu. Tak to fungovalo v detstve, a takto mi to zostalo.

Zostalo vám to tak, že do športu ťaháte ďalších ľudí. Známa je vaša cyklistická akcia Legendary. Čo je zač?

Vymysleli sme ju pred siedmimi rokmi, vybrali sme sa do Piešťan na bicykli cez Karpaty. Vtedy sme ešte nebicyklovali, každý si len rýchlo vytiahol bicykel z pivnice, z garáže, rýchlo dokúpil nejaké oblečenie. Bolo nás osem, štyria sme došli. Za sedem rokov vývoja akcie je nás už nad šesťdesiat (40 chalanov a 20 báb), takže už narážame na kapacitu chát a asi to veľmi nevieme ďalej rozširovať, keď chceme zostať pri pôvodnom, kamarátskom duchu.

Ako sa organizujete?

Berieme to tak, že prednosť majú tí, čo už boli pred rokom, a každý môže zavolať svojich kamarátov. Nejdeme všetci spolu, rozdelíme sa na skupinky, niektoré šliapu na sto percent, niektoré to berú ako oddych a každý je v skupine, ktorá mu vyhovuje. Skupinka má vedúceho, navigátora, ktorý pripravuje mapy, ďalší je mechanik, čo vezie olej, náhradné lanká a podobne, potom je tam kuchár. Takto je skupinka silnejšia, rýchlejšia.

S ďalšou partiou zase trávite víkendy na lyžiach. Vraj ste na Chopku legenda.

Neviem, či som legenda, ale chodievame tam, kupujeme si sezónne permanentky a za tie roky poznáme veľa ľudí. Keď sa človek túla po kopci, občas prespí u kamošov na chate, je to veľmi príjemné. Máme radi prašan a v rámci Slovenska sú na Chopku ideálne miesta so skvelými terénmi. Dá sa k nim dostať jednoducho lanovkou. Ak však chcete niečo extra, musíte si vyšliapať. Tieto miesta nie sú tak na očiach verejnosti a sneh tam vydrží nepojazdený dlhšie. Preto ich nazývame „Tajné spoty“. A viem, kam ísť v sobotu na párty na Chopku, v Bratislave by som nevedel.

Takže tam trávite všetky víkendy?

Už asi desať rokov sme cez víkendy na Chopku, vo Vysokých Tatrách, občas v Rakúsku alebo v Taliansku. Vychádza to tak, že od začiatku zimy do mája som v Bratislave možno len dva víkendy, inak stále na kopci.

Ako sa zmenili slovenské kopce a lyžiarske svahy od vášho detstva?

Veľmi výrazne. Ako deti sme chodili napríklad na Kľačiansku Maguru nad Martinom. Najprv sme niekoľko hodín šliapali na chatu, veci vyviezli gazíky. Hore bol jeden vlek, lyžovalo sa na bubnoch a keď napadol nový sneh, tak sme ho ráno museli ušliapať. Človek sa dostal hore vlekom a keď bol strmý svah, tak tá jazda nebola najpohodlnejšia. Také bolo lyžovanie kedysi. V dnešnej dobe je to dovolenkový priemysel, s deťmi sa dá voziť v pohodlných lanovkách, rodič nemusí sledovať, či vyjdú alebo nevyjdú až hore. Pod lanovku sa dostane každý autom, nastúpi do modernej kabínky, ktorá ho vyvezie až na vrchol Chopku a odtiaľ sa spustí, ako vie. Tým, že nemá svah načítaný z vleku, nevie, kde sú strmšie úseky, nevie posúdiť riziko. Všade sú rovné zjazdovky, hocikto na nich vie nejako zatočiť aj bez techniky. Ľudí je veľa a začína to byť nebezpečné, pretože ak sa zhoršia podmienky, nedokážu to ovládať, nevedia zastaviť na ľade. A jazdí sa stále rýchlejšie.

Takže, keď jazdíte žľaby, vlastne unikáte pred dovolenkovým priemyslom?

Väčšinou lyžujeme hneď ráno, ešte kým prídu „coffe-drinkers“, prvá lanovka musí byť naša. Chodíme tak, aby bolo vidieť naše stopy v snehu. Tak si rovno odkontrolujeme, či ideme pekne, technicky. Či krájame oblúk po hranách. Ranný „menčester“ je perfektná lyžovačka, málo ľudí a výborný svah. No a keď nasype prašan, ideme do freeridu, vtedy človek nemusí sledovať ostatných ľudí na svahu. Na jednej strane je to nebezpečnejšie, lebo je tam viac skál a svah nie je upravený, na druhej strane je však riziko zrážky s niekým iným minimálne. U lyžiara, ktorý dodržiava pravidlá a dáva si pozor, nie je riziko zranenia oveľa väčšie.

Bývate často zranený?

K športu zranenia patria. Človek ich môže eliminovať, ale každý rok voláme pre niekoho vrtuľník, keďže sme často v neprístupnom teréne, či v zime, alebo v lete. Možno to pôsobí, že hazardujeme, avšak omnoho viac ľudí sa zraní pri práci v záhrade ako pri športe. O zraneniach sa málo hovorí, ale sú súčasťou športu. A preto je dôležité, že sme na ne pripravení. Mne sa našťastie dlhšie nič nestalo, naposledy som si pred tromi rokmi zlomil chrbát – výbežok zo stavca. Na testovacej jazde v Kálnici som dostal bicykel so zle nafúkaným kolesom. Jazdil som zľahka, ale v klopenej zákrute sa vyvliekol plášť z kolesa a dopadol som na chrbát. Bolo to na rovinke, nemal som sa kde skotúľať alebo šúchať, a tak si celý pád odniesol jeden stavec.

A čo letné víkendy? Tiež mimo Bratislavy?

Teraz som o niečo viac v Bratislave. Spôsobilo to, že chceme ľudí doviesť k paddleboardingu. Ale stále platí naše pravidlo. Väčšinou do stredy neviem, čo bude cez víkend. Na každý víkend sú dve-tri akcie – bicyklové preteky, pádlovacie akcie, je toho veľa, cez Facebook sa to dá dobre sledovať. Vždy čakáme na počasie a podľa neho sa rozhodneme, kam ideme. Keď prší, môže pršať u nás, ale v Chorvátsku alebo v Česku nie. A keď je fakt zle, tak je oddych. Je to nový zážitok – byť doma cez víkend, len tak si poležať alebo upratať, keď sa k tomu človek dostane.

Čo na váš životný štýl hovorí vaša manželka?

Keď chce človek žiť životom ako my, tak musí mať buď veľmi tolerantného partnera. Lepšia možnosť je, ak má partner rovnaké záľuby a dokážete všetky tieto zážitky zdieľať. Ideálne oboje.

Ako sa zmení váš život, keď budete mať deti?

Máme obytné auto a jeho výhoda je, že je v ňom sprcha, záchod, kuchynka, chladnička, postele. Čiže veľa bude závisieť od ochoty detí cestovať. A asi sa bude chodiť na dlhšie ako teraz. Ale životný štýl nezmeníme. Chápem, že keď má človek deti, poľaví, povie si, že je to zložité, ale myslím si, že deti zvládnu všetko. Aký vzor im rodič dá, ten nasledujú. Na akcie chodia kamaráti s deťmi, sú z nich malí windsurferi alebo cyklisti.

Po víkende príde pondelok. Mávate „pondelkový syndróm“?

Pondelky prežívam veľmi dobre, teda okrem toho, že ráno treba vstávať do práce. Pondelky volám „platené oddychovanie“.

Vysvetlite to.

Keď celý víkend bicyklujete, lyžujete, freeridujete, šliapete, človek je hladný, smädný, mokrý… Pri športe človek prekonáva veľa situácií, keď si myslí, že už nedôjde. Ale keď to prekoná, posilní ho to. Aj do života, aj na ďalšie akcie. Napríklad zjazdové bicyklovanie, o ktorom si ľudia myslia, že je to spúšťanie sa dole kopcom, je v skutočnosti permanentné klikovanie a práca s telom. Po tom všetkom je človek unavený, či skôr rozbitý. A ja mám kancelársku prácu, robím s klávesnicou a myšou. Samozrejme aj hlavou, ale dôležité je, že telo pritom oddychuje a regenerujú svaly. Niekde som čítal, že mozog najlepšie pracuje, keď je človek unavený. Takže ja potom idem v pondelok na 200 percent. Každý povie, že doma by oddychoval lepšie. Áno, ale v práci je to platený oddych. Čiže pondelky mám o dosť radšej ako väčšina ľudí. No a do štvrtka už po ňom nie je veľmi ďaleko a piatky nerobím. Ale žil som podobne, aj keď som v piatky pracoval.

Ako ste v banke dosiahli, že máte voľné piatky?

Vo väčšine inštitúcií je momentálne stále zaužívaný nejaký systém, ale človek už žije inak ako pred 15 rokmi. Máme e-maily a v telefóne je dnes už úplne všetko. V štandardnom režime 9/17 je možné robiť operatívu. Ale ukážte mi toho, kto sa v 15-miestnom open-office dokáže fakt poriadne sústrediť a tvoriť osem hodín denne, päť dní do týždňa. Ja som skoro všetko vymyslel mimo kancelárie. Asi najviac na windsurfe priamo na vode, alebo neskoro večer, keď prídem domov po hokeji a človek je taký nabudený, že nemôže spať. Fungujem ako umelci, proste keď mám „flow“, tak musím myšlienku dotiahnuť do konca. Ak by som vypol počítač, že už padla, tak na druhý deň si to už nepamätám. Napríklad naposledy ma na projekte oslovili, či by som im nevedel pomôcť s návrhom predajnej pomôcky – bloku pre naše pobočky. Keď som si o 23:00 ľahol do postele, že idem spať, hlavou mi prebleskol nápad, ako to spraviť. Putoval som rovno za stôl. Najprv som si to načarbal rukou, a potom som pustil photoshop a dal dokopy môj návrh. O tretej ráno bol hotový. Páčil sa aj členom predstavenstva a dnes ho nájdete na našich pobočkách. Hoci mám na starosti analýzu banky a finančné operácie, z freeride komunity som naučený, že nesúťažíme medzi sebou, ale naopak navzájom si pomáhame. Podľa mňa má zmysel pracovať vtedy, keď to má najväčší prínos. Sedenie v office bez produktivity ma úplne ničí. A prítomnosť v práci len pre to, lebo zamestnanci nemajú odpracované hodiny, by mali zrušiť zákonom. Predstavte si, čo všetko by sme dosiahli, keby ľudia nesedeli neefektívne v práci, lebo tam musia byť. A namiesto toho by sa venovali deťom, pomáhali druhým alebo robili to, v čom vidia zmysel. Odkedy mám voľné piatky, tak prvý som preležal – lebo veď mám voľno. No všetky ostatné som aktívne využil.

Takže asi nepoznáte prokrastináciu.

Poznám z čias, keď som sa učil na štátnice, a radšej som upratal celú izbu. Človek môže prokrastinovať, len keď si to môže dovoliť. Lepšie je hneď začať a prácu si premyslieť a posúvať dopredu. Napríklad teraz, keď sú banky pod drobnohľadom, a najviac letia „template“, ktoré treba vypĺňať, je to katastrofa – stovky riadkov, ktoré treba zaplniť. To je ako stvorené na prokrastináciu. Ale keď si to človek rozdelí a začne napríklad s tým, čo vie vyplniť hneď, tak to ide lepšie. Je to ako výšľap na vysoký kopec – ak ho už dole začnem komentovať a odkladať, tak ani nevyrazíme. Ale keď začnem hneď šliapať, o chvíľu som v štvrtine, potom v polovičke kopca, a hoci to môže byť ťažké, úspech dosiahnem skôr.

Je ešte niečo, čo aplikujete zo športu na prácu?

Rýchle reakcie, branie zodpovednosti za svoje činy. Ale aj to, že je človek pripravený na úspech a aj sklamanie je niečo, čo využívame v práci, ale aj v živote. Človek by nemal stále robiť len zaužívané veci a úzkoprso sa držať daných mantinelov, mal by robiť aj veci, ktoré posúvajú hranice. Raz som si odskočil z práce na Kuchajdu zasurfovať. To jazero je veľmi nízko položené a silno fúkalo, takže vietor tam bol veľmi „rozbitý“, menila sa jeho sila aj smer, stále iné podmienky, nič také som predtým nezažil. Výhoda je, že presne takéto skúsenosti sa dajú využiť v práci a v živote. Niečo v práci začnete robiť, odrazu zistíte alebo vám nakážu, že to treba urobiť inak. Prídu nové podmienky, a vy ich dokážete ľahšie akceptovať a zareagovať v pravý čas.