Denník N

Vrátil sa z Iraku: Na pach mŕtvol bojovníkov Dáišu je najlepšia šatka šemag

Slovenský fotograf a dokumentarista na voľnej nohe. Finišuje s dokumentom o vojne na Ukrajine, ktorý bude mať premiéru na jeseň na festivale Jeden svet. Za projekt o konflikte na Donbase – Na východe nič nové pre Mono.sk – získal v roku 2015 Novinársku cenu. Vyrastal v reportérskej rodine, obidvaja jeho rodičia sú novinári. Foto – archív J. M.

Slovenský dokumentarista Juraj Mravec sa práve vrátil z irackého Sindžáru, kde Islamský štát spáchal genocídu na jezídoch. Natáčal tam svoj druhý dokument.

Prečo ste sa rozhodli vyraziť do Iraku, kúsok od frontu s Dáišom?

Uvedomil som si, že každá vojna sa nás týka a každá prináša veľké obete, a to nielen na životoch, ale napríklad aj v podobe migračnej krízy. Tragédie formujú názory tam aj u nás, a tu na Slovensku mám pocit, že je veľmi potrebné intenzívne informovať ľudí, čo sa v skutočnosti deje vo svete. Tým môžeme búrať tie neprávom vznikajúce mýty. Ľudia často nerozumejú vojne v Sýrii či na Ukrajine, a potom veria populistickým rečiam.

Do Iraku ste išli prvý raz. Prekvapilo vás niečo, čo ste nečakali?

Veľa vecí ma prekvapilo, hoci som sa na cestu intenzívne pripravoval a naštudoval si to. Po tých dvoch týždňoch sa nechcem tváriť ako odborník na túto oblasť, pretože tá krajina si vyžaduje dlhší intenzívny osobný záujem. Prekvapený som však bol z toho, že Irak vôbec nie je chudobná krajina – majú výborné cesty, rozvinuté mestá. Lenže po príchode fanatikov z Dáišu sa celý ten rozvoj zastavil. Stále som sa stretával s veľmi talentovanými, schopnými ľuďmi, ktorí mali rozbehnuté svoje podnikanie a biznisy, ale príchodom teroristov sa všetko zastavilo a región začal stagnovať.

Boli ste v oblasti hôr Sindžár, kde prebehla vlani veľká letecká ofenzíva po pokuse Dáišu vyhladiť jezídsku menšinu. Do akej miery sú hory oslobodené?

Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Ofenzíva sa začala v novembri 2015 a trvala tri dni, keď sa spojili všetky kurdské frakcie, aby s leteckou podporou Západu potlačili Dáiš. V súčasnosti získali hlavné mesto Šingal a podarilo sa im získať cesty, ktoré boli veľmi dôležité pre Dáiš. Fungovala cez ne komunikácia medzi Mosulom a Rakkou (iracké a sýrske mesto pod kontrolou Dáišu – pozn. red.). Podarilo sa im zaistiť perimeter okolo dvoch kilometrov. Aspoň natoľko odtlačili Dáiš.

Ako to vyzeralo v meste?

Po leteckej ofenzíve tam nezostala tehla na tehle. Mesto páchne mŕtvolami, celé je nimi nasiaknuté. V podstate v ňom žijú takmer výlučne vojaci rôznych frakcií. Civilistov tam žije možno tak 50. Vôbec som tam nevidel ženy, prebiehal tam ramadán a väčšinou pripravovali doma večeru. Predtým to bolo niekoľkotisícové jezídske mesto, ale po obsadení Daíšom v roku 2014 veľa ľudí utieklo do hôr Sindžáru. V priesmykoch dokázali chrániť desiatky jezídskych bojovníkov.

Tie mŕtvoly tam museli už byť dosť staré, nie?

