Denník N

Čističi v akcii

Pri pohľade na diskusie o brexite a iných exitoch mi naskakujú zimomriavky. Ani nie tak pre možný výsledok, ako pre spôsob, akým sa diskutuje.

Vyzerá to tak, že euroskeptici nedokážu viesť normálny dialóg so zástancami Európskej únie, konzervatívci s liberálmi, koalícia s opozíciou, bratislavská kaviareň s regionálnymi kaviarňami (o krčmách nehovoriac), bojovníci proti „genderovej ideológii“ s prívržencami homo tolerancie… Kapitalizmus je pre mnohých fuj, socializmus pre iných cesta do pekiel. A to som vynechal priaznivcov a odporcov amíkov, rusákov, migrantov, moslimov… Tých barikád je veľa – šteká sa cez ne. Šteká, lietajú kýble hnusu. Médiá dávajú, pre „objektivitu“, slovo každému. A čo nezvládnu médiá masovej komunikácie, zvládnu sociálne siete.

Keď sme so sociológom Paľom Fičom v polovici 80. rokov rozvíjali koncept dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov, netušili sme, že o tridsať rokov to bude ešte stále dobrá téma. Podobne ako medzináboženský dialóg. Pápež František alebo napríklad dalajláma sú tak trochu koly v plote. Vo verejnom priestore je pretlak negatívnych emócií. Naposledy, keď som sa v Bratislave prizeral pochodu neonacistov a futbalových chuligánov, oslovili ma milo: „Fedor Gál je kurva špinavá.“ Nuž hej – čističi v akcii. Takzvaná „špina“ je ich mantra z čias nacizmu a komunizmu. Zbytočne sa ich terče budú umývať päťkrát denne.

Medzitým prezrievajú problémy demografické (ktože by dnes obetoval kariéru a cestovanie kvôli rodine a deťom, hejže?), ekologické (Klausova „Modrá planeta“ má zelenú), rodia sa nové imperiálne ambície (čo by dal Erdogan za post veľkého chalífu alebo Putin za obnovu ZSSR, napríklad)… Generácia pamätníkov druhej svetovej vojny odchádza, generácia novembra ’89 ju nasleduje. Témy však ostávajú, napríklad tie, čo súvisia s čiarami za minulosťou. Vidno to v domácnostiach bývalých arizátorov, na kariérach povojnových komunistov, v parlamente, v justícii, kade-tade.

Pri pohľade na diskusie o brexite a iných exitoch mi naskakujú zimomriavky. Ani nie tak pre možný výsledok, ako pre spôsob, akým sa diskutuje. V parlamente aj na ulici. Napríklad: politici majú pri verejných protestoch mlčať. Byť tam, ale mlčať! Verejné hlasovanie ich vysunulo na iné pódium. Tam si to majú rozdávať s korupciou a inými neduhmi, s tvorbou pravidiel.

A keď sa v priestoroch parlamentu chovajú ako pubertiaci (bliakajú po sebe, mávajú transparentmi…), striasa ma. Skutočným radikálom potom naozaj stačí ironicky sa prizerať, ako to tí demokrati nezvládajú. A zbierať podpisy za referendá proti EÚ a NATO. A za legalizáciu „čističov“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie