Elie Wiesel povedal svetu všetko, čo chcel aj nechcel vedieť o holokauste

V skupine ľudí, ktorých 11. apríla 1945 oslobodila americká armáda z koncentračného tábora Buchenwald, bol aj rumunský mladík z ortodoxnej rodiny Eliezer (Elie) Wiesel. Mal 16 rokov, na ruke vytetované číslo A-7713. Bol vyhladovaný na smrť, ledva sa hýbal. Predchádzajúce roky svojho života trávil v táboroch, kde zabíjali ľudí ako na bežiacom páse.

Zabili jeho mamu, aj sestru, do plynu ich poslal Mengele.  Videl umierať svojho otca v hrozných bolestiach po tom, čo prežili pochod smrti, keď ich slabo oblečených nacisti hnali cez snehové záveje. „Už som nemal slzy,“ napísal neskôr o tom, ako nevládal otca ani oplakať.

Tak ako mnohých bývalých väzňov koncentračných táborov, aj jeho celý život prenasledovala vina za to, že prežil.

Budem svedčiť

O tom, čo sa stalo, dlho nehovoril ani nepísal, lebo nevedel nájsť správne slová. Po vojne bol načas v detskom domove vo Francúzsku, našiel dve svoje sestry, ktorým sa tiež podarilo prežiť. Študoval, privyrábal si učením hebrejčiny, stal sa novinárom, písal pre francúzske aj izraelské noviny.

Keď robil v roku 1954 rozhovor s francúzskym spisovateľom Francoisom Mauriacom pre izraelské noviny Jediot Achronot, slávny autor ho povzbudil v jeho úmysle opísať zážitky z koncentračného tábora. Wiesel vtedy prekonal posledné zábrany a rozhodol sa, že bude o holokauste verejne hovoriť. Vydržalo mu to celý život. Nehovoril len o šoa, ale aj o ďalších genocídach, prenasledovaní a netolerancii hocikde na svete.

Pamäte napísal v jidiš, v jazyku, ktorým hovorili Židia v rumunskom Sighete, kde sa narodil. Kniha s príznačným názvom A svet mlčal mala 800 strán.

Neskôr ju prepracoval a preložil do francúzštiny. Poznáme ju pod názvom Noc (je súčasťou trilógie, ďalšie diely sú Úsvit a Deň) a spolu s Denníkom Anny Frankovej a knihami Prima Leviho či Imreho Kertésza sa považuje za najsilnejšie beletristické diela napísané o holokauste priamymi svedkami.

Nechceli to počuť

Noc sa napriek skvelým kritikám spočiatku nepredávala. Desať až 15 rokov po vojne ľudia nechceli spomínať, tí, čo prežili, radšej mlčali, lebo žili v traume a často aj v podozrievaní, prečo oni žijú a iní nie, a všeobecne sa tvrdilo, že sa treba pohnúť ďalej.

Zlom nastal počas procesu so strojcom konečného riešenia Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme. Proces pritiahol pozornosť svetových médií, ako svedkovia vystupovali väzni z koncentrákov, Wiesel sa objavoval v novinách, aj televízii. Bol vždy veľmi charizmatický, presvedčivý, mal dar reči a ľudia mu prirodzene prejavovali úctu. Jeho verejná tvár však bola maskou. Sám priznával, že máva nočné mory, žije stále v strachu a veľmi ťažko nesie, keď sú ľudia, čo tvrdia, že holokaust, a teda aj jeho príbeh sa nikdy nestali.

Stále veľa písal, v priemere jednu knihu za rok. Písal beletriu, ale aj iné publikácie, lebo okrem písania sa venoval aj akademickej kariére.

Od 60. rokov žil v USA, ktoré mu aj udelili občianstvo, prvé od vojny, keď ho nacisti zbavili všetkých práv. Oženil sa s rakúskou Židovkou a bývalou väzenkou koncentráku Marion Rose. Mali spolu jedného syna.

V roku 1986 mu udelili Nobelovu cenu mieru za jeho aktivity zamerané proti rasizmu, násiliu a represii. Dostal desiatky ocenení, od čestných doktorátov až po najvyššie štátne vyznamenania. V roku 2009 vrátil Maďarský kríž za zásluhy po tom, čo sa predseda parlamentu zúčastnil na spomienke na počesť Józsefa Nyira, člena Národnosocialistickej strany Šípových krížov.

Nestratil vieru

Wiesel využíval svoj status hlasu svedomia na to, aby upozorňoval na neprávosti po celom svete. Písal a hovoril o sovietskych Židoch a ich náboženskom prenasledovaní, arménskej genocíde, hrôzach v Darfúre či bývalej Juhoslávii, apartheide. Vyzýval izraelskú vládu, aby prijala utečencov z Afriky a nedeportovala ich domov, lebo ich tam čaká len smrť. Izrael však aj často bránil, dokonca sa uvažovalo, že by mohol byť aj jeho prezidentom, čo však odmietol.

Narodil sa v pobožnej chasidskej rodine a na rozdiel od mnohých, čo prežili holokaust, nestratil vieru. S pribúdajúcimi rokmi bol čoraz pobožnejší, pravidelne navštevoval chasidskú synagógu v Brooklyne.

Pred pár rokmi prišla jeho nadácia aj on osobne o milióny dolárov, ktoré zveril investičnému manažérovi Berniemu Madoffovi.

V sobotu zomrel vo svojom dome na Manhattane. Na jeho smrť reagovali mnohí svetoví štátnici. „V tme holokaustu, v ktorom zabili šesť miliónov našich sestier a bratov, pôsobil Elie Wiesel ako lúč svetla a príklad ľudskosti, ktorý verí v dobro v ľuďoch,“ napísal izraelský premiér Benjamin Netanjahu.

Wiesel ako jeden z posledných „hovorcov“ generácie, ktorá mala priamu skúsenosť s holokaustom, často hovoril, že zlo sa rozmáha aj preto, že ľudia sú nevšímaví a zvolia si pasivitu namiesto akcie. „Vždy musíme zaujať postoj. Neutralita pomáha tyranovi, nie jeho obeti. Ticho povzbudzuje mučiteľa, nie mučeného. Niekedy musíme zakročiť,“ povedal pri preberaní Nobelovej ceny.