Áno, pričom jedného bojovníka Dáišu som tam videl bez hlavy, pretože Kurdi im takisto odsekávajú hlavy. Pochovávajú ich tak, že buď ich nechajú len tak na mieste zhniť, alebo urobia masové hroby bagrom. Veľmi obľúbené je odrezať „dáišákovi“ hlavu a odfotiť sa s ňou. Ten zápach je veľmi intenzívny, okolo mŕtvoly sú baktérie, ktoré telo rozkladajú. Už dva metre od nej slzia oči a vzduch je nedýchateľný. V tom je výborná šatka šemag – tá má viac využití a chápem, prečo ju tam všetci nosia. Ak sa človeku v silných horúčavách potí čelo, tak pot netečie do očí, lebo ho vsakuje šatka; a keď je púštna búrka, tak sa človek do šatky zamotá tak, že mu vidno len oči, a je príjemnejšie dýchať svoj vlastný dych, než pach mŕtvol.

OSN nedávno potvrdilo vyvražďovanie jezídov ako najnovšiu genocídu 21. storočia. Ako na vás jezídovia pôsobili?

Majú oproti Kurdom úplne svojské náboženstvo aj jazyk, vidno to aj na ich typických šesťuholníkových chrámoch. Hnev Dáišu sa najviac vyzúril na nich. Moslimovia ich často považujú za uctievačov diabla, úplne ich dehumanizovali a prestali ich považovať za ľudí. Sú to pritom veľmi otvorení a priateľskí ľudia, boli veľmi radi, že sme tam. Raz sa nás spýtal jeden otec, či by sme mu nepomohli získať späť jeho dve deti, ktoré mu uniesol Dáiš. Či nepoznáme nejakých tajných agentov, čo by mu pomohli. Keď Dáiš obsadil mesto, vznikol tam veľký chaos a mnohé deti unášali v preplnených autách aj na strechách. Uniesli mu syna a dcéru. Z ľudského hľadiska bolo pre mňa veľmi náročné rozprávať sa s ním, keď si predstavíme, čo asi únoscovia robia s jeho asi osemročnou dcérou.

Čomu sa teraz venujú domáci?

Jeden chlapík tam mal niečo ako potraviny a bar v jednom, kam chodili všetci pozerať majstrovstvá Európy vo futbale. Sindžár žil totálne futbalom a ľudia pri živých prenosoch fajčili šišu. Tiež mi tam povedal mladý chlapec, že keby do Kurdistanu neprišiel Dáiš, pravdepodobne by tam vznikla vojna medzi fanúšikmi Realu Madrid a FC Barcelona, smial sa. Poslednú noc sme si tam urobili malú párty a strašne chceli vidieť, ako tancujeme. Otec tých dvoch detí nám povedal, že sa necíti smutný, keď nás vidí tancovať. Tak sme tancovali ako o život.

V Sindžáre ste odfotili silnú fotku muža, ktorý ukazuje víťazné véčko. O koho išlo?

Zo začiatku sme v Sindžáre ani nevedeli, kde budeme spávať. Náčelník kurdskej tajnej služby nám ponúkol ubytovanie aj stravu, a keď sme vyrazili do mesta, tak v úplnom kontraste so zničeným mestom bežal človek oblečený v Ronaldovom drese. To ma fascinovalo; dva dni som ho nevidel, ale potom sa zjavil v potravinách, kam sme chodievali každý večer. Chcel sa s nami skamarátiť, ukazoval mi, koľko na sebe trénuje. Súhlasil s tým, aby som ho mohol ráno o pol šiestej počas tréningu odfotiť, ako behá mestom. Potom ma pozval na raňajky, kde som sa dozvedel, že sa takto pripravuje na ilegálny prechod do Európy, pretože vlani sa mu podarilo dostať svoju ženu do Nemecka a on sa vrátil bojovať proti Dáišu.

"Ronaldo" trénuje na útek za svojou rodinou. Foto – Juraj Mravec
„Ronaldo“ trénuje na útek za svojou rodinou. Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Išli cez Grécko?

Áno, z Turecka, a keď sa plavili na člne, jeho žene sa stala jedna nepríjemná vec. Jezídske ženy nosia veľké šatky – v takej mala schované všetky úspory, ktoré jej sfúkol vietor do mora. Napriek tomu sa bezpečne dostali do Nemecka a teraz, keď sa konflikt trochu utíšil, sa Ilias rozhodol ísť za nimi.

Tuší, že Turci ho už asi smerom do Grécka nepustia?

Stále chcel ísť rovnakou cestou. Hovoril som mu, že tam môže zakysnúť na dva roky a potom ho vyhostia späť; odvtedy intenzívne rozmýšľam, ako ho dostať legálne do Európy. Ak by náhodou niekto poznal nejakého právnika, čo by mi vedel pomôcť, ako z toho pekla dostať „Ronalda“ za jeho rodinou, bol by som rád, keby sa ozval. Mesto Šingal je stále veľmi nebezpečné, každý deň ho ostreľujú mínometmi. Jednu noc mesto bombardovali ani nie z dvoch kilometrov. Na základe skúseností z východnej Ukrajiny už celkom rozoznám, z akej diaľky sa strieľalo.

Je fotografia „Ronalda“ to najsilnejšie, čo ste tam cvakli?

Je to pre mňa veľmi silná fotografia. V tvári mu vidno radosť zo športu, hoci je v extrémne ťažkej životnej situácii, a to v takom zničenom meste, že väčšina Slovákov si to ani nevie predstaviť. Vidím v nej nádej. Navyše je vo veľmi dobrom svetle – bolo skoro ráno, keď slnko ešte nebolo vysoko, od tmavých častí budov ho oddeľuje kontra, ktorá obmýva jeho telo pozdĺž celej dĺžky. Okrem toho sa ten človek stal pre mňa priateľom a záleží mi na ňom. Preto dúfam, že tá fotografia nebude taká silná len pre mňa. Hádam minimálne donúti niekoho zamyslieť sa nad tým, že tí ľudia v Iraku alebo v Sýrii nie sú nejaké indiferentné čísla inej viery, ale ľudia ako my, ktorí sa snažia zachrániť pred „nacistami z Dáišu“.

Čo si myslíte o Dáiši?

Berú drogy, je známe, že sa u nich našli tony kokaínu, praktizujú súlože s malými dievčatami, obchodujú s ľuďmi, využívajú otroctvo. V koráne sa o ľudských obetiach nič nepíše, a oni ich prinášajú Alahovi. Je to pre mňa barbarské fundamentalistické zlo, ktoré vzniklo vďaka peniazom wahábistov.

S kým ste sa stretli z vojenských frakcií?

S tajnou kurdskou službou Asayíš, s kurdskými jednotkami KDP kurdského prezidenta Masúda Barzáního a tiež som bol dva dni na prednej línii s pešmergami.

Sú v Asayíši tí najlepší?

Tí najlepší sú jednoznačne pešmergovia, čo sú vlastne iracko-kurdské jednotky, a medzi nimi sú rôzne brigády. Na predných líniách som bol s druhou špeciálnou brigádou. Určite to boli ti najostrejší chlapci, ktorí držia tie najnebezpečnejšie línie. Poskytujú podporu aj ostatným jednotkám. Tajná služba Asayíš je skôr ako polícia, hliadkuje na rôznych miestach, stráži budovy, riešia byrokraciu.

Akú pozíciu má v Kurdistane prezident Barzání?

Obrovskú, považujú ho za otca národa. Raz sme prechádzali cez kontrolné stanovisko, kde sme si museli dať dole slnečné okuliare, a nebol tam vôbec nikto, iba v búdke obraz Masúda Barzáního. Skoro v každom dome je jeho fotka, visí na zástavách. Niektorí Kurdi si jeho portrét dokonca lepia na čelné sklo namiesto spolujazdca – akože sa s nimi vezie prezident.

Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Je drahé robiť dokument v Iraku?

Veľmi. Treba sa na to pozrieť aj trochu kritickým pohľadom: Irak má 70 miliónov obyvateľov, a keby sa poriadne urobila mobilizácia a fungovala by branná povinnosť, tak by tých nacistov 21. storočia rýchlo vytlačili. Niekedy som však mal pocit, ako keby to mnohým ľuďom takto vyhovovalo. Hlavne byrokratickému aparátu, pretože na vojne sa dá dobre zarábať. Na všetko tam treba povolenia. Raz večer búrka zvírila piesok vo vzduchu, zapadalo slnko a pred utečeneckým táborom hrali deti futbal. Chcel som si to odfotiť, tak som povedal, aby nám zastavili auto, avšak to nebolo možné. Hneď pribehol nejaký strážnik, že toto miesto ovláda iná frakcia a potrebujeme na to povolenie, ktoré sa, samozrejme kupuje.

Koľko stojí také povolenie?

Tristo dolárov.

Koľko vás stál priemerne jeden deň, keď do toho zahrniete dopravu aj „fixera“?

Za päť dní sme zaplatili 2050 dolárov, a to sa nám podarilo vysvetliť, že nie sme zo CNN. Robili pre nás takmer za polovičnú sumu. Normálne berie „fixer“ na deň 400 dolárov, my sme mu platili 250.

Zastihla vás tam správa, ako Iračania po piatich týždňoch pomerne rýchlo oslobodili Fallúdžu, ktorá padla ako prvé veľké iracké mesto do rúk islamistom. Prežívali to ľudia?

Skoro všade v televízii buď bežal futbal, alebo ofenzíva na Fallúdžu. Nevideli sme však žiadne bujaré oslavy.

Oveľa dôležitejšie bude, čo sa stane s miliónovým Mosulom. Deje sa v okolí niečo?

Skôr sa čaká, čo bude ďalej. Veľká letecká ofenzíva nemá zmysel, pokiaľ nechceme, aby sa to skončilo krvavými jatkami. Nejaké nové cesty sú oslobodené. Trochu inak to vyzerá pri Rakke, kde sa otvoril nový front. Musí to tam byť teraz veľmi nebezpečné, obe strany sa ostreľujú mínometnou paľbou.

Do Iraku a Sýrie sa ešte chcete vrátiť v zime, aby ste nakrútili dlhší dokument. Aký rozpočet by ste potrebovali?

Táto skúsenosť bola pre mňa ako „prieskum na mieste“, aby som zistil, ako tam prísť na dlhšie a uvidieť oveľa viac. Nemám rád rýchlu dokumentaristiku, ktorá vzniká za pár dní, a najmä nie do iného vesmíru, akým je Irak. Už som celkom pripravený, zistil som, ako to tam funguje. Mám predstavu, že v januári a februári by som sa chcel dostať do Sýrie s rozpočtom okolo 20-tisíc dolárov.

S akým pocitom ste sa vracali domov?

Veľa ľudí na Facebooku mi hovorilo, aby som ich nabudúce zobral so sebou. Chcel by som im však povedať, že toto nie je dobrodružstvo. Na to treba prejsť autom Ameriku alebo zlaniť kaňon v Slovinsku. Keď sa človek pohybuje po takých miestach, je takmer nevyhnutné, že sa mu stane niečo natoľko traumatické, že je po dobrodružstve. Taká vec sa mi teraz stala, ale nie som o nej ešte pripravený rozprávať.

V teréne fotíte aj nakrúcate videá. Dá sa to skĺbiť naraz?

Už na Ukrajine som pochopil, že peniaze sa dajú získať oveľa jednoduchšie a vo väčšom množstve, keď ide o audiovizuálny formát. Televízia je asi príťažlivejšia a zrozumiteľnejšia pre verejnosť, a preto je asi lepšie podporovaná. Ale keďže považujem za rovnocenný aj film, tak som sa naučil pracovať tak, že simultánne fotografujem aj kamerujem. Často je to hektické, ale keď človek nájde v sebe pokoj, tak sa to naučí robiť.

Tento rok ste strávili s otcom niekoľko týždňov aj na vojnovom Donbase, na festivale Jeden svet bude mať premiéru dokument o vojne na východe Ukrajiny. Už máte preň názov?

Celý čas si predstavujem, že sa bude volať Mir vam ako jedna ruská pieseň. Máme nakrútenú krásnu scénu, ako celá sála v kostole adventistov siedmeho dňa v meste Volnovacha spieva túto pieseň. Počas toho spievania ľudia plačú. Chcel by som pieseň použiť ako epilóg do svojho filmu a podľa nej pomenujem aj film – samotný názov je odkazom.

Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Ako sa to podľa vás skončí pre Donbas? Novým zamrznutým konfliktom?

Celý môj záujem o dokument a konfliktnejšie oblasti sa začal v roku 2010 mojou cestou do Ruska. Začal som intenzívne študovať ruskú politiku, problémy rozpadávajúcich sa štátov ZSSR. Navštívil som napríklad Abcházsko, ktoré sa tvári ako samostatný štát, ale v podstate je to ruská enkláva. Rusko s obľubou vytvára mŕtve zóny ako Podnestersko či Južné Osetsko a Abcházsko. Moja prognóza pre DNR a LNR je, že sa z nich stane taká mŕtva zóna. Uzavrie sa to na dvadsať rokov, budú tam bačovať ruskí mafiáni a ekonomika tam bude upadať. Ale neviem, aká je cesta z toho von – stačí sa pozrieť na konflikt v Abcházsku, ktorý trvá viac ako dvadsať rokov. Navyše je tam veľmi silná ruská propaganda, ktorá úspešne vykresľuje pôvodné štáty ako nacistov, čo im stále funguje ako v časoch druhej svetovej vojny. To sa dalo krásne vidieť vo filme Ako ďalej o Podnestersku, kde sa vtedajší prezident Smirnov vyjadroval o Moldavcoch ako o nacistoch. Presne ako sa teraz na Donbase hovorí o Ukrajincoch.

Propaganda je niekdy až absurdne efektívna. Sú prípady, keď ľudia vidia, že strely prichádzajú z východu, ale keďže v televízii povedali, že ich vystrelili zo západu, tak radšej veria ruskému reportérovi, ako vlastným očiam.

Presne, ako sa to napríklad stalo po bombardovaní sídliska Vostočnaja v Mariupole. Mal som možnosť v apríli 2015 navštíviť aj DNR, kde som na prvý pohľad videl, aká je tam zlá ekonomická situácia. Doneck bol v ľudskom rozklade, pred každou inštitúciou stáli ľudia v radoch. Platí tam stanné právo, o deviatej sa nevychádza, nonstop to tam masírujú ruské televízie o ukrajinskej chunte, ktorá chce dobývať bohatstvo Donbasu, ktoré je podľa nich skryté v uhlí.

Keď ste boli na jar na Donbase, prečo vás nepustili na svoju stranu?

Chcel som po necelom roku navštíviť tie isté rodiny v Donecku a na ich prípade som chcel ukázať stagnáciu toho regiónu, že za rok sa to nikam neposunulo. Som presvedčený, že sa to dokonca ešte zhoršilo. Mnohí sú závislí od humanitárnej pomoci, DNR však pomoc zo Západu často vníma ako špionážnu aktivitu. A od zimy 2015 majú novinári zo Západu zväčša zakázaný vstup. Veľa sa hovorí o novej ofenzíve. Napríklad v dedine Kruhly – nakrúcali sme tam ženu, ktorá zostala žiť v dedine sama, lebo ľudia buď zahynuli počas ostreľovania, alebo ušli – som počul, že tam je zaparkovaných 25 ruských tankov. Ak by to bola pravda, tak je jednoznačné, prečo nás nechceli púšťať dnu. Určite by nechceli vidieť fotografiu týchto 25 tankov pripravených na ofenzívu.

Neštve vás, že sa o tej vojne takmer vôbec nehovorí?

Každá senzácia trvá tri dni. Teraz už nie je udalosťou, keď zomrú v Iraku desiatky ľudí. To, že sa nehovorí o vojne na Donbase, je však náš slovenský obrovský problém a veľa to hovorí o našich politikoch. Môže to mať nedozerné následky. Obávam sa, že táto vládna garnitúra má srdce v Kremli.

Teraz najčítanejšie