Denník N

Nenechám sa vyrušovať

Foto – TASR
Foto – TASR

Bojím sa, že ľudia, ktorí si nedokážu oddeliť európsku ideu od jej nositeľov, prestanú po politikoch veriť aj samotnej idei.

Nenechám sa vyrušovať, povedal Robert Fico na konto svojho predsedovania predsedovaniu Slovenska v EÚ. Nechcem, aby to vyznelo ako lacná slovná hračka, ale musím povedať, že toto jeho vyhlásenie ma – vyrušilo. Nevyrušilo ma, keď som si chystal šnorchel a plutvy na dovolenku pri mori. Lebo som si ich nechystal, hoci leto je tu. Vyrušilo ma to vo chvíli, keď som sa chcel zhlboka nadýchnuť pocitu európanstva. Nie niekde v Paríži, Berlíne, či trebárs Lisabone, ale pre zmenu doma. Európa prišla k nám. Zatiaľ len tá protokolárna, ale je tu. Teda na sebaidentifikovanie sa so zvyškom Európy som mal našliapnuté naozaj dobre. Veď kedy si už mám uvedomiť, kto som a kam patrím, ak nie vo chvíli, keď po prvý raz v dejinách s prívlastkom slovenské môžeme – moderovať Európu. Ja viem, my ideme pol roka predsedať, ale výraz moderovať sa mi vidí byť presnejší. A primeranejší. No hlavne – užitočnejší. Aj pre Európu, aj pre nás, občanov Slovenska.

Urobil som si teda malú inventúru. Som pripravený na otázky prichádzajúce z európskeho priestoru? Som pripravený porozumieť im tak, ako sú kladené? Som pripravený hľadať odpovede? Som pripravený aj ja položiť nejaké relevantné otázky? Pochopiť odpovede? Vypočuť si aj reakcie, ktoré nekorešpondujú s mojou predstavou o sebe samom? S predstavou zvyšku Európy o mne? Viem čítať medzi riadkami? Poznámky pod čiarou? Nemám priveľké oči? Dokážem ostať sám sebou pri toľkom pokušení, pochádzajúcom z možnosti zapáčiť sa všetkým odrazu? A keď som už natoľko poučený životom, že viem, že toto je istá cesta do pekla, mám v ponuke niečo lepšie? Konštruktívnejšie? … neviem. Som len vo fáze zberu materiálu. Tu je.

Tisovec a divadelníci

Nedávno ma pozvali do poroty na celoslovenskú súťažnú prehliadku divadla mladých. V sobotu ráno som sa prešiel po lenivo sa prebúdzajúcom meste a zazdalo sa mi, že už viem, prečo majú mnohí pocit, že na svete nevládne spravodlivosť. Tak veľa krásy na jedného človeka, ako sa dá nájsť v Tisovci, to je naozaj nespravodlivé. Treba ju vedieť pohľadať, pravdaže. A nestačí len privstať si a sledovať svitanie prichádzajúce spoza zhovievavo oblých kopcov, rozlievajúce sa po nebi vymydlenom nočnou búrkou. Na jednom kríž, na druhom vlajka, na treťom – rýpadlo. A je po bukolickej nálade. Ale to je dobre. Lebo je čas prestať sa kochať a začať myslieť. Hľadať. Pýtať sa. Kde sú ľudia? Spia? Odišli? Vzdali to? Lebo mesto je prázdne. Ráno, naobed, popoludní, podvečer, večer. Nebyť mladých divadelníkov, ktorí sa sem z dôvodu festivalu zišli z celého Slovenska, ostalo by prázdnym celý víkend. Mladí divadelníci však stáli za cestu do tohto mesta, zasnívaného tak výdatne, až to chvíľami pripomína kómu. Predviedli predovšetkým inscenácie autorského typu a nešetrili v nich nikoho. Pánom Bohom počnúc, skorumpovanosťou úradníkov prideľujúcich európske peniaze slovenským dedinám končiac. Bol som naozaj príjemne prekvapený mierou angažovanosti a miestami dokonca aj divadelnej a intelektuálnej vyspelosti týchto pokračovateľov angažovaného divadla zo šesťdesiatych a deväťdesiatych rokov.

Jean-Claude Juncker

Zažil som ho naživo, keď bol ešte luxemburským premiérom, aj v čase, keď bol ešte len čakateľom na kandidatúru do pozície, z ktorej dnes trúsi bonmoty. Priznám sa, že už vtedy, keď bol jedným z najdlhšie slúžiacich premiérov v Európe, mi na ňom niečo nesedelo. Navonok pôsobil príjemne, uvoľnene, skôr ležérne, než nadradene. Vedel pohotovo reagovať na bezprostredné podnety, bez prípravy dokázal produkovať slovné hračky v troch jazykoch, vyzeral dobre a dnes, vďaka tomu, že je to pán, ktorý dbá o seba aspoň tak ako o blaho Európy, vyzerá ešte lepšie. Zakaždým, keď hovoril, zdôrazňoval, že za projekt spoločnej Európy bude bojovať do posledného dychu. Svojho, nie Európinho, dodával a ako skúsený herec si počkal na smiech aj potlesk.

Pri prvom spoločnom verejnom vystúpení v predvečer slovenského predsedníctva sa pred novinárov a kamery postavili bok po boku s premiérom Robertom Ficom. Predseda EK dostal slovo ako prvý. V rozpore so zaužívanými zvyklosťami. Zaskočilo ho to, aj to priznal. Odľahčil situáciu. Povedal, že musí byť opatrný v tom, čo povie, lebo netuší, čo bude Robert Fico hovoriť po ňom. A bol. Opatrný. Až príliš. Viem, bolo horúco a čo už sa dá povedať na začiatku v dome hostiteľa, ak nie to, že je to vynikajúci hospodár a že určite má v komore plno dobrých nápadov, ako hostí zaujať, zabaviť, zamestnať.

Robert Fico

Nesklamal. Prihlásil sa k idei Európy a európanstva tak zrazu a tak nahlas, akoby jednotný a spoločný európsky priestor bol jeho vlastný nápad. Ponúkol konštruktívny prístup k pálčivým problémom dneška. Vrátene migračnej krízy. Pochopiteľne. Veď to bola slávnostná chvíľa. Nech mi je opustené, nedokázal som si ju užiť.

Nevedel som zabudnúť na Roberta Fica z minulého leta. Na jeho žalobu Európskej komisie za povinné kvóty pre migrantov. Na jeho brechavé reči o bruselských úradníkoch odtrhnutých od reality. Na jeho búšenie sa do hrude, sprevádzané hrdelnými výkrikmi o potrebe chrániť Slováka pred islamskou hrozbou aj za cenu špehovania každého jedného moslima.

Zmena tónu a obsahu premiérových rečí ma neprekvapila. Ani nevyrušila. Vyrušilo ma to, že predseda EK ani brvou nemihol, keď počúval reči o potrebe konštruktívnych riešení pre Európu z úst politika, ktorý ešte nedávno tomuto projektu temer nevedel nájsť poctivé meno. Chlapci, neverím vám, povedal si sedliačisko prebývajúci hlboko vo mne. Pre istotu nahlas, lebo prísľubom európskych grantov a kultúrnej výmeny ohlúpnutý kozmopolita, ktorý sa na mňa za posledných desať rokov nalepil, by ho bol ľahko umlčal poukázaním na to, že veď sa nepatrí.

Dva dni v Chujave

Naozaj ma vyrušilo to, že ani Jean-Claude Juncker, ani Robert Fico okom nemihli, keď nás presviedčali o tom, ako si jeden druhého vážia. A ubezpečovali o tom, ako sú pripravení spolupracovať na zaplašení chmár na obzore Európy a čelách Európanov. Pritom bolo jasné, že si jeden o druhom myslia tak veľa nepekného, že najradšej by jeden druhému vrazili nôž do chrbta. Obrazne, pravdaže, zato bez zaváhania. A som presvedčený, že to aj pri najbližšej možnej príležitosti urobia.

Zdôrazňujem to preto, lebo práve muži ako oni dvaja, talentovaní profesionáli a starí matadori nespočetných politických šarvátok aj bitiek, majú v rukách smerovanie debaty o európskych problémoch. A ja im neverím. A bojím sa, že tí, ktorí si nedokážu oddeliť ideu od jej nositeľov, prestanú veriť aj idei. Tak veľa hovoriť o spolupráci a tak málo pre ňu reálne urobiť, to sa len tak ľahko nevidí. Toľkokrát som už od nich počul vzletné slová o tom, že len v zjednotenej Európe máme budúcnosť, až mi spod nich ako palimpsest začína presvitať – so Sovietskym zväzom na večné časy!. Nie preto, že by sa mi tieto dva modely spolužitia a spolupráce štátov a národov podobali na seba aj obsahovo. Začínajú sa mi zlievať preto, lebo ich čelní reprezentanti zamieňajú zdvorilosť hostiteľov a hostí za pokrytectvo s nápadne podobnou ľahkovážnosťou. Tá ľahkovážnosť vydávala okupáciu za bratskú pomoc.

Áno, nepatrí sa rozkladať špinavú bielizeň po sviatočne prestretom stole. Prvý júl 2016 bol pre Slovensko nesporne deň sviatočný a po ňom nadíde deň všedný. Dôležité však je, aby to v nami moderovanej diskusii o riešení problémov Európy dneška nedopadlo tak ako v ikonickom Záborského diele, z ktorého som si pomenovanie protokolárnej proeurópskej opitosti po hodovaní požičal. To dielo sa volá Dva dni v Chujave.

Európa je u nás doma

My predsa nemusíme a nepotrebujeme presviedčať nikoho, teda okrem nás samých, že do Európy patríme. Už by sme s týmto novým národným zlozvykom mohli naozaj prestať. Je to naozaj únavné, ako všetko, čo seba samo berie privážne. Radšej sa začnime ako Európania správať. Pán premiér, vezmite Jeana-Claudea napríklad do spomínaného Tisovca. Nie je to žiadny skanzen. A že je to rýdzo európske mesto, pochopí lepšie a rýchlejšie, ako keď ho budete presviedčať, že vaša zmena postoja k problémom s migráciou a terorizmom nie je z rodu zázračných obrátení Šavla na Pavla politika, ktorý myslí len a len na to, kam sa upichnúť, keď už ho doma nikto nebude chcieť. Veď vy o tom tiež viete svoje.

A keby vás oboch na ceste do toho pánbožkom európskej integrácie zabudnutého mesta aj náhodou zrazil blesk, nezistíte nič, len to, že Tisovec sa z Európy nikam nepýta. Aj keď to na prvý pohľad môže vyznievať ako nemiestne žartovanie, viem dokázať, že toto mesto, ležiace na rozhraní Gemera, Abova a Spiša, je európske od svojho založenia v štrnástom storočí. Pamätných tabúľ je na jeho domoch toľko, že na počet obyvateľov sa prinajmenšom vyrovnajú notoricky známym centrám európskej vzdelanosti a pokroku. Generálny dozorca evanjelickej cirkvi Pavol Jozeffy, ktorý otváral cestu Ľudovítovi Štúrovi a jeho Národným novinám na cisárskom dvore, politik a národný dejateľ Štefan Marko Daxner, politik Vladimír Clementis, interbrigadista Pavol Šifrík, povstalecký dôstojník Július Nosko… A v marci tam Kotlebovej fašistickej a nacionalistickej zostave blúznivcov dalo hlas šestnásť percent voličov. Pán premiér, vášmu dezorientovanému Smeru tam dalo hlasy tridsaťpäť percent voličov.

Rosencrantz a Guildenstern

Vