Denník N

Vrátil sa z Iraku: Na pach mŕtvol bojovníkov Dáišu je najlepšia šatka šemag

"Ronaldo" trénuje na útek za svojou rodinou. Foto - Juraj Mravec
„Ronaldo“ trénuje na útek za svojou rodinou. Foto – Juraj Mravec

Slovenský dokumentarista Juraj Mravec sa práve vrátil z irackého Sindžáru, kde Islamský štát spáchal genocídu na jezídoch. Natáčal tam svoj druhý dokument.

Prečo ste sa rozhodli vyraziť do Iraku, kúsok od frontu s Dáišom?

Uvedomil som si, že každá vojna sa nás týka a každá prináša veľké obete, a to nielen na životoch, ale napríklad aj v podobe migračnej krízy. Tragédie formujú názory tam aj u nás, a tu na Slovensku mám pocit, že je veľmi potrebné intenzívne informovať ľudí, čo sa v skutočnosti deje vo svete. Tým môžeme búrať tie neprávom vznikajúce mýty. Ľudia často nerozumejú vojne v Sýrii či na Ukrajine, a potom veria populistickým rečiam.

Do Iraku ste išli prvý raz. Prekvapilo vás niečo, čo ste nečakali?

Veľa vecí ma prekvapilo, hoci som sa na cestu intenzívne pripravoval a naštudoval si to. Po tých dvoch týždňoch sa nechcem tváriť ako odborník na túto oblasť, pretože tá krajina si vyžaduje dlhší intenzívny osobný záujem. Prekvapený som však bol z toho, že Irak vôbec nie je chudobná krajina – majú výborné cesty, rozvinuté mestá. Lenže po príchode fanatikov z Dáišu sa celý ten rozvoj zastavil. Stále som sa stretával s veľmi talentovanými, schopnými ľuďmi, ktorí mali rozbehnuté svoje podnikanie a biznisy, ale príchodom teroristov sa všetko zastavilo a región začal stagnovať.

Boli ste v oblasti hôr Sindžár, kde prebehla vlani veľká letecká ofenzíva po pokuse Dáišu vyhladiť jezídsku menšinu. Do akej miery sú hory oslobodené?

Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Ofenzíva sa začala v novembri 2015 a trvala tri dni, keď sa spojili všetky kurdské frakcie, aby s leteckou podporou Západu potlačili Dáiš. V súčasnosti získali hlavné mesto Šingal a podarilo sa im získať cesty, ktoré boli veľmi dôležité pre Dáiš. Fungovala cez ne komunikácia medzi Mosulom a Rakkou (iracké a sýrske mesto pod kontrolou Dáišu – pozn. red.). Podarilo sa im zaistiť perimeter okolo dvoch kilometrov. Aspoň natoľko odtlačili Dáiš.

Ako to vyzeralo v meste?

Po leteckej ofenzíve tam nezostala tehla na tehle. Mesto páchne mŕtvolami, celé je nimi nasiaknuté. V podstate v ňom žijú takmer výlučne vojaci rôznych frakcií. Civilistov tam žije možno tak 50. Vôbec som tam nevidel ženy, prebiehal tam ramadán a väčšinou pripravovali doma večeru. Predtým to bolo niekoľkotisícové jezídske mesto, ale po obsadení Daíšom v roku 2014 veľa ľudí utieklo do hôr Sindžáru. V priesmykoch dokázali chrániť desiatky jezídskych bojovníkov.

Tie mŕtvoly tam museli už byť dosť staré, nie?

Áno, pričom jedného bojovníka Dáišu som tam videl bez hlavy, pretože Kurdi im takisto odsekávajú hlavy. Pochovávajú ich tak, že buď ich nechajú len tak na mieste zhniť, alebo urobia masové hroby bagrom. Veľmi obľúbené je odrezať „dáišákovi“ hlavu a odfotiť sa s ňou. Ten zápach je veľmi intenzívny, okolo mŕtvoly sú baktérie, ktoré telo rozkladajú. Už dva metre od nej slzia oči a vzduch je nedýchateľný. V tom je výborná šatka šemag – tá má viac využití a chápem, prečo ju tam všetci nosia. Ak sa človeku v silných horúčavách potí čelo, tak pot netečie do očí, lebo ho vsakuje šatka; a keď je púštna búrka, tak sa človek do šatky zamotá tak, že mu vidno len oči, a je príjemnejšie dýchať svoj vlastný dych, než pach mŕtvol.

