Elie Wiesel a skromná vznešenosť

Začalo to vo svete, ktorý už neexistuje, vo svete, ktorý leží na hraniciach Podkarpatskej Rusi, Bukoviny a Haliče, na zabudnutých miestach niekdajšej pýchy habsburského impéria a európskeho židovstva. Zostali z neho už len zborené paláce a prázdne barokové kostoly, synagógy už nikto neobnovil. A teraz zomrel Elie Wiesel, jeden z posledných svedkov tohto sveta.

Stať sa živým hrobom

Wiesel prežil vyhladenie tohto sveta a podľa toho sa začal správať po svojom druhom narodení. Chvejúc a strachujúc sa zasvätil svoj život krieseniu mŕtvych. Toto v živote autora kníh Noc a Poslovia Boží, podľa mňa, vyčnieva najviac.

Po druhej svetovej vojne sa Wiesel zaradil medzi najväčších z veľkých. Získal takú veľkú, celosvetovú a dlhotrvajúcu slávu ako Yehudi Menuhin. Ale nikdy neprestal byť tým jehudim, obyčajným Židom, preživším, ktorého srdce búšilo, keď prechádzal colnou kontrolou v New Yorku či v Paríži.

Wiesel si pre seba stanovil úlohu, ktorá bola zároveň neuskutočniteľná i kategorická: stať sa živým hrobom, pamätníkom úbožiakov z rodného Sighetu, komicky neobratného chasidského geta, pamätníkom bezpočetných ľudí z koncentrákov, ktorí tvárou tvár Božiemu mlčaniu odriekavali kadiš za samých seba. Mal k dispozícii len jazyk, a to dokonca ani nie svoj materinský jazyk, ale francúzštinu, ktorú sa naučil v sirotinci pre deportované deti. Bez Wiesela by po mnohých životoch, ktoré sa zmenili na popol a dym, nezostala ani stopa.

Neviem, či bol Wiesel „veľký“ spisovateľ. Ale som presvedčený, že podobne ako iný priateľ, Benny Lévy, veril, že Žid jeho typu neprichádza na svet robiť literatúru ako povolanie.

Wieselove práce nemali ani neprístupnú vznešenosť Franza Kafku, ani paradoxne nadnesenú silu Marcela Prousta. Chýbal mu aj lakonický pôvab Paula Celana, ktorý napísal, že v krajine, ktorá bola tak ako pre jeho krajana Wiesela druhým domovom, sa nedá nájsť nič iné než knihy a ľudia.

Ale Wiesel bol jedným z mála, ktorý v súvislosti s táborom hovoril o nevýslovnom. S Primom Levim a Imre Kertészom – s kým ďalším? – mal spoločné strašné privilégium, že cítili, ako šesť miliónov tieňov tlačí na jeho krehkú siluetu v snahe vydobyť si aspoň drobné miesto vo veľkej knihe mŕtvych.

Nie som rabi

Ďalšou jeho veľkou vlastnosťou bolo, že bol prostredníctvom svojej práce a tým, že inšpiroval iných, zárukou, že temná spomienka na holokaust, ktorý bol výnimočnou udalosťou, neznamená, že nemáme vyjadrovať pevnú solidaritu s obeťami iných genocíd.

Predstavujem si Wiesela na kambodžskej hranici, kde sme sa v roku 1979 prvýkrát stretli, jeho vejúce strapaté vlasy na peknej hlave. Bol prvým človekom, ktorého som počul premýšľať nad smutnou imbecilitou tých, ktorí súťažili o obete, ktorí trvali na tom, že si musíme vybrať vlastných mŕtvych – Židov alebo Khmérov, martýrov jednej alebo druhej genocídy.

Predstavujem si ho o osem rokov neskôr, keď som ho v Osle sprevádzal pri preberaní Nobelovej ceny za mier, ktorú tak chcel. V jednom momente sa jeho tvár náhle zamračila, ako keby ho zasiahla nevysloviteľná úzkosť. Zdalo sa, že v jeho výraze, ktorý sa v momente dokázal zmeniť z radostného, veselého a roztopašne inteligentného na nekonečne smutný pre to, že sa nikdy nepozviecha z toho, že videl to najhoršie, čo človek dokáže spraviť, jasne zvíťazil smútok.

„Nobelova cena,“ uvažoval „odteraz budem jej nositeľom, ale je len jeden titul, na ktorom záleží – rabi (učiteľ), a ja viem, že ním nie som. Viem, že som a nikdy nebudem viac ako rabiho žiak.“

Bremeno

A potom tu je Wieselovo posledné stretnutie s Françoisom Mitterrandom, Sfingou, Machiavellim z Elyzejského paláca. Predchádzajúce stretnutia dedinčana zo Sighetu s mešťanom z departementu Charente, ikony s ikonou, boli dlhé a hlboké a verím, že podnietili istú vzájomnú náklonnosť. Wiesel mal pocit, že u prezidenta objavil niečo z kňazského zaujatia Mitterandovho menovca Françoisa Mauriaca, ktorý zobral Wiesela pod svoje ochranné krídla po jeho návrate z Osvienčimu a pri ktorom cítil, že pomohol zmierniť tisícročné napätie medzi židmi a kresťanmi.

Ale pri poslednom stretnutí sa Wiesel dozvedel, že tento bývalý žiak cirkevnej školy v deň, keď jeho lojálny pobočník Pierre Bérégovoy spáchal samovraždu, odišiel bezstarostne hrať golf a pokračoval až do konca, aby porazil Reného Bousqueta, hlavu vichystickej polície a udavača židov. Bola to z Mitterrandovej strany zrada či kooptácia Wiesela? Poznal dvorských Židov. A teraz bol zasvätený ako oficiálny Žid. Zdalo sa, že zabudol na mrazivú rabínsku maximu „Usilujte sa, aby ste neboli veľmi blízko vládnucej moci.“ Predkovia vedeli, že pokušenie dosiahnuť zasvätenie je klamom a pascou.

Wieselova veľkosť spočívala v tom, že za každých okolností zostal jedným z tých skromných Židov, ktorým nasadzoval korunu ľudskosti. Jeho vznešenosť spočívala v tom, že nikdy nezabudol, čo ho naučil rabi z Vyžnice, dokonca ani vtedy, keď si obliekol róbu človeka slova, ktorú nosil ako bremeno za tých, ktorí si obliekali kaftan a kožušinovú čiapku a chceli byť takí elegantní ako poľskí šľachtici, ktorí proti nim viedli pogromy.

Cena za skutočnú oslavu

A verím tomu, že vo Wieselovom dlhom živote oslavovaného intelektuála, ktorého si ctili univerzity a s ktorým sa rozprávali prezidenti, neprešiel deň, keď nevenoval aspoň hodinu času štúdiu Talmudu či Zoharu vediac, že najprv nebude rozumieť ničomu, čo číta, ale že to je cena za jedinú skutočnú oslavu.

To je presne to, čo robili jeho ľudia v Sighete, ktorí verili, že jedného dňa príde Mesiáš. A je to to, čo robíme dnes, keď sme pochopili, že ani Kambodža, ani Dárfúr, ani masakry v Sýrii, ani potreba vyhnať beštiu, ktorá spí v človeku, by nás nemala odviesť od posvätnej povinnosti zachovať, čo môžeme z pamäti, zmyslu a nádeje.

To je ponaučenie z Elieho Wiesela. Nech nás sprevádza v čase, keď viac ako inokedy straší zločin, rozrušenie a zabúdanie.

© Project Syndicate