Denník N

Nepriateľom demokracie stačí nečinne sa prizerať

Chcem, aby v tejto politickej klíme vyrastali moje vnúčatá? A chcem v nej zavŕšiť život? To prvé nechcem a to druhé budem musieť.

V utorok 5. júla nad ránom som poslal kamarátovi takýto mail:

Pozeral som sa včera výberovo a online na priebeh protestov v Bratislave a v Košiciach. Cítil som sa mizerne. Na jednej strane oprávnene naštvaní ľudia a na druhej strane politici opozície (s výnimkou kotlebovcov, ktorí sa musia neskrývane radovať, ako sa systém liberálnej demokracie rozkladá zvnútra). Politici, ktorí vyvolávajú pochybnosti o elementárnej schopnosti ujať sa vlády v rozpoltenej krajine. Jasne, mohol by som si povedať, srať na to, nežijem tam. Je to však v malom ukážka epidémie, ktorá zasiahla takmer celý euroatlantický priestor. Rád by som to pripísal precitlivelej intuícii starnúceho muža, ktorému sa nedostáva vnútorného pokoja. Rád by som.

Na tribúne sa rečníci opakovane dovolávali Novembra ′89 a neraz tiež poukázali na obdobie mečiarizmu. To prvé bolo revoltou proti starému (komunistickému) systému a to druhé začiatkom erózie toho nového. Erózia pokračuje, akurát alternatívou systému už nie je komunizmus, ale chaos. Chaos pod taktovkou exotov. Pod taktovkou ľudí, ktorých kreativita sa vyčerpáva dramaturgiou verejných protestov.

Isto, politici podozriví zo zneužitia svojich úradov mali podať demisiu a až do predčasných volieb by mala byť ustanovená, ako si myslím, úradnícka vláda. Nespravili to a verejné protesty ich majú prinútiť, aby konali. Úradnícka vláda je však vždy udržiavacia a netreba od nej čakať nič zásadné. Určite nie riešenie problémov školstva, justície, bezpečnosti, menšín, reforiem EÚ… Možno tak nominantov do vládnych postov na základe odbornej kompetencie. Veľká šanca pre prezidenta Kisku.

Uvažujem o situácii aj čisto z osobnej perspektívy. Prídu ďalší farageovia a johnsonovia z domáceho chovu? Čo prídu – už sú tu! Sčasti sa tvária ako liberáli alebo konzervatívci (v Česku napríklad Klaus alebo Mach, na Slovensku Sulík), sčasti ako vyznávači priamej demokracie (v Česku napríklad Okamura, na Slovensku Matovič), a sú medzi nimi aj bojovníci proti liberálnej demokracii (v Česku Vandas, na Slovensku Kotleba). O rezidentoch ruských záujmov veľa nevieme – však ona tá FSB nie je parta amatérov, hejže.

Chcel som však hovoriť o osobnej perspektíve. Otázka znie takto: Chcem, aby v tejto politickej klíme vyrastali moje vnúčatá? A chcem v tejto klíme zavŕšiť svoj život? To prvé nechcem a to druhé budem musieť. Napokon, takto nejako som si to kedysi predstavoval: veteráni Novembra ′89 a protimečiarovského odporu by mohli ešte raz zafungovať – ako živé štíty pred našimi domácimi praštencami. Letmá konzultácia s bývalými spolubojovníkmi ma však vyviedla z omylu. Nemajú zväčša pocit, že nastal čas generačnej obmeny a že ich misia v mocenských štruktúrach je passé. No nič, next week there will be my last party. Možno to dokonca bude aj zábavné.

Teraz najčítanejšie