OSN nedávno potvrdilo vyvražďovanie jezídov ako najnovšiu genocídu 21. storočia. Ako na vás jezídovia pôsobili?

Majú oproti Kurdom úplne svojské náboženstvo aj jazyk, vidno to aj na ich typických šesťuholníkových chrámoch. Hnev Dáišu sa najviac vyzúril na nich. Moslimovia ich často považujú za uctievačov diabla, úplne ich dehumanizovali a prestali ich považovať za ľudí. Sú to pritom veľmi otvorení a priateľskí ľudia, boli veľmi radi, že sme tam. Raz sa nás spýtal jeden otec, či by sme mu nepomohli získať späť jeho dve deti, ktoré mu uniesol Dáiš. Či nepoznáme nejakých tajných agentov, čo by mu pomohli. Keď Dáiš obsadil mesto, vznikol tam veľký chaos a mnohé deti unášali v preplnených autách aj na strechách. Uniesli mu syna a dcéru. Z ľudského hľadiska bolo pre mňa veľmi náročné rozprávať sa s ním, keď si predstavíme, čo asi únoscovia robia s jeho asi osemročnou dcérou.

Čomu sa teraz venujú domáci?

Jeden chlapík tam mal niečo ako potraviny a bar v jednom, kam chodili všetci pozerať majstrovstvá Európy vo futbale. Sindžár žil totálne futbalom a ľudia pri živých prenosoch fajčili šišu. Tiež mi tam povedal mladý chlapec, že keby do Kurdistanu neprišiel Dáiš, pravdepodobne by tam vznikla vojna medzi fanúšikmi Realu Madrid a FC Barcelona, smial sa. Poslednú noc sme si tam urobili malú párty a strašne chceli vidieť, ako tancujeme. Otec tých dvoch detí nám povedal, že sa necíti smutný, keď nás vidí tancovať. Tak sme tancovali ako o život.

V Sindžáre ste odfotili silnú fotku muža, ktorý ukazuje víťazné véčko. O koho išlo?

Zo začiatku sme v Sindžáre ani nevedeli, kde budeme spávať. Náčelník kurdskej tajnej služby nám ponúkol ubytovanie aj stravu, a keď sme vyrazili do mesta, tak v úplnom kontraste so zničeným mestom bežal človek oblečený v Ronaldovom drese. To ma fascinovalo; dva dni som ho nevidel, ale potom sa zjavil v potravinách, kam sme chodievali každý večer. Chcel sa s nami skamarátiť, ukazoval mi, koľko na sebe trénuje. Súhlasil s tým, aby som ho mohol ráno o pol šiestej počas tréningu odfotiť, ako behá mestom. Potom ma pozval na raňajky, kde som sa dozvedel, že sa takto pripravuje na ilegálny prechod do Európy, pretože vlani sa mu podarilo dostať svoju ženu do Nemecka a on sa vrátil bojovať proti Dáišu.

"Ronaldo" trénuje na útek za svojou rodinou. Foto – Juraj Mravec
„Ronaldo“ trénuje na útek za svojou rodinou. Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Išli cez Grécko?

Áno, z Turecka, a keď sa plavili na člne, jeho žene sa stala jedna nepríjemná vec. Jezídske ženy nosia veľké šatky – v takej mala schované všetky úspory, ktoré jej sfúkol vietor do mora. Napriek tomu sa bezpečne dostali do Nemecka a teraz, keď sa konflikt trochu utíšil, sa Ilias rozhodol ísť za nimi.

Tuší, že Turci ho už asi smerom do Grécka nepustia?

Stále chcel ísť rovnakou cestou. Hovoril som mu, že tam môže zakysnúť na dva roky a potom ho vyhostia späť; odvtedy intenzívne rozmýšľam, ako ho dostať legálne do Európy. Ak by náhodou niekto poznal nejakého právnika, čo by mi vedel pomôcť, ako z toho pekla dostať „Ronalda“ za jeho rodinou, bol by som rád, keby sa ozval.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie