Denník N

Brutálni zabijaci. Ľudia ako my

Dnešná spoločnosť úplne stráca historickú pamäť. Zmizli ideály a namiesto nich nastúpil hnev a demagógia.

Reinhold Hanning, 94-ročný dozorca z koncentračného tábora v Auschwitzi, sa odvolal proti rozsudku, ktorý ho odsúdil na päť rokov väzenia za spoluvinu pri vražde v najmenej 170 000 prípadoch. Pri masovom vraždení asistoval ako člen strážnych oddielov SS viac ako dva roky. Cíti hanbu, ale nie vinu. Až do konca odvolacieho konania zostane na slobode.

Keď som tú správu počul, na stole som mal knihu Noční pútnici, v ktorej Wojciech Jagielski písal o detských vojakoch v Ugande. Rôzne partizánske skupiny prepadávali dediny, dospelých vyvraždili a deti uniesli ako budúcich zabijakov. Len Joseph Kony ako šéf Armády Božieho odporu ich uniesol viac ako 66-tisíc. Boli ideálnymi vojakmi, ktorí v boji necítili strach ani výčitky svedomia. Dali sa ľahko ovládať, pretože ešte nerozumeli zložitosti sveta a nemali vlastné sny a plány, čo so svojím životom. Vodca im dal cieľ a ich poslušnosť sa v čase jatiek menila na tranz.

Krátke výpovede o vraždení sú ťažkým čítaním, ale minimálne rovnaká hrôza ide z opisov návratov detí do ich domovov. V duchu hesla „pokoj je dôležitejší ako spravodlivosť“ ľudia dúfajú, že hrubá čiara za minulosťou prinesie poriadok. Veď nakoniec každý z vrahov iba vykonával rozkazy.

Európa genocídu po druhej svetovej vojne trestala, aj keď iba rozpačito, symbolicky. Odhaduje sa, že celkovo bolo potrestaných iba 10 percent príslušníkov SS z Auschwitzu. Po norimberskom a krakovskom procese trvalo 17 rokov, kým sa pred súd vo Frankfurte postavilo ďalších 23 obžalovaných. Tresty boli hanebne nízke. Audioarchív s ich výpoveďami sprístupnil na webe nemecký Ústav Fritza Bauera. Ľudia priamo zodpovední za zverstvá, ktoré by si normálny človek nevedel predstaviť, tu vystupovali ako vzorní podriadení, na ktorých sa dá spoľahnúť a ktorí si iba plnili svoje povinnosti. Aj psychiatrov zarazilo, že pri ich vypočúvaní nenašli žiadne známky sadizmu alebo inej psychickej poruchy, akékoľvek vybočenia z normálu. Brutálnymi zabijakmi boli úplne obyčajní, priemerní ľudia s civilnými zamestnaniami, starostliví otcovia rodín.

Poľský sociológ Zygmunt Bauman napísal: „Najdesivejšia správa, ktorú nám holokaust a jeho páchatelia priniesli, nebola pravdepodobnosť, že sa to mohlo stať nám, ale predstava, že sme to mohli spáchať my.“ Bývalý prezident Ugandy a jeden z najkrutejších vládcov Idi Amin rád hovoril: „Som rovnaký ako vy.“ Tú istú vetu opakoval i Joseph Kony.

História sa už veľakrát opakovala a dnešná spoločnosť nielenže neodstraňuje príčiny xenofóbie, ale úplne stráca historickú pamäť. Zmizli ideály a namiesto nich nastúpil hnev a demagógia. So zlom sa prestalo bojovať.

Po uliciach Európy pochodujú úplne normálni, priemerní ľudia, podobní detským vojakom z Ugandy – frustrovaní, bez konkrétnych plánov, ako prežiť svoj život. Stačí, aby sa v ich okruhu objavil vodca s jednoduchým cieľom a riešením. Ideálne, ak je to človek z ľudu, ktorý sa im podobá. Taký sa dá nasledovať bez premýšľania a súcitu. Človek už za nič nenesie zodpovednosť a o vine ani neuvažuje. Čo povie vodca alebo strana, je správne a svedomie už nemá dôvod na existenciu.

Ľudia v Ugande si večný kolobeh nenávisti vo svojej krajine nevedeli vysvetliť a pripisovali ju prekliatiu, hnevu bohov. Možno je to aj prípad dnešnej Európy, do ktorej ulíc sa vracia nenávisť. Nástup vodcu je však vždy umožnený chaosom, v ktorom neplatia zákony, a predovšetkým postojom rozhodujúcej časti obyvateľstva. Pretože zlo je v každom človeku a každý deň sa rozhoduje o tom, či sa prejaví.

Komentáre

Teraz najčítanejšie