Denník N

Paleobiológ Vršanský: Ľudstvo sa musí spamätať, inak vymrie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Človek stráca schopnosť využívať svoje inštinkty, a to práve v čase, keď sa začalo veľké vymieranie druhov.

Objavil svetielkujúceho švába, napísal o tom článok a ten si prečítala a okomentovala miliarda ľudí na celej planéte. Časopisy Science, Time, National Geographic a mnohé ďalšie potom tento objav označili za jeden z najväčších v danom roku. Peter Vršanský zo Slovenskej akadémie vied sa venuje skúmaniu fosílií hmyzu, predovšetkým v jantári. Ako prvý na svete pozoroval pôrod bajkalského tuleňa a našiel nový príbuzný druh tohto zvieraťa. Upozornil na ohrozenie ekvádorských lesov s unikátnymi chodiacimi stromami. Riadi vedcov z najprestížnejších organizácií na svete. Tvrdí, že človek stráca schopnosť prežiť ako jedinec aj ako celok, a migračnú vlnu považuje za prospešnú.

Počas nášho rozhovoru vymrie niekoľko živočíšnych druhov na planéte. Je to pre Zem zle alebo dobre?

V podstate dobre, pretože ak sa majú zložité systémy niekam posunúť, tak potrebujú obnovu. A kvôli nej je určitý odpad nevyhnutný. Takže vymieranie zatiaľ natoľko neprekáža, pretože nezanikajú veľké skupiny živočíchov. Vymierajú živočíchy, ktoré nemajú taký zásadný vplyv na celý ekosystém. Je však pomerne zjavné, že nastúpilo takzvané šieste vymieranie druhov. Nemusí to trvať ani jedno storočie a náš systém sa premení na niečo nekontrolovateľné. A je dôležité, aby sme si morálne uvedomili, že každý jeden živočíšny druh je rovnocenný tomu nášmu.

Človek nie je nadradený…

Nie, nie je. Ale dajme morálku počas rozhovoru bokom a sústreďme sa len na mechanickú stránku prežitia. Počas nasledujúcich hodín sa môže stať, že vyhynie kľúčový, ekologicky významný druh. Nemusí však byť ani početný, ani nikdy viditeľný. Proste o ňom nevieme.

Takže zopár druhov, ktoré zmiznú počas tejto chvíle, nie je taká katastrofa?

Vymieranie druhov je celkom prirodzená záležitosť a je nutné dodať, že deväťdesiat percent druhov, ktoré v najbližšom čase vyhynú, na to musí byť pripravených. Vymreli by aj tak. Hrozné je však to, že človek ničí celé ekosystémy a zabíja tak aj veľké druhy, ktoré by miznúť nemuseli. Sami nevieme, ktoré druhy sú pre prírodu naozaj dôležité. Ľahko sa nám môže stať, že narušíme obrovskú štruktúru ekosystému Zeme a ani to nezistíme. Pôsobenie človeka je nebezpečné v tom, že pri porušení určitého percenta druhov a ekosystému sa nám môže Zem dostať do štádia nepredpokladateľného vývoja. To je to, čo poznáme pod pojmom kríza. Ľudia si najviac pamätajú vyhynutie dinosaurov. Ale takýchto kríz bolo oveľa viac. Ani jednu z nich by však ľudstvo neprežilo v akejkoľvek nám podobnej forme.

Aký zmysel a úžitok majú také katastrofy?

V skutočnosti sú veľmi dôležité. Rovnako ako pre psychológiu človeka sú cenné krízy, bolesti, choroby, tak aj Zem sa vďaka takýmto krízam vyvíja. Katastrofou pre človeka je to, že pri každej takejto veľkej zmene sa podmienky stanú nekontrolované a človek nemá žiadnu možnosť zásahu a nápravy. Pri kríze v evolúcii dochádza k chaosu. Aj keď budeme vedieť, čo sa deje, nebudeme mať absolútnu možnosť to ovplyvniť. Aj keby sme zachránili všetky existujúce druhy, už nám to nepomôže tento proces zvrátiť. Na základe štúdia fosílneho hmyzu, koralových útesov či ľadovcov sa zistilo, že takéto zmeny sa odohrávajú veľmi rýchlo. Je to niekedy otázka desaťročia, prinajhoršom storočia.

Môžeme tomu nejako zabrániť alebo si to príroda reguluje bez ohľadu na človeka?

Väčšinou si to príroda sama nevedome a automaticky reguluje spätnou väzbou, ale musíme vziať do úvahy aj to, čo už poznáme z histórie. Evolúcia je plná vymierania, je to prirodzený beh vecí. To posledné, pomerne bezvýznamné viackrokové vymieranie bolo v ľadových dobách, keď vyhynuli mamuty a srstnaté nosorožce. A taktiež nešlo o nič zásadné, bolo to len vychýlenie z rovnováhy. Pomaly a potichu však po ľadovej dobe zmizli aj mnohé ďalšie druhy nosorožcov. A tých bielych alebo tuponosých severných sú v zoo po svete už len tri kusy. Potom však existujú veľké vymierania, keď sa príroda reorganizuje, keď vyhynie až osemdesiat percent živočíchov. V momente takého zlomu dochádza aj k vzniku nových organizmov, k masovým, škodlivým mutáciám, k zmene genetickej informácie.

Najčastejšou príčinou veľkých vymieraní, kríz boli meteority, prírodné katastrofy, činnosť sopiek. Čo to môže byť dnes?

Niektoré skupiny nás vedcov propagujú teóriu, že samotný biologický systém dospeje do slepej uličky. Neustále sa vyvíja a zrazu vznikne niečo, čo už systém nezvládne. Alebo už bude všetkého priveľa. V matematických simuláciách je to preukázateľné, ale my si zatiaľ nevieme predstaviť, čo by to mohlo byť. Môže vzniknúť vírus, ktorý bude rozkladať chlorofyl, a bez toho je príroda stratená. Alebo vymyslíme biologickú zbraň, ktorá sa vymkne spod kontroly. A nebezpečenstvom pre nás je aj vývoj umelej inteligencie.

Ovládne nás?

Počítač sa naučil najzložitejšiu stolovú hru na svete. Hru, ktorú je nemožné vypočítať, a vyhral ju akosi intuitívne. Niektoré ciele vo vojnách vyberá počítač. Najrôznejšie finančné operácie riadi počítač. Musíme sa pripraviť na to, že množstvo bežných úkonov, ktoré dnes robí človek, prevezme technika. A bude nás potrebovať? Čo bude našou úlohou? Pôvodne sme boli lovci, žili sme v prírode, používali sme tie najhlbšie inštinkty. Potom prišla zmena a začali sme si suroviny pestovať, vzápätí nasledovala priemyselná revolúcia, prácu čiastočne prevzali stroje a dnes máme počítačovú revolúciu. Takmer celá populácia sedí za počítačom, používa ho v telefónoch, v aute. O pár rokov však už prakticky vo všetkom, čo dnes robia ľudia, budú počítače vhodnejšie.

Existujú živočíšne druhy, ktoré si príroda sama nezničí, pretože ich natoľko potrebuje?

Dominantné skupiny živočíchov sa správajú tak, že ovplyvňujú svoj ekosystém, stabilizujú ho vo svoj prospech. Táto selekcia stabilitou je tým najzákladnejším výberom a vo veľkej miere platí bez výnimky aj na neživé systémy. Ale či to funguje aj na úrovni života celej planéty? To netušíme. Vedecky povedané – nemáme o tom dôkaz. Určite je to našej Zemi jedno v trópoch, kde je obrovská diverzita a každý je nahraditeľný. Ale napríklad na niektorých miestach Sibíri sú len tisíce kilometrov smrekovca. Nič iné tam nemôže rásť. A či sa príroda postará o to, aby práve tam smrekovec nevyhynul? To naozaj nevieme. Z praxe však vieme, že lykožrút dokáže každoročne zničiť aj 300 kilometrov takého lesa.

Človeka teda naša planéta nepotrebuje?

To určite nie. Čím sme prospešní? Vytváraním biomasy? To sotva. Produktivitou? To tiež nie. Možno sme prospešní tým, že dostávame do obehu uhlík z obrovských zásob organického materiálu, z ropy. V rámci ekosystému sme však zbytoční. Človek musí veľmi zásadne zmeniť svoj postoj k životnému prostrediu, pretože dnešný stav nie je udržateľný. K šiestemu vymieraniu sa už blížime nielen metaforicky. Je jednoducho tu. Je to realita, pred ktorou nesmieme zatvárať oči. Je koniec. A posunieme sa až v momente, keď to pochopia úplne všetci. Lesy v ich pôvodnej podobe sme už zničili. Okrem Sibíri už nikde neexistuje súvislý lesný porast. V Brazílii je to otázkou päťdesiatich rokov a obrovské lesné plochy zmiznú aj v Bolívii do osemdesiatich rokov. Už sa nedá povedať, že niekde na Zemi je naozajstná divočina, kde ekosystém funguje. To jednoducho nie je pravda. Existuje len miestami v izolovaných rezerváciách. Inštinkty, ktoré sme milióny rokov využívali, už nemáme kedy a kde použiť. To sme v sebe pochovali. Rezervácie UNESCO dnes pre nás slúžia ako pamäť, z ktorej si budeme vyberať ako z genetickej banky ekosystémy. Ale to nie je udržateľné tisíce rokov.

Čo teda ono „šieste vymieranie“ znamená pre človeka?

Musíme sa pripraviť na zmenu. Počas toho obrovského vymierania veci zanikajú, ale tiež vznikajú nové. Pre niektorých to bude začiatok nových priateľstiev. To je jednoducho fakt. A musíme sa pripraviť na to, že zmena bude veľmi rýchla.

Zažijú to naše deti?

Skôr vnuci. Nechcem vytvárať paniku, ale vďaka štúdiu jantáru a fosílií v ňom vieme, že zmeny sú kaskádovité a rýchle. A bude ťažké sa tomu prispôsobiť. S vymieraním pracujem každý deň. Pozorujem v jantári desaťtisíce druhov hmyzu a vidím, že neprežil ani jeden. Možno to znie strašidelne. Napríklad mraveniská a termitiská majú podobnú štruktúru ako ľudská spoločnosť. Ľudská spoločnosť je však niečo veľmi mladé. Možno stojí za to, aby bola zachovaná, a azda to naša planéta znesie. Uvedomme si však, že mravcom aj termitom trvalo sto miliónov rokov, kým dosiahli takú štruktúru mraveniska a termitiska, ktorá prírodu stabilizuje a nerozkladá, nenarušuje ju. Ak bude chcieť prežiť človek, ktorý je väčší, viac toho spotrebuje a viac zasahuje do ekosystému, bude to mať oveľa ťažšie ako tie mravce. Myslím si, že nájsť správnu podobu spolužitia s prírodou bude trvať veľmi, veľmi dlho.

A človek sa bude ďalej vyvíjať?

To si práve nie sme istí. Je dosť možné, že schopnosti, ktoré sme získali pri vzniku, už nie sme schopní zmeniť ani výchovou, ani krížením. A postupne nevyužívame žiadne svoje inštinkty. Racionálny mozog síce využívame stále lepšie a efektívnejšie, ale inštinkty už nie. Pretože nie je kde.

Čo si myslia vedci o vývoji človeka dnes?

Jedni si myslia, že môžeme zasahovať do genómu. Že napríklad pridáme do systému informáciu, gén o tom, aby živočích svetielkoval, a on bude. Super. Žiadny problém. Ale už neriešia, čo by tým mohli spôsobiť. Keď do knihy vložíte jednu vetu iného autora, zrejme sa nič nestane. Lenže keď do piatej sonáty vložíte refrén z Metallicy, zážitok z koncertu a celkový dojem sa zmení. Do genómu sa nedá len tak niečo vložiť. Ja sa okrem toho bojím, že človek sa ako druh nevyvíja. Teda za normálnych podmienok. Až príde veľká kríza, zrejme sa vývoj zase nekontrolovateľne obnoví.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Krízy sú teda dobré?

Áno. Bez krízy by tu na planéte stále žili dinosaury, a nie cicavce. Akurát sa môže pokojne stať, že ďalšia kríza bude v náš neprospech. Nastúpi trebárs doba krtkov. Sú to veľmi komplikované otázky a nemyslím si, že na ne dokážeme odpovedať, skôr než tá kríza príde v plnej sile.

Nemáte pre ľudstvo nejakú pozitívnu správu?

Sme jediní, ktorí si môžeme plne uvedomiť, čo spôsobujeme, a tak máme obrovský potenciál. Sme najtalentovanejší druh, ktorý kedy na súši žil. Zatiaľ síce bez reálnych schopností a výsledkov, ale to príde. Sme dieťa, ktoré sa šťastne narodilo a práve sa začalo smiať. Síce „okakalo“ celú izbu, ale rastie a začína si uvedomovať, že ju treba aj upratať. Ale upratovať sa nemusí všetko, niečo treba nechať tak. Bez divočiny to nepôjde. Nemusí byť všetko krásna záhrada. Rysuje sa nová úroveň organizácie hmoty a tou je spolužitie viacerých spoločenských druhov – spoločenstva štátov v štátoch.

Zatiaľ človek dobre vychádza so včelami, bez ktorých by umrel od hladu. S kým sa máme ešte spojiť?

So včelami sme sa už dohodli, ešte nás to čaká s mravcami a termitmi.

Ovplyvnil človek veľa evolúcií alebo nie?

Človek je z tohto hľadiska nevýznamný. Nespôsobil nič v rámci evolúcie. Ale na úrovni vývoja ekosystému sme zmenili všetko. Áno, pre človeka vyhynulo dosť druhov, ale svojím správaním sme zatiaľ neovplyvnili vznik nových. Možno okrem psa a kravy. Stále sme ešte pred kritickou hranicou a živočíšne druhy sa naším vplyvom nemenia. Len čo však pokročí už začaté šieste vymieranie, bude to veľmi divné a možno aj zlé.

Ako spoznáme, že už nastalo?

Prvé signály už registrujeme. Napríklad klesol počet rýb v oceánoch na polovicu. Všade v moriach a v oceánoch je igelit. Kamkoľvek dorazíte, mimo letoviska, je igelit, pretože ho nemá kto upratať. Odlesnili sme planétu. Smog už namerali aj v Himalájach. Počet nami vyhubených druhov žiab už dnes mieri k desiatkam percent, ohrozená je viac ako tretina všetkých ich druhov. To sú prvé varovné signály. A nevidíme reálnu možnosť, ako to zastaviť.

Môžeme vytvoriť nejaký skanzen?

Globálny skanzen. To by bolo riešenie. Nič nás to nebude stáť, naopak, vytvoríme zásoby dreva pre prípad vojny alebo krízy. Bolo by prínosom, keby sa nejaká krajina vedome rozhodla, že začne tvoriť environmentálny štát. A nezostane len pri rečiach. Má to obrovský vplyv aj na psychiku. Rodičia predsa cítia, že zanechávajú ďalším generáciám Zem v horšom stave. Nemám na mysli celosvetový mier, ale naše okolie. Horšiu pôdu, horšiu krajinu, žiadne nové mestské parky. To je nespochybniteľné. Znie to možno naivne, bláznivo, ale je absolútne nevyhnutné, aby sme definovali životné prostredie ako ústavnú prioritu číslo jeden. A potom dlho, dlho nič.

Môže z človeka vzniknúť nový druh?

Možné to je. Môže sa vyvinúť z nás alebo napríklad z delfína. Ale existuje aj veľké množstvo živočíchov, ktoré sa od vzniku od svojich príbuzných vôbec nemenia. Aj milióny rokov.

Napríklad šváby. Prečo vás tak fascinujú?

Máme totiž k dispozícii obrovské množstvo fosílií švábov. Asi tak stotisíc. Potom máme asi dva milióny fosílií iného hmyzu. To je pre nás vedcov neuveriteľne bohatá zbierka. Dinosaury si môžete skladať len z pár kostí. Môžete si modelovať, ako vyzerali. Ale ja môžem skúmať dvadsaťpäťtisíc druhov hmyzu, ktorý je zachovaný v jantári len v Barme. Ide o hmyz, ktorý lietal okolo dinosaurov. Z toho tisíc kusov sú práve šváby. Do posledného zmyslového orgánu vidím, ako vyzerali. Majú sto miliónov rokov a zachovali sa dodnes. To je úžasné.

V čom je tá najväčšia výhoda?

Vidím, ako sa v čase postupne menili. Ako sa menila ich farba, skladba tela i celého spoločenstva. A môžem sledovať, ako vyzeral prvý spoločenský spôsob života. Ten totiž vytvorili šváby. Šváby sú z evolučného hľadiska veľmi zaujímavé, pretože žijú na prvý pohľad v nezmenenej podobe viac ako tristo miliónov rokov. Preto mi z dát vyskakujú doteraz nepochopené princípy a zákonitosti, ktoré následne môžeme vztiahnuť aj na človeka. Priznám sa však, že človek ma toľko nezaujíma. Je nestabilný, neprirodzený, neužitočný, nespolupracuje.

Ako sa švábom podarilo, že sa takmer nezmenili?

Čiastočne preto, že sú konzervatívne. To znamená, že niektoré si zachovali pôvodné schopnosti. To, čo človek stráca. Stačí, keď budeme nútiť deti tráviť viac času vonku, v prírode, a nie s tabletmi a počítačmi. Potom sa nám podarí udržať si typickú tradičnú schopnosť človeka, a to je život v prírode. Možno to znie banálne, ale je to pre naše ďalšie fungovanie ako živočíšneho druhu zásadné. Ďalšou výhodou švábov je ich schopnosť prežiť počas kríz. Vymieranie dalo možnosť vzniknúť prevratným novinkám. Napríklad zo švábov vznikli dravé modlivky. Tak sa u nich snúbia dve konfliktné schopnosti: nemennosť a extrémne zmeny.

Prečo je práve fosílny hmyz najvhodnejší na štúdium evolúcie?

Vďaka jantáru a jemným usadeninám sa uchoval v napohľad nezmenenej podobe. Neobsahuje organickú hmotu, čo je pre skúmanie ešte lepšie. Napríklad môžem pod mikroskopom pozorovať hmyz s krídlami s veľkosťou jedného milimetra, ktorý je starý viac ako stopäťdesiat miliónov rokov. Vďaka podobnému starostlivému analyzovaniu fosílnych nálezov sa mi podarilo objaviť zvláštne mikroštruktúry. To bol tiež základ k štúdiu vývoja zmyslov. Trebárs bruško malého hmyzu je posiate drobnými štruktúrami, kde sú aj receptory. A to sú tie najcitlivejšie orgány v živočíšnej ríši. Napríklad môžu fungovať ako magnetický rezonátor. To znamená, že hmyz dokáže niektoré látky rozpoznať bez toho, aby sa ich vôbec dotkol. Keby sme niečo podobné dokázali využiť, malo by to pre človeka obrovský prínos. Niektoré receptory, ktoré majú napríklad šváby, dokážu zaznamenať zmenu vzduchu o desať milióntin milimetra. Ako keby bol človek na Mesiaci a registroval pohyb futbalovej lopty na Zemi.

Za tieto objavy ste získali pred rokmi v Oxforde najprestížnejšiu cenu, ktorú ročne dostane len desať vedcov na svete z oblasti systematiky všetkého živého. O takých schopnostiach hmyzu sa predtým nevedelo?

Vedelo, ale neboli známe žiadne fosílne zvyšky a nikto netušil, čo je na dnešnom hmyze pôvodné a čo sa vyvinulo len nedávno. Hmyz mal špeciálne receptory vždy. Ibaže najskôr mal malý živočích napríklad len jeden receptor, univerzálny, ktorý mohol prijímať veľa rôznorodých informácií. Dnes je hmyz v tomto smere viac špecializovaný. Každý senzor sa orientuje na niečo iné. Je to skôr objav poukazujúci na perspektívy štúdia než ukončená analýza. Rád by som však zdôraznil, že aj pred miliónmi rokov mali niektoré druhy hmyzu veľmi moderné „prístroje“.

Šváby by nás mali teda fascinovať, a nie odpudzovať?

Treba si uvedomiť, že niektoré druhy hmyzu prekonali za tie milióny rokov oveľa dlhšiu púť k dnešku ako cicavce. Aj preto sú oveľa dokonalejšími živočíchmi, ibaže vo svojej dimenzii. Táto Zem je krajinou hmyzu, a nie cicavcov. Veď na Zemi je takmer päťkrát viac druhov hmyzu než všetkých ostatných živočíchov dohromady. A niektorý šváb spoločne s vážkou sa v priebehu miliónov rokov zmenili len veľmi nepatrne.

Aký je to pocit skúmať vnútornosti švába, ktorý má v sebe potravu predžutú dinosaurom?

Skúmať fosílny hmyz je podľa môjho názoru esteticky nádherné. A je to aj intelektuálna výzva. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné.

Prestížne časopisy označili váš objav svetielkujúceho švába za jeden z desiatich najväčších nálezov roka, desaťročia. Prečo?

Potvrdilo sa, že sa môže živočích maskovať a vydávať aj za svetlo, ktoré napodobňuje. Má dve funkčné „húkačky” a jednu smerovku, aby si ho nikto nevšimol. Aj tak vyhynul, ale medzitým sme v Ekvádore našli ďalšie, podobné, ktoré už mali štyri húkačky. Štúdium švábov nám vôbec veľmi pomáha. Vďaka fosíliám môžeme analyzovať, ako sa môže živočíšny druh vyvíjať. Napríklad aj človek. Vďaka švábom sa učíme, ako funguje organizovaná spoločnosť. Politici, a nielen oni, si myslia, že prichádzajú s prevratnými novinkami pre spoločnosť. Myslia si, že to, čo ponúkajú, je typické len pre jednu politickú stranu alebo pre ľudstvo. Že je to výsledok najdôležitejšej intelektuálnej činnosti alebo vládneho programu. Mýlia sa. Aj pre včely, mravce, termity je veľa z toho bežné. Pre druhy, ktoré nemajú racionálne uvažovanie, len genetický program a reálne získané vzťahy.

A aký má tento objav prínos pre vás? To, že si vaše články prečíta miliarda ľudí na svete?

Slovenská veda si stanovila tri základné piliere. Dôležité sú publikácie, citácie a popularizácia. Nepochybne pre popularizáciu už viac urobiť nemôžem. Miliarda ľudí je fakt maximálna čítanosť. Snažím sa aj veľmi zložité a komplikované veci ponúknuť ľuďom primitívnym, zrozumiteľným spôsobom. Prínosom je jedine toto v kombinácii s cieľom do budúcnosti spravovať prírodu. Až dospejeme do dokonalosti, budeme len správcovia. Nič viac. Ale aj mne to dáva veľa. Od zamestnania a platu až po témy pre moje vlastné deti. Keby som nebol špičkovým vedcom, nemám šancu odpovedať na ich otázky.

Preto sa venujete aj projektom pre deti, školákov?

Presne tak. Deťom musíte vedu vysvetľovať veľmi jednoducho. Núti ma to vyjadrovať sa a uvažovať jasne a jednoznačne. To mi potom pomáha pracovať so zložitými vecami, ktoré sú veľmi, niekedy takmer úplne neurčité a na samotnej hranici racionálnosti.

Kedy vás deti najviac prekvapili?

Keď mal môj syn päť rokov, spýtal sa ma, čo dýchajú rastliny. A potom si na obale od šumivého celaskonu prečítal, že tam je CO2. „Vyšumel“ mi celú krabičku a stál pritom pri jednej rastline u nás doma. Na otázku, čo robí, mi odpovedal, že práve túto kvetinu má veľmi rád a chcel, aby sa jej lepšie dýchalo.

Keby za vami prišiel politik a poprosil vás: Pán Vršanský, povedzte mi, čo mám urobiť. Čo by ste mu poradili?

Aby sa venoval predovšetkým školstvu, vzdelávaniu detí. To musí byť absolútnou prioritou. Rovnako ako rozvoj vedy a vzťah k životnému prostrediu. Ale to politici vedia a nemusia za mnou chodiť. Ak by som však naozaj na jednu zásadnú vec apeloval, tak je to demografická krivka a jej totálna aplikácia naprieč spoločenskými problémami.

Rodíme málo detí?

Rodíme málo detí, starneme. Môžete si povedať, že to je v konflikte so životným prostredím, ale je to presne naopak. Potrebujeme mať stabilnú demografickú krivku. Vyžaduje si to však drastické riešenia a nikde na svete sa to zatiaľ nepodarilo. Aj krajiny ako Vietnam či Laos opúšťajú model viacdetných rodín. Takže deti budú chýbať všade na svete. A prestane fungovať ekonomický systém, na ktorom je všetko založené. Napríklad považujem za zásadné, aby mladí slovenskí učitelia a lekári neutekali do Česka.

Čo s tým?

Okamžite im musíme ponúknuť bez zjednávania všetky podmienky, aby neodchádzali. Pred desiatimi rokmi sme my vedci kričali, že potrebujeme prijať tisíce Ukrajincov, ktorí v tom čase opúšťali Ukrajinu. Vtedy sa to politikom zdalo ako bláznivý nápad, zaviedli sme schengen a teraz by sme boli radi, keby sme tu tých Ukrajincov mali. V ekonomike, v hospodárstve jednoznačne chýbajú. Môžeme sa tváriť, že nepotrebujeme utečencov a migrantov, ale kto bude pracovať a vôbec žiť?

Vršanský, Bechly (2015)
Vršanský, Bechly (2015)

Migračnú vlnu teda nevnímate tak negatívne?

Ako vedec áno, jednoznačne. Ešte budeme radi, že k nám tí ľudia prídu. Ak zásadne nezmeníme podporu rodín, to, aby rodiny mali viac detí, tak budeme pokračovať vo veľkej kríze.

Kritici migračnej krízy však varujú pred odlišnou kultúrou, náboženstvom.

To je absolútne druhoradé. Ak nám hrozí vyhynutie a máme si vybrať medzi zachovaním alebo len stabilizáciou živočíšneho druhu a životného prostredia, tak náboženstvo nehrá rolu. Nastáva situácia, keď je náboženstvo nepodstatné. Možno si niekto povie, že straším, ale ja to študujem. Vidím to vo fosíliách každý deň. Mám pred sebou na stole vzorky vývoja za milióny rokov, ale aj za jednotlivé roky. Ako ľudstvo čelíme dvom zdanlivo konfliktným hrozbám. V skutočnosti sú obe o stabilite. Prvá je, že nebudeme mať deti, a druhá, že zničíme životné prostredie. Nemecko potrebuje ročne päťstotisíc migrantov, aby stabilizovalo demografickú krivku. Nie z pohľadu rastu, ale z pohľadu štruktúry. Nemajú mladých ľudí.

Možno naozaj človeka nahradia stroje, ako prorokujete v úvode rozhovoru.

Áno, človek si musí nájsť svoje miesto. Dnes ľudia sedia osem hodín za počítačom, ktorý za nich robí najrôznejšie administratívne úkony. Čo však bude robiť človek o desať rokov, keď aj zadávanie úkonov budú robiť samotné počítače? Dnes už aj literatúru faktu, krátke správy píšu počítače. A ak si zničíme prírodu, nebudeme sa môcť vrátiť ani k poľnohospodárstvu. A čo naše deti? Naučia sa pracovať s počítačom, ale bude sa im to hodiť? Pracujem s veľkým počtom slovenských detí. Vlani mi ich prešlo rukami viac ako desaťtisíc. Tie najlepšie beriem do sveta na svoje projekty. Mám k dispozícii tie najlepšie z najlepších. Predstavte si, že väčšina z nich nevedela zapáliť zápalku. Sú to mozgy, ktoré nás strčia do vrecka. Majú vynikajúce komplexné uvažovanie. Ale dve hodiny som im vysvetľoval, ako sa orientovať v mape, ako sa jednoducho nestratiť, vyznať sa v prírode. Nevedeli základné veci. Jednoducho by neprežili. To je varovanie. Ale ja neviem vychovať desaťtisíce dobrodruhov, čundrákov. Kam pôjdu? Skúmať mestskú aglomeráciu?

Vzali ste ich do Ekvádoru. Aký to bol pre ne zážitok?

Jednak si odviezli serióznu vedeckú prácu, a ako povedal jeden z nich, bolo to pre ne aj veľmi kruté. Ukázal som im tak trochu praveký svet v plnej kráse a potom som ich vrátil do „slovenskej“ reality.

Môžu si však kúpiť v Ekvádore kus pralesa a vracať sa tam.

Áno, ale potrebujem nájsť niekoho, kto si kúpi naozaj veľký kus územia. Takých sto hektárov. To by vyšlo na takých tridsaťtisíc eur. Napriek titulnej stránke BBC a rádovo desaťmiliónovej čítanosti sme zatiaľ na Slovensku ani v Česku nenašli nikoho, kto by mal o to záujem.

Čo by z toho mal?

Kúpi si kus pralesa, kde bude žiť jaguár, puma, niekoľko desiatok tisíc druhov hmyzu a tie zachráni. Už by nikdy v živote nemusel urobiť nič dobré. To by na jedného človeka úplne stačilo.

Peter Vršanský (1975)

Je paleobiológ a ochranár Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied, viedol projekty UNESCO, zaznamenal viaceré objavy v oblasti evolúcie suchozemských ekosystémov. Získal Cenu Národného múzea vo Washingtone, ocenenie Amerického prírodovedného múzea v New Yorku či významné ocenenie IISE TOP 10 of 2013

Autor je spravodajca Českého rozhlasu. Rozhovor pôvodne vyšiel v týždenníku Respekt.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie