O fašizme, bravčovom soté a guláši

Autor je historik

Tak som sa dočítal, že fašistom nie je už len Bush, Obama, Merkelová či Porošenko, ale tiež Andrej Kiska. Internetové diskusie niekedy plodia intelektuálne zrnká múdrosti a kategorické uzávery, na ktoré ešte asi nevyzreli ani celé tímy výskumníkov na univerzitách a vo vedeckých ústavoch. Ako papier, tak i servery, zdá sa, znesú všetko.

Ak by boli podobné priestrely iba vytím zopár frustrovaných vlkov, dalo by sa to odbaviť mávnutím ruky a ironickým úškľabkom. Pokiaľ si však deformovaný význam historických pojmov osvojuje čoraz viac ľudí, je to problém. Obzvlášť, ak sa sociálne a politické javy v spoločnosti nepomenúvajú pravým menom a i tí, čo majú odborný mandát prehovárať do spoločenskej diskusie, zanovito mlčia alebo váhavo kľučkujú okolo horúcej kaše.

Pri diskusii o definovaní fašizmu netreba byť príliš diplomatický a silene, akosi z profesionálneho donútenia poukazovať na všetky rozdiely medzi klasickým bravčovým soté a Katovým mečom. Asi taký je totiž rozdiel medzi fašizmom a nacizmom. Jedno menej korenisté, druhé páliace, ale stále bravčové.

Karol Sudor nedávno publikoval rozhovor s historikom Pavlom Makynom, v ktorom tvrdil, že medzi týmito dvoma prúdmi treba striktne diferencovať. Hoci svoj komentár nepochybne nemyslel zle, vlákal sa tak trochu do pasce interpretačnej strnulosti slovenskej historiografie. Kto sleduje európske trendy vo výklade fašizmu za posledné desaťročia, určite uzná, že oddeľovať fašistickú a nacistickú ideológiu, respektíve režimy je rovnako produktívne, ako pre niekoľko špecifík vzájomne odcudzovať napríklad komunistický režim v Československu a v Rumunsku.

Prečítajte si

Ľudia si to nemýlia, nacizmus je fašizmus

Fašizmus nie je dieťaťom zrodeným v chaotických pomeroch v Taliansku po prvej svetovej vojne. Neutvoril sa náhle a znenazdajky, jeho vznik bol výslednicou atmosféry kumulovanej v určitej časti spoločnosti celé decéniá. V Taliansku tento myšlienkový svet iba po prvýkrát prerástol z anonymného a politicky beztvarého hnutia založeného na antiosvietenskej tradícii do politicky inštitucionalizovanej podoby a dostal konkrétne pomenovanie.

Fašizmus treba chápať v prvom rade ako politické náboženstvo s príslušným spirituálnym obsahom a spôsob politického správania. Fašistickou môže byť akákoľvek strana praktizujúca tento štýl bez ohľadu na to, aký marketingový názov si zvolí. Fašistické duchovno a politický štýl boli začiatkom 20. rokov najjagavejším vzorom i pre začínajúceho revolucionára Hitlera. K Mussolinimu, ktorý inak predstavoval prototyp ukážkového národného socialistu, vzhliadal s očarením a bázňou, chcel sa mu podobať, cvičil si a napodobňoval jeho gestá, mimiku, rétoriku.

Hitler bol srdcom fašista a Nemeckú robotnícku stranu zastrel do národnosocialistického baldachýnu najmä preto, aby jeho hnutie netrpelo povesťou plagiátorov cudzích, zo zahraničia importovaných názvov. Inými slovami povedané, obal produktu nový, no obsah temer rovnaký.

Posadnutosť fašistov neodkladnou potrebou národnej revolúcie, potrebou nastolenia nového poriadku, povalenia politickej a morálnej dekadencie či ich vonkajšie formy sebaprezentovania sa v jednotlivých európskych krajinách zásadne neodlišovali. Fašisti k sebe pociťovali vzájomnú blízkosť a podporovali sa.

V roku 1934 sa dokonca objavil pokus založiť fašistickú internacionálu ako protiváhu Kominterny, ktorá mala európskemu fašizmu dodať rámec pankontinentálneho hnutia, prepojiť transnacionálne duchovné puto aj hierarchickou štruktúrou (jej funkčnosť nakoniec skrachovala skôr z politicko-mocenských ako ideologických dôvodov).

Keď európskych fašistov nespojila jednotná organizácia, spojil ich aspoň aspekt, na ktorý mohli byť sotva hrdí – neschopnosť. Neschopnosť získať hlasy relevantného množstva voličov v štandardných demokratických voľbách, neschopnosť vytvoriť originálnu, funkčnú a dlhodobo udržateľnú koncepciu fungovania spoločnosti a predovšetkým neschopnosť riadiť štát, keď niektorí túto možnosť dostali od Hitlera do vienka počas druhej svetovej vojny. Slovami historika Rogera Griffina, quislingovci, szálasiovci, mussertovci a iní pôsobili pri svojich veľkých modlách, ktoré sa neúspešne snažili imitovať, ako škaredé káčatká.

Fašizmus a nacizmus sa veľmi nelíšili ani v bodoch, ktoré obvykle ako hlavné rozdiely uvádzajú učebnice dejepisu či encyklopédie. Napríklad taký rasizmus bol v talianskom fašistickom hnutí určite menej zakódovaný než v NSDAP a hoci až do konca 30. rokov nebol vkomponovaný do štátnej doktríny, občasné protižidovské výpady v dobovej tlači nepatrili k úplným výnimkám.

Je známe, že Mussoliniho názory aj na zásadné štátnopolitické otázky boli menlivé ako jarné počasie a počas svojej kariéry sa názorovo vyvíjal. Keď sa po roku 1938 dostal pevne do nemeckých klieští, nemal problém svoje tolerantné postoje voči Židom modifikovať a po vyhlásení bábkovej Talianskej sociálnej republiky v roku 1943 sa nečinne prizerať odtransportovaniu tých, ktorých ešte začiatkom 30. rokov vyzdvihoval za príklad „osvedčených Talianov“ a „statočných vojakov“.

Nemeckí komunisti vychádzali pri premenovaní svojich hnedokošeliarskych protivníkov zo skúseností s ich politickou praxou, ktorá sa im celkom oprávnene javila identická s praxou Mussoliniho squadristov a neskôr Národnej fašistickej strany. Rovnaké vízie o znovuzrodení a povznesení národa, rovnaké sny o rozdrvení všetkých nepriateľov, rovnaká pouličná kultúra päste. Preto možno komunistom v tomto zmysle naozaj len ťažko pripisovať na vrub znehodnotenie pojmu fašizmus.

Prehnané problematizovanie typizácie strán a režimov má svoje nepriaznivé vedľajšie účinky, často neviditeľné aj pre profesionálnych historikov. Porciovanie jedného veľkého fašistického gulášu do desiatok misiek nič nemení na tom, že každý konzument dostane guláš, aj keď v jeho miske chýba niektorá zložka. Podstata obedového menu bude vždy rovnaká.

Podobne je to i so stranami fašistického charakteru. Ich duchovný svet zostane vo vnútri stále fašistickým a rutinizácia ich pôsobenia na politickej scéne pre demokratickú spoločnosť nebezpečnou bez ohľadu na to, či dočasne zmiernia agresívnu rétoriku, svoj názov oportunisticky zaobalia do národných alebo ľudových prívlastkov a čierne uniformy svojich vzorov vymenia za inú farbu, dajme tomu hnedú alebo grínpisácku.