Paleobiológ Vršanský: Ľudstvo sa musí spamätať, inak vymrie

Človek stráca schopnosť využívať svoje inštinkty, a to práve v čase, keď sa začalo veľké vymieranie druhov.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Objavil svetielkujúceho švába, napísal o tom článok a ten si prečítala a okomentovala miliarda ľudí na celej planéte. Časopisy Science, Time, National Geographic a mnohé ďalšie potom tento objav označili za jeden z najväčších v danom roku. Peter Vršanský zo Slovenskej akadémie vied sa venuje skúmaniu fosílií hmyzu, predovšetkým v jantári. Ako prvý na svete pozoroval pôrod bajkalského tuleňa a našiel nový príbuzný druh tohto zvieraťa. Upozornil na ohrozenie ekvádorských lesov s unikátnymi chodiacimi stromami. Riadi vedcov z najprestížnejších organizácií na svete. Tvrdí, že človek stráca schopnosť prežiť ako jedinec aj ako celok, a migračnú vlnu považuje za prospešnú.

Počas nášho rozhovoru vymrie niekoľko živočíšnych druhov na planéte. Je to pre Zem zle alebo dobre?

V podstate dobre, pretože ak sa majú zložité systémy niekam posunúť, tak potrebujú obnovu. A kvôli nej je určitý odpad nevyhnutný. Takže vymieranie zatiaľ natoľko neprekáža, pretože nezanikajú veľké skupiny živočíchov. Vymierajú živočíchy, ktoré nemajú taký zásadný vplyv na celý ekosystém. Je však pomerne zjavné, že nastúpilo takzvané šieste vymieranie druhov. Nemusí to trvať ani jedno storočie a náš systém sa premení na niečo nekontrolovateľné. A je dôležité, aby sme si morálne uvedomili, že každý jeden živočíšny druh je rovnocenný tomu nášmu.

Človek nie je nadradený…

Nie, nie je. Ale dajme morálku počas rozhovoru bokom a sústreďme sa len na mechanickú stránku prežitia. Počas nasledujúcich hodín sa môže stať, že vyhynie kľúčový, ekologicky významný druh. Nemusí však byť ani početný, ani nikdy viditeľný. Proste o ňom nevieme.

Takže zopár druhov, ktoré zmiznú počas tejto chvíle, nie je taká katastrofa?

Vymieranie druhov je celkom prirodzená záležitosť a je nutné dodať, že deväťdesiat percent druhov, ktoré v najbližšom čase vyhynú, na to musí byť pripravených. Vymreli by aj tak. Hrozné je však to, že človek ničí celé ekosystémy a zabíja tak aj veľké druhy, ktoré by miznúť nemuseli. Sami nevieme, ktoré druhy sú pre prírodu naozaj dôležité. Ľahko sa nám môže stať, že narušíme obrovskú štruktúru ekosystému Zeme a ani to nezistíme. Pôsobenie človeka je nebezpečné v tom, že pri porušení určitého percenta druhov a ekosystému sa nám môže Zem dostať do štádia nepredpokladateľného vývoja. To je to, čo poznáme pod pojmom kríza. Ľudia si najviac pamätajú vyhynutie dinosaurov. Ale takýchto kríz bolo oveľa viac. Ani jednu z nich by však ľudstvo neprežilo v akejkoľvek nám podobnej forme.

Aký zmysel a úžitok majú také katastrofy?

V skutočnosti sú veľmi dôležité. Rovnako ako pre psychológiu človeka sú cenné krízy, bolesti, choroby, tak aj Zem sa vďaka takýmto krízam vyvíja. Katastrofou pre človeka je to, že pri každej takejto veľkej zmene sa podmienky stanú nekontrolované a človek nemá žiadnu možnosť zásahu a nápravy. Pri kríze v evolúcii dochádza k chaosu. Aj keď budeme vedieť, čo sa deje, nebudeme mať absolútnu možnosť to ovplyvniť. Aj keby sme zachránili všetky existujúce druhy, už nám to nepomôže tento proces zvrátiť. Na základe štúdia fosílneho hmyzu, koralových útesov či ľadovcov sa zistilo, že takéto zmeny sa odohrávajú veľmi rýchlo. Je to niekedy otázka desaťročia, prinajhoršom storočia.

