Denník N

Stratené európske desaťročie?

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker (vpravo) a grécky premiér Alexis Tsipras. FOTO - TASR
Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker (vpravo) a grécky premiér Alexis Tsipras. FOTO – TASR

Európa by raz mohla držať krok so životnou úrovňou Spojených štátov bez toho, aby obetovala svoje sociálne princípy.

Tento článok píšem vo Washingtone, ale sľubujem, že ho píšem bez pred predsudkov voči starému kontinentu. Nechcem sa na Európu pozerať zhora, chcem ju vidieť úspešnú. O to viac ma prekvapuje, že pred gréckymi voľbami sa európski lídri tvárili, že všetko je vlastne v poriadku. Dnes byrokrati čakajú, že ak si akosi poradíme s Gréckom, začnú pribúdať pracovné príležitosti a platy opäť porastú. Očakávajú, že keď sa veci upokoja, dôvera trhov k nám padne z neba a – pretože dôvera je najlacnejší stimul – dočkáme sa „rastu zadarmo“.

Po prelomových januárových voľbách v Grécku ľudia diskutujú, či by sme mu mali pomôcť. Je to zlá otázka, ktorá je odrazom zvláštnej letargie a nemohúcnosti v Európe. Sám kontinent ako celok pritom potrebuje pomoc pri zotavení. Podstatná ekonomická otázka dneška nie je, akú veľkú časť dlhu by sme mali Grécku odpustiť, aby zostalo v eurozóne a aby sme zároveň mali istotu, že Španielsko a Portugalsko nepožiadajú o to isté. Lepšia otázka znie: potrebujeme zásadnú úpravu politiky na podporu bežného Európana, nech už žije kdekoľvek? Odpoveď je áno.

Dnes máme v Európe desať krajín, kde sa ekonomický motor akoby zastavil: HDP buď nerastie, alebo sa ledva škriabe na predkrízovú úroveň. Ďalších 11 ich rastie o polovicu pomalšie, než rástli pred krízou. V Európe ako celku sa príjmy len teraz dostávajú na úroveň roku 2007 a nezamestnanosť je stále neprijateľne vysoká. Nezamestnanosť mladých v Európskej únii je už od júna 2009 vyššia než 20 percent. Vzhľadom na už aj tak vysoké číslo je šokujúce, že podiel mladých bez práce je na Slovensku ešte o tretinu vyšší, než je úniový priemer. V Grécku prežíva bez práce každý druhý mladý človek.

Napriek tomuto stavu a napriek rokom premrhaných životov v nezamestnanosti je potreba konať stále vnímaná ako niečo kontroverzné. Nie je to pozoruhodné?

Štyri krízy naraz?

Prečo je také ťažké priznať, že Európa potrebuje zaradiť vyššiu rýchlosť? Mám podozrenie, že to nie je len preto, že krajiny niekedy nemajú rovnaké záujmy. V skutočnosti sú spoločný hospodársky rast a zotavenie v záujme všetkých.

Spor o krokoch dopredu je znásobený tým, že politici a ekonómovia sa stále nedokážu zhodnúť, čo vlastne bola príčina krízy. Naratív spájaný najmä s Nemeckom vidí za všetkým rozpočty. Keby boli tí južania rozpočtovo zodpovednejší, tvrdí, v roku 2009 by sme zažili len miernu krízu.

Iní si myslia, že Európa nerastie, pretože sa topí v kríze konkurencieschopnosti. Tento tábor je presvedčený, že pracovný trh je nepružný, dôchodkový systém neudržateľný a sociálny systém pridrahý. Ďalšia skupina zas zdôrazňuje bankový aspekt krízy a varuje, že sa nemôžeme ďalej integrovať bez spoločnej finančnej regulácie.

No a nakoniec sú ľudia, ktorí tvrdia, že krízu zapríčinili zle nastavené európske inštitúcie. Mnohí si myslia, a majú na to dobrý dôvod, že slabosť európskych inštitúcií spomalila reakciu na krízu. (Šikovní rečníci ako Marine Le Penová vo Francúzsku, ale aj zberači nahnevaných hlasov na Slovensku zas tvrdia opak – európske inštitúcie sú vraj príliš mocné…)

V každom z týchto vysvetlení je, nanešťastie, kus pravdy. Ide o mix fiškálnych, finančných, konkurenčných a inštitucionálnych problémov. Vzhľadom na množstvo nedostatkov Únie mohol región v najhorších momentoch krízy celkom určite dopadnúť horšie.

Lenže doba, keď akurát nehorí dom, nie je čas na konštatovanie: hasičských prístrojov sme nakúpili dosť, práca je hotová. Relatívne lepšia pripravenosť na požiar neznamená, že dom je v solídnom stave. A súčasné rozmiestnenie hasičských prístrojov navyše značí, že sme vôbec nepokryli všetky podstatné časti spoločného domu.

Dovolím si teda dať na papier štyri „sady“ krokov, na ktoré sme si v Európe v návale udalostí stále nenašli čas.

1. Dajme vážnosť správe vecí verejných

Vlády by mali najať profesionálnych manažérov bez ohľadu na ich politickú príslušnosť. Aby presvedčili špičkových expertov, ktorí zväčša smerujú do súkromného sektora, musia ich adekvátne zaplatiť. Dobré ohodnotenie by bolo zároveň užitočným protikorupčným ťahom, ak by vykorenilo alibizmus o nutnosti darov.

V mnohých seminárnych miestnostiach ekonómovia diskutujú, prečo chudobné krajiny a regióny nepreberajú najnovšie technológie. Tu je ešte väčšia hádanka: prečo si naše vlastné vlády neosvojili moderné technológie a manažérske postupy? Ako sme mohli pripustiť, že v používaní technológií je verejný sektor vo väčšine západných krajín aspoň 15 rokov za súkromným?

Občania musia trvať na zmene. Úrady by s nimi mali komunikovať najmä online a investovať do spoľahlivej a rýchlej digitálnej infraštruktúry. Vládne služby musia byť efektívnejšie. Ministerstvá, ktoré obmedzia papierovanie a dokázateľne poskytujú kvalitné služby, by mali byť odmenené, a tým, ktoré sa odmietnu modernizovať, by sa mal zmenšiť rozpočet.

Európske vlády by sa mali hanbiť, keď od občanov žiadajú, aby ten istý formulár vypĺňali dvakrát. V 21. storočí nastal čas zaobchádzať s občanom s rešpektom.

2. Staré problémy vyberme spod koberca

Ak splníme návrh číslo jeden, investície na zlepšovanie vzdelávania, starostlivosti o zdravie a záchrannej sociálnej siete sa už nebudú dať odbiť slovami, že prostriedky by sa aj tak nepoužili efektívne.

Európske vlády musia sledovať svoje výdavky, ale nemali by šetriť rovnako na užitočných a nadbytočných službách, ako sa stalo napríklad v Grécku. Ak sú zásahy do rozpočtu uponáhľané, venuje sa primálo pozornosti ich zloženiu. Spätne vidíme, že fiškálna politika nie je vhodne nastavená na zabezpečenie dlhodobého rastu a investície do infraštruktúry ostávajú nízke.

Okrem toho je morálnou povinnosťou európskych lídrov znížiť nezamestnanosť. Reforma pracovného trhu, ktorá by zvýšila pružnosť a znížila priame zdanenie práce, je potrebná v mnohých častiach Únie.

Pri užitočných formách regulácie, ako je dohľad nad finančnými inštitúciami, musia krajiny skoncovať s krátkozrakým uprednostňovaním domácich hráčov. Potrebujeme férovejšiu súťaž medzi bankami a banková únia je krok týmto smerom.

3. Rozvíjajme vlastné silné stránky

Ak chceme dosiahnuť zmenu, treba sa poučiť z úspešných aktivít, ktoré vykonáva napríklad CzechInvest. Táto agentúra zjednodušila byrokraciu pri zakladaní podnikania, získavaní stavebných povolení a úspešne spája české talenty so zahraničnými firmami.

Podnecovať inovácie by sme mali konečne priamo, napríklad oceňovaním jednotlivcov i firiem za vedecké objavy, ale aj nepriamo. Hlavne správnou reguláciou, osekaním zbytočnej administratívy.

Dnes veľa európskych krajín trestá malé firmy, ktoré chcú rásť a púšťať sa do inovácií. Rôzne licencie a prekážky brzdia firmy, pritom krajiny ako Nemecko, Francúzsko a Holandsko sú medzi najviac prepojenými krajinami na svete, čo sa týka toku tovarov, ľudí, informácií a financií.

Priestor na vznik svetových firiem v európskom regióne existuje, ale je nutné odstrániť bariéry rastu.

4. Správajme sa ako globálny hráč

Nežijeme síce v čase izolacionizmu, ale v akejsi zakríknutosti. Aj Amerika, aj Európa majú inštinkt aspoň si zachovať svoje miesto v konkurencii národov a kultúr. Tento defenzívny inštinkt je podľa mňa nesprávny a živí predstavu, že o kus ekonomického koláča sa všetci musíme biť. Lenže ten koláč nemá vôbec zafixovanú svoju veľkosť.

Namiesto často arogantného prístupu k rastúcim tigrom by sme mali integrovať Čínu do globálnych inštitúcií a prestať sa k rozvíjajúcim sa krajinám, ako sú India a Čína, správať ako k druhoradým spoločnostiam, ktorých jedinou úlohou je slúžiť ako naše továrne.

Ako pred niekoľkými dňami napísala šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová: „Účinná globálna spolupráca si žiada efektívne a reprezentatívne inštitúcie“. Málo sa hovorí o tom, že USA už od roku 2010 blokujú dohodnutú reformu MMF, ktorá by Číne dala spravodlivejší počet hlasov pri spoločnom rozhodovaní.

Západ musí urobiť omnoho viac pre zapojenie svojich náprotivkov do inštitúcií, v ktorých štáty diskutujú o klimatických zmenách, ekonomických nerovnováhach a iných nadnárodných hrozbách. Minimom je, že musí prestať blokovať snahu Číny efektívne fungovať v existujúcich inštitúciách, ak nechce, aby Čína začala budovať alternatívny systém, napríklad megabanku súperiacu s MMF.

Je úsmevné, že Európska rada pre zahraničnú politiku dala Únii známku dva mínus za jej prístup k multilaterálnym témam. Je to príliš zhovievavé hodnotenie. Európske krajiny sú zahľadené dovnútra a globálnym záležitostiam sa až na občasné výnimky (Francúzsko v Mali, Nemecko na Ukrajine) vyhýbajú.

Na vine nie je demokracia

Hĺbka európskej stagnácie bola v ostatných rokoch veľmi podhodnotená a hrozí, že výsledkom bude stratené desaťročie. Jeden britský týždenník pred pár mesiacmi napísal: „Zlyhanie demokracií pri riešení problémov vyvolá otázky o ďalších súčastiach otvorených spoločností, ako sú sloboda tlače, voľný trh a relatívna otvorenosť hraníc. Populisti budú žiadať ľahké odpovede na komplikované otázky.“ Na Západe skutočne prevláda pocit, že najväčším rizikom sú populisti.

Lenže mainstreamoví politici radi argumentujú tým, že už ani monetárna politika v eurozóne nemôže zohľadňovať špecifické podmienky členských krajín a fiškálna politika je obmedzená buď trhom, alebo Bruselom. Nie sú takéto výhovorky tiež vlastne formou populizmu?

Napriek tomu, že reformy sú vždy ťažké, som presvedčený, že sa stále množstvo vecí pre ekonomický rast urobiť dá. Zoznam mojich prianí je, samozrejme, subjektívny, ale verím, že debatu o podobných krokoch potrebujeme.

Tento región by raz mohol držať krok so životnou úrovňou Spojených štátov bez toho, aby obetoval svoje sociálne princípy. No ak bude reforma odložená, budeme svedkami európskeho strateného desaťročia: stagnujúcich príjmov strednej triedy, neúnosnej miery nezamestnanosti, vzájomného obviňovania a ekonomickej neistoty.

Teraz najčítanejšie