Denník N

Ako Trump vplýva na kartovú hru bridž? Spravili satirický výskum

Trump a Putin, karikatúra v Litve. Foto – TASR/AP
Trump a Putin, karikatúra v Litve. Foto – TASR/AP

Psychológia zažíva nevídané obdobie sebareflexie. Kritickému zhodnoteniu neušiel ani klasický výskum držiteľa Nobelovej ceny Daniela Kahnemana z knihy Myslenie rýchle a pomalé, ktorá je populárna aj u nás.

Ak by nebolo od počiatku jasné, že ide o satiru, asi by som o danom výskume písal ako o ďalšej pozoruhodnej štúdii, ktorá ukazuje, ako veľmi sa naše rozhodnutia ocitajú pod tlakom neuvedomovaných vplyvov.

Aby nedošlo k omylu, na myšlienke, že do našich činov sa premietajú aj vplyvy, ktoré si neuvedomujeme, nemáme zatiaľ čo meniť. Mozog má iba obmedzenú výpočtovú kapacitu, nie všetko dokážeme vedome spracovať.

Problém je s niektorými jednotlivými štúdiami, ktoré by ju mali podopierať. Podľa štatistika Andrewa Gelmana z Kolumbijskej univerzity a jeho kolegu Jonathana Falka vedci s dátami umne narábajú tak, aby dostali štatisticky významné rozdiely vždy, keď sa im to hodí.

Žraloky a voľby

Autorov trápi aj to, ako flexibilne niektorí bádatelia narábajú s teóriami – vždy si nájdu nejakú, ktorá ich zistenia, nech sú akékoľvek, ako-tak vysvetlí.

„Viete, ako to je. Robíme zopár experimentov. Nech už sú naše zistenia akékoľvek, tvárime sa, že je to to, čo sme hľadali,“ povedal o svojom psychologickom výskume študent v nedávnom článku Davida Petersona.

Problémom je aj to, že podané vysvetlenia sa často nedajú overiť – ako príklad uvádzajú Gelman a Falk článok inak veľmi rešpektovaných politických vedcov Larryho Bartelsa a Chrisa Achena o tom, že výsledky prezidentských volieb v roku 1916 do určitej miery ovplyvnili útoky žralokov na pobreží v americkom Jersey.

Možno to tak naozaj bolo, ale vieme to povedať s (vedeckou) presnosťou, alebo tu ide iba o príbehy a anekdoty, ktoré nedokážme definitívne potvrdiť ani vyvrátiť?

#NeverTrump

Gelman a Falk chceli zistiť, či vo svete, kde sa mém #NeverTrump (Trumpa nikdy) šíri sociálnymi sieťami ako lesný požiar, budú profesionálni hráči kartovej hry bridž menej siahať po záväzkoch, ktoré sú beztromfové. Dodajme, že priezvisko republikánskeho kandidáta na prezidenta Donalda Trumpa znamená tromf.

Autori vychádzali z hypotézy, že averzia demokratov voči súperovi o prezidentský post nevedomky ovplyvní aj ich hru, takže budú menej používať tromfové záväzky, lebo sú spojené s menom nenávideného politika.

Vedci porovnali, ako často používali americkí a európski hráči bridžu tromfové záväzky v roku 2015 a v roku 1999, teda v čase dávno pred Trumpovou kandidatúrou. Zistili, že v prípade európskych hráčov, ktorých sa Trump netýka, nedošlo v danom období k zmene. Ale u Američanov bol rozdiel významný, v minulom roku používali tromfové záväzky oveľa menej. 

Ako vysvetlenie sa ponúka, že za pozorovaný jav môže neuvedomovaná averzia k Trumpovi. Autori píšu, že použitá metodológia je štandardná, štatistické údaje sú v poriadku a výsledok je asi úplne správny.

Science a Nature na smiech?

Čo im prekáža, je, keď sa takýto výskum, ktorého vysvetlenie sa asi vôbec nedá overiť – ide tu iba o koreláciu dvoch náhodných javov, ktoré sme spojili –, nafúkne do gigantických rozmerov a vyrobí sa z neho sexy správa, že „Trump vplýva na používanie tromfových kariet v bridži“.

Vysmievajú sa aj najlepším vedeckým časopisom na svete, ako je Science, Nature, Psychological Science a PNAS, ktoré podľa nich takéto články nekriticky publikujú, čím podporujú nekvalitnú vedu.

Vedci sa nebojácne púšťajú aj do New York Times, TED alebo populárneho autora Malcolma Gladwella, ktorí by – ako tvrdia – po takomto trendovom výskume siahli ako po teplých rožkoch.

Imúnny voči kritike

Autori do článku zaradili aj ironickú časť o tom, že akékoľvek snahy o spochybnenie ich výskumu sú vopred odsúdené na neúspech – ak by niekto pôvodný výskum náhodou zopakoval, ale nedostal žiaden pozitívny výsledok, podľa autorov vždy existuje spôsob, ako kritikov umlčať.

Napríklad vymýšľaním ad hoc podmienok, ktoré by mal kritický výskum splniť. Takýmto spôsobom sa veda, sťažujú sa výskumníci, mení na dogmu, lebo sa stáva imúnnou voči kritike, ktorá by ju spochybnila.

Kahneman po štyroch rokoch

Problém, ktorý má psychológia, je – zdá sa – oveľa väčší, pretože zasahuje aj najvyššie poschodia výskumu, ktorý považujeme za klasický.

Keď pred pár rokmi vyšla kniha Myslenie rýchle a pomalé od držiteľa Nobelovej ceny za rok 2002 Daniela Kahnemana z univerzity v Princetone, kritiky sa (takmer unisono) rozplývali nad veľkoleposťou diela, ktoré je sumárom celoživotnej práce svetoznámeho psychológa.

Lenže austrálsky ekonóm Jason Collins si knihu prečítal znova s odstupom viac ako štyroch rokov. Prekvapene konštatuje, že aj táto biblia súčasného psychologického výskumu obsahuje obrovské množstvo odvolávok na štúdie, ktoré sme medzičasom spochybnili.

Collinsa zaráža predovšetkým istota, s akou sa Kahneman vyrovnáva s pochybovačmi. Radí im, aby uvedený výskum – dnes spochybnený – jednoducho akceptovali.

Vo vede nie je nič nedotknuteľné

Na psychológiu to nevrhá práve najlepšie svetlo, ak aj špičkový výskum zo Science a Nature a od legiend odboru, ako je Kahneman, možno spochybniť. Lenže aj na tento pohár, ktorý je spolovice prázdny, sa dá s nádejou pozerať ako na spolovice plný.

Gelmanova a Falkova kritika je stelesnením toho, prečo je veda taká úspešná – lebo jej kritickému pohľadu neunikne vôbec nič. Vo vede neexistuje žiadna posvätná oblasť, kam by kritici nemohli. Pre nás všetkých tu svitá nádej, že veda, akokoľvek je nedokonalá – lebo ju robia iba nedokonalí ľudia –, bude raz lepšia.

Aby sme psychológii zbytočne nekrivdili, aj iné vedné odbory, napríklad biomedicína, ktoré tradične považujeme za „tvrdé“ (hard science), majú s overovaním pôvodných dát veľké problémy, niekedy dokonca väčšie ako psychológia.

Teraz najčítanejšie