Môžeme tomu nejako zabrániť alebo si to príroda reguluje bez ohľadu na človeka?

Väčšinou si to príroda sama nevedome a automaticky reguluje spätnou väzbou, ale musíme vziať do úvahy aj to, čo už poznáme z histórie. Evolúcia je plná vymierania, je to prirodzený beh vecí. To posledné, pomerne bezvýznamné viackrokové vymieranie bolo v ľadových dobách, keď vyhynuli mamuty a srstnaté nosorožce. A taktiež nešlo o nič zásadné, bolo to len vychýlenie z rovnováhy. Pomaly a potichu však po ľadovej dobe zmizli aj mnohé ďalšie druhy nosorožcov. A tých bielych alebo tuponosých severných sú v zoo po svete už len tri kusy. Potom však existujú veľké vymierania, keď sa príroda reorganizuje, keď vyhynie až osemdesiat percent živočíchov. V momente takého zlomu dochádza aj k vzniku nových organizmov, k masovým, škodlivým mutáciám, k zmene genetickej informácie.

Najčastejšou príčinou veľkých vymieraní, kríz boli meteority, prírodné katastrofy, činnosť sopiek. Čo to môže byť dnes?

Niektoré skupiny nás vedcov propagujú teóriu, že samotný biologický systém dospeje do slepej uličky. Neustále sa vyvíja a zrazu vznikne niečo, čo už systém nezvládne. Alebo už bude všetkého priveľa. V matematických simuláciách je to preukázateľné, ale my si zatiaľ nevieme predstaviť, čo by to mohlo byť. Môže vzniknúť vírus, ktorý bude rozkladať chlorofyl, a bez toho je príroda stratená. Alebo vymyslíme biologickú zbraň, ktorá sa vymkne spod kontroly. A nebezpečenstvom pre nás je aj vývoj umelej inteligencie.

Ovládne nás?

Počítač sa naučil najzložitejšiu stolovú hru na svete. Hru, ktorú je nemožné vypočítať, a vyhral ju akosi intuitívne. Niektoré ciele vo vojnách vyberá počítač. Najrôznejšie finančné operácie riadi počítač. Musíme sa pripraviť na to, že množstvo bežných úkonov, ktoré dnes robí človek, prevezme technika. A bude nás potrebovať? Čo bude našou úlohou? Pôvodne sme boli lovci, žili sme v prírode, používali sme tie najhlbšie inštinkty. Potom prišla zmena a začali sme si suroviny pestovať, vzápätí nasledovala priemyselná revolúcia, prácu čiastočne prevzali stroje a dnes máme počítačovú revolúciu. Takmer celá populácia sedí za počítačom, používa ho v telefónoch, v aute. O pár rokov však už prakticky vo všetkom, čo dnes robia ľudia, budú počítače vhodnejšie.

Existujú živočíšne druhy, ktoré si príroda sama nezničí, pretože ich natoľko potrebuje?

Dominantné skupiny živočíchov sa správajú tak, že ovplyvňujú svoj ekosystém, stabilizujú ho vo svoj prospech. Táto selekcia stabilitou je tým najzákladnejším výberom a vo veľkej miere platí bez výnimky aj na neživé systémy. Ale či to funguje aj na úrovni života celej planéty? To netušíme. Vedecky povedané – nemáme o tom dôkaz. Určite je to našej Zemi jedno v trópoch, kde je obrovská diverzita a každý je nahraditeľný. Ale napríklad na niektorých miestach Sibíri sú len tisíce kilometrov smrekovca. Nič iné tam nemôže rásť. A či sa príroda postará o to, aby práve tam smrekovec nevyhynul? To naozaj nevieme. Z praxe však vieme, že lykožrút dokáže každoročne zničiť aj 300 kilometrov takého lesa.

Človeka teda naša planéta nepotrebuje?

To určite nie. Čím sme prospešní? Vytváraním biomasy? To sotva. Produktivitou? To tiež nie. Možno sme prospešní tým, že dostávame do obehu uhlík z obrovských zásob organického materiálu, z ropy. V rámci ekosystému sme však zbytoční. Človek musí veľmi zásadne zmeniť svoj postoj k životnému prostrediu, pretože dnešný stav nie je udržateľný. K šiestemu vymieraniu sa už blížime nielen metaforicky. Je jednoducho tu. Je to realita, pred ktorou

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |