Denník N

Animátori Quayovci: Filmy nie sú to, čo v noci snívame

Stephen a Timothy Quayovci na festivale Fest Anča v Žiline. Foto – Gabriela Zigová
Stephen a Timothy Quayovci na festivale Fest Anča v Žiline. Foto – Gabriela Zigová

Do Žiliny na Fest Anču zavítali legendárni animátori z Londýna.

Svet umenia má viacero súrodeneckých dvojíc, ale bratia Quayovci sú výnimoční. Nielen tým, že vyzerajú rovnako, rovnako sa vyjadrujú, jeden začne myšlienku a ten druhý ju dokončí, dokonca aj odpovede novinárom formulujú identické dvojičky spoločne.

Zoberte do rúk hocijakú publikáciu venovanú animácii a ich meno tam bude patriť k najskloňovanejším. Surrealistickým videním a tajomnou imagináciou získala dvojica usadená v Londýne pozornosť ešte v 80. rokoch. Dnes patria k najosobitejším svetovým animátorom.

Christopher Nolan, ktorého fascinujú do detstva, im venoval krátky film. Diváci, čo animácii nevenujú pozornosť, mohli zaregistrovať ich animovanú sekvenciu v snímke Frida či klip Sledgehammer pre Petra Gabriela.

V sobotu poobede budú Stephen a Timothy Quayovci o sebe rozprávať v Žiline na festivale animácie Fest Anča.

Filmy nie sú nočná mora

Ich snímky sú unikajúce, záhadné. Nedávajú žiaden kľúč na „vysvetlenie“. Niektorí hovoria o surrealizme, potlačených detských snoch a čudných víziách z nevedomia. Oni sami odmietajú, že by boli spracovaním ich osobných snov.

„Filmy nikdy nie sú to, čo sa nám v noci sníva, ale sú umením,“ vysvetľujú pre Dennník N Quayovci. „Každý sa pýta: mal aj Hitchcock v hlave horory a vraždy zo svojich filmov? Bála sa jeho žena spávať vedľa neho v posteli? Isteže nie. Ide o to, čo zo svojej inšpirácie ‚vydestilujete‘ a, na úplnom konci, čo z toho vytvoríte animáciou okienko po okienku.“

Rodáci z americkej Pensylvánie študovali v Londýne. Po návrate do USA sa živili rôzne. Umývali riad, robili čašníkov, sadzačov, grafikov a ilustrátorov. Tridsaťroční koncom 70. rokov vyrobili prvý krátky film. Napokon sa presunuli do Londýna. Lákala ich kultúra na kontinente, najmä stredná Európa.

foto Juraj Starovecky2

Kafkove denníky

V ich filmoch sa stretávajú Franz Kafka, Bruno Schulz, bratia Čapkovci, skladatelia Janáček, Penderecki, Béla Bartók, takisto československá filmová tradícia: Jiří Trnka, mág filmovej hudby Zdeněk Liška.

„Mali sme osemnásť rokov, keď sme sa na jednej americkej výstave zamilovali do poľského umenia plagátu. To nás okrem Kafku uviedlo do sveta divadla, opery, filmu a hudby. Poľský plagát k Bergovej opere Vojcek nás upozornil na spisovateľa Georga Büchnera. Podobne nás Janáčkova opera Věc Makropulos doviedla ku Karlovi Čapkovi. Každý z tých plagátov bol explóziou odkazov.“

V Prahe boli veľakrát, páči sa im mesto s vlastnou tradíciou surrealizmu. „Odkaz Prahy je stále veľmi silný. V porovnaní s Londýnom má toto mesto neporušenú atmosféru. Je plodným pomníkom vlastnej histórie: trebárs cisára Rudolfa II. z diel Kafku a Švankmajera. Ešte na škole sme objavili Kafkove denníky a čiernobiele fotografie Karola Plicku. Tie nám Prahu zhmotnili,“ spomínajú Quayovci.

Meno Jana Švankmajera neskloňujú náhodou. Český umelec je pre nich vzorom pre „absolútne nekompromisný prístup k tvorbe“. Stretli sa s ňou prvýkrát v Prahe v roku 1983, krátko nato o ňom nakrútili dokument.

Tajomné a komunikatívne

Odmietajú debaty, že viac ich tvorbe bez príbehu svedčí krátky formát snímok.

„Príbeh môže byť všelijaký: konzervatívny, experimentálny alebo poetický… My sme urobili sme dva celovečerné filmy, ktoré sú akousi alternatívou. V kinematografii to predsa nemusí byť tak, že na jednej strane je Spielberg a na druhej Béla Tarr. Každý umelec si definuje svoje vlastné územie, na ktorom sa chce pohybovať.“

A otázka, ako môže niečo také zahmlené, čudesné a bez kľúča na pochopenie komunikovať s ľuďmi a páčiť sa im?

„Nechceme pôsobiť ktovieako obskúrne, ale podpisujeme sa pod to, čo povedal spisovateľ Julio Cortázar: hľadáme ‚iné‘ súvislosti vecí, ktoré sú viac tajomné ako komunikatívne. Ten skutočný prieskum skutočnosti neprebieha podľa pravidiel, je to výnimka z pravidiel. ‚Známe‘ je to v strede a osvetlené. ‚Neznáme‘ je na okraji, často v tieni – túto oblasť chceme obývať. Ak to ľudí fascinuje, tak jedine preto, že sú tiež otvorení a veria, že to má hodnotu.“

Teraz najčítanejšie