Sovieti tu po sebe nechali spúšť, odsun vnímali ako krivdu
Sovietski vojaci sami seba považovali za osloboditeľov a Československo za raj na zemi, a tak sa im od nás odchádzalo ťažko. Zanechali po sebe spúšť – vyrabované domy a kasárne.
V Jelšave sa začiatkom deväťdesiatych rokov odohrávali scény, pri ktorých sledovaní by nezorientovaní diváci mohli získať dojem, že obete vojny práve opúšťajú svoju domovinu a vydávajú sa na neistú cestu do cudziny.
Bolo to však naopak: okupanti zo Sovietskeho zväzu práve s hnevom a pocitom trpkosti opúšťali malé juhoslovenské mestečko, ktoré sa pre nich stalo príjemným domovom.
Ženy dôstojníkov plakali – do Ruska či ostatných republík Sovietskeho zväzu, ktorý sa vtedy ocitol vo veľkom chaose, sa vracať chuť nemali. Rodiny predávali koberce, nábytok, chladničky a všetko, čo sa nedalo odniesť. Kupovali menšie ľahšie veci, ako topánky.
„Predávali to veľmi lacno. Ľudia kupovali, ale s kobercami si doniesli domov aj šváby,“ spomína primátor Jelšavy Milan Kolesár (kandidoval za Sieť a SDKÚ). Popri sovietskych vojakoch v tomto meste od detstva vyrastal.
O tom, ako vyzeralo súžitie s cudzím vojskom, ktoré prišlo do našej krajiny bez pozvania v auguste 1968 a opustilo ju pred 25 rokmi v júni 1991, sme hovorili s viacerými svedkami. Sledovali, ako sa v Jelšave, v Ružomberku a na Považí nepozvaní hostia zabývali, ako tam fungovali, a napokon sa zaoberali aj spúšťou, ktorá tu po nich zostala.
Jelšava v lete roku 1968 žila pokojným, trochu komótnym životom malého mesta vzdialeného od maďarských hraníc niekoľko desiatok kilometrov. Tak ako celé Československo, aj miestni boli 21. augusta 1968 v šoku – do ich mesta dorazila sovietska armáda od neďalekého Plešivca. Približne tisícpäťsto sovietskych vojakov sa zdržalo v Jelšave dlhšie, ako miestni predpokladali. Takmer dvadsaťtri rokov.
Primátor Jelšavy Milan Kolesár je bývalý dôstojník. Spomína, že pre deti boli rajom sovietske smetiská. Prázdne nábojnice, sem-tam aj plné.
Keď odišli Rusi domov
Sovieti si urobili v Jelšave svoju malú guberniu. Mali kasárne aj vlastné minisídlisko s deviatimi bytovkami ohradenými plechovým plotom. „Vojaci nechodili do mesta, väčšinou len dôstojníci,“ hovorí. Nevie, pred kým a pred čím sa chránili. Deti chodili do školy. Do svojho pavilónu s vlastnými učiteľmi aj s telocvičňou, ktorú miestni dodnes nazývajú ruská. S jelšavskými deťmi sa stretávali len v jedálni.
Sovietski dôstojníci a ich rodiny si vytvárali vzťahy a priateľstvá aj s Jelšavčanmi, radoví vojaci nie. Medzi miestnymi sa hovorí, že sa najviac kontaktovali s Rómkami.
„To boli chudáci. Slúžili tri roky v ťažkých podmienkach. Ľudia, ktorí chodili po pomyje, hovorili, že vojaci jedli väčšinou len kaše.“ Kolesár videl na vlastné oči, ako chytali zbehov. Starší hovorili, že niektorých zastrelili rovno na mieste.
„Utkvelo mi v pamäti, ako tvrdo s nimi zaobchádzali. Keď sme išli do školy, niesli muníciu cez park. Tých, čo nevládali, dôstojníci kopali, kým sa nepostavili. Videli sme aj vojakov, asi to boli väzni. Dôstojníci im prikázali, aby sa plazili po kamenistej ploche. Do krvi boli doráňaní. Na tieto obrazy človek nezabudne celý život.“
Video: Dokument Konec věčných časů
https://www.youtube.com/watch?v=NsP8f5hnMko
Predávali mäso aj zbrane
Sovieti v Jelšave kšeftovali so všetkým. Vraj aj so zbraňami, pričom samopal nestál až tak veľa. Kolesár si spomína na už nebohého známeho, ktorý obchodoval s vojakmi aj s dôstojníkmi. Chovali svine aj kravy, časť zjedli, zvyšok predali. Keď nebolo nič iné, prišli na rad konzervy, cukor a múka. Klasikou boli benzín a nafta, tie vynášali z kasární v bandaskách.
Jelšavčania kupovali vo veľkom a prelievali pohonné hmoty do sudov, ktoré potom skrývali a často ich zakopávali aj do hnoja. Kolesár hovorí, že každý potom videl, počul aj cítil, že v aute je sovietska zmes. Jeden zo sovietskych vojakov mu hovoril, ako „Čechoslovákov“ klamali s benzínom. Keďže autá jazdili na červený benzín špeciál, Rusi cez noc močili v ich lacnom benzíne červenú látku, aby sa do rána zafarbil a mohli ho predať našim ľuďom.
„My sme od nich kupovali bodáky. Stačilo pár pív. Na svietiace strelivo už bolo treba nejakú fľašu.“
Po odchode sovietskej armády zostali Jelšavčanom na dlhé roky „ropné polia“ – zem nasiaknutá benzínom a olejmi, v lesoch hromady pneumatík, zdevastované kasárne a paneláky, ktoré nespĺňali takmer žiadne normy.
„Pamätám si, že uvažovali o tom, či byty budú rekonštruovať alebo demolovať… A ešte na zvláštny zápach po kvasených rybách a kapuste,“ dodal Kolesár.
Odprevadil posledného vojaka
Ján Lach je dnes viceprimátor Rožňavy. V deväťdesiatych rokoch bol v armáde, mal hodnosť kapitána a slúžil v Brezne. Keď sovietske vojská odchádzali z Československa, poslali ho do Jelšavy, aby prebral kasárne a strážil ich. Pamätá si presne, že 5. januára 1991 odprevadil posledného vojaka.
Kasárne našiel vo veľmi zlom stave. V niektorých budovách zostali len holé múry. Chýbali dvere, niekde vytrhali aj zárubne, ukradli aj káble zo stien. Brali všetko, čo sa dalo, lebo to považovali za svoj majetok.
„Strelnica bola plná čiernych stavieb v dezolátnom stave, ktoré nespĺňali ani statické normy. Vyzeralo to, ako keby niekde v tajge pochytali ľudí a tí stavali. Do bednenia sypali tehly a liali betón. Žiadne viazanie tehál. Museli sme tie stavby búrať,“ spomína bývalý vojak.
Kasárne mu odovzdával nadporučík. Meno si už nepamätá, vie len, že sa hlásil ku kozákom a všetko prebehlo korektne.
Posledné dni boli pre Sovietov otrasné. Vtedy mladý, 32-ročný kapitán spomína, že v kasárňach nemali už ani potraviny. Vraj sa mali živiť predajom šrotu, ktorý od nich nikto nevykupoval.
Z raja do pekla
Lach hovorí, že pre sovietskych vojakov bol odchod z Československa niečo strašné. Manželky a rodiny dôstojníkov odchádzali do Ruska, ale nemali kde bývať. Niektoré prespávali na staniciach. Radoví vojaci v stanoch. „Nemal som ich rád, ale z ľudského hľadiska to bolo otrasné.“
Sovietsku armádu teda vystriedala československá. Dvadsaťročný Petr Niklas bol jedným z prvých vojakov, ktorí prišli do Jelšavy. „Kasárne vyzerali zle. Okná aj dvere boli porozbíjané, všade bordel. Vraj to dostali príkazom,“ spomína.
Ján Lach bol správcom budov. Pamätá si, že na rekonštrukciu zničeného majetku išli „neskutočné“ peniaze, aby tam „naši“ mohli vôbec fungovať. Aj slovenskí vojaci však z Jelšavy odišli. Armáda kasárne zrekonštruovala, ale v rámci rušenia posádok v roku 2006 vojsko z Jelšavy odišlo.
„Armáda je vždy prínosom pre lokálne ekonomiky. Likvidácia posádky bol posledný klinec do rakvy Jelšavy. Keď odišlo približne sedemsto príjmovo nadpriemerných ľudí, pre mesto to bolo ekonomicky likvidačné,“ smutne konštatoval Lach.
Najprv plánovali objekt prerobiť na väznicu, ale projekt nevyšiel. Kasárne a postupne aj byty prešli do vlastníctva mesta. Veľký ruský investor mal v kasárňach postaviť fabriku za 330 miliónov dolárov a zamestnať stovky ľudí, ale z obrovskej investície napokon nič nebolo. Polovicu kasární mesto predalo, ale firmičky v nich zamestnávajú tak dvadsať až tridsať ľudí.
„Kasárne sú pre mesto viac záťaž, ako prínos. Mesačne platíme takmer dvetisícpäťsto eur za vodu, energie, kosenie a stráženie.“ Primátor hovorí, že areál kasární je v podmienkach Jelšavy – s vysokou nezamestnanosťou a bez investorov – takmer nevyužiteľný.
„Mne Sovieti nechýbajú, ale v tej mizérii, v ktorej sme, by sme prijali aj takéto vojsko, aby sa niečo dialo,“ povedal a hneď dodáva, že to myslel zo žartu.
Ružomberok: dovolenková destinácia
Primátor Ružomberka, lekár s mnohými špecializáciami, najmä však neurológ, generálmajor Igor Čombor prišiel do Ružomberka štyri roky po okupácii z Bratislavy. Odvtedy až do konca svojej kariéry pôsobil v rôznych vedúcich funkciách vo vojenskej nemocnici v Ružomberku od prednostu oddelení až po náčelníka a neskôr riaditeľa, so sovietskymi vojakmi sa nestretával.
Päť príkladov, ako si konšpiračné weby vymýšľajú
Aj v Ružomberku mali Sovieti všetko svoje. Kasárne, kino, strelnice aj lekárov. Do ružomberskej nemocnice sa dostali len akútne prípady, aj to len na nevyhnutný čas. Potom ich previezli inam.
Sovietska armáda obsadila po roku 1968 aj považské kasárne, kde bola dovtedy jediná stredná zdravotnícka vojenská škola. Učili sa tam vojenskí zdravotníci (takzvaní lapiduchovia) a absolvovali tam základnú vojenskú službu lekári.
„Fungovali v prísnom režime. Styk s miestnymi, ale aj s československou armádou mali veľmi obmedzený a moderovaný. Akoby boli neviditeľní. Žili ako uzavretá enkláva. Dôstojníci s rodinami bývali pri kasárňach v bytovkách, ale veľké kamarátšafty s nami nepestovali. Neudržiavali sme s nimi takmer žiadne styky,“ povedal primátor.
Čombor tvrdí, že najmä pre sovietskych dôstojníkov bol Ružomberok atraktívnou „destináciou“. Oveľa zaujímavejšou ako Jelšava. Československo bol pre nich „západ“ východného bloku.
Sovietski veteráni, ktorí slúžili v Československu, dnes majú vlastnú internetovú stránku, kde nostalgicky spomínajú na pobyt. Niektorí tvrdia, že nám pomáhali, stavali a nakoniec sme ich vyhnali „bez kompenzácie“.
„Ľudia k nim – z pochopiteľných dôvodov – neboli agresívni. Vedeli, čo sa stalo počas normalizácie. Sovieti si tak mysleli, že sú tu vítaní, že ich majú miestni radi. Považovali nás za ďalšiu sovietsku republiku, takže z ich pohľadu tu boli vlastne doma,“ zauvažoval primátor.
Najmä mladým dôstojníkom sa podľa neho nechcelo odísť. Pobyt v Ružomberku považovali za príjemný výlet. Aj napriek tomu označil odsun za rýchly a bezproblémový.
Lekár vojenskej nemocnice Juraj Mitura, prednosta ústavu hematológie a transfuziológie, hovorí, že posledný rok-dva pred odchodom sovietske velenie u nás systém trochu otvorilo. „V našej nemocnici na internom oddelení sa liečili dôstojníci a ich rodiny, ale vojaci nie. Na záver dokonca urobili deň otvorených dverí v kasárňach pre vojenských lekárov. Hovorili sme si, že naši vojaci by tam mali ísť na prevýchovu. Také sparťanské podmienky sme si nevedeli ani predstaviť,“ hovorí lekár.
Spomína si, že ho prekvapili prázdne ustlané postele v kasárňach. Neskôr sa dozvedel, že jednotka, ktorá sa vrátila z Afganistanu, si tak uctila padlých kamarátov.
Nábytok vyhadzovali z okien
Juraj Mitura si matne pamätá príchod, ale úplne presne odchod Sovietskej armády z Ružomberka – sledoval ho z okna interného oddelenia.
„Mali sa tu dobre, pre nich tu bol ťažký kapitalizmus. Jednotky z Afganistanu sem posielali za odmenu, aby si oddýchli. Videl som, ako zo zlosti vyhadzovali veci z okien bytov. Nábytok, chladničky, elektronika boli do výšky druhého poschodia. Zrejme si ich nemohli odviezť. Určite mali pocit krivdy, že odchádzajú. Propaganda ich do toho hnala,“ spomína lekár.
Päťdesiatnik z Ružomberka mal medzi Sovietmi kamarátov. Jedného poslali do Afganistanu a už sa nevrátil, iný zas ako jeden z mála vedel opravovať ruské televízory.
„Pili sme s kamarátom a rozbolel ma zub. Zobral ma do kasární a po rusky povedal, aby som sa nebál, že to vyrieši. Keď sme vošli do ordinácie, videl som vytrhané zuby po zemi a zľakol som sa. Potom otvoril ďalšie dvere, a tam to už vyzeralo inak. Všetko chrómované, čisto. To bola ambulancia pre dôstojníkov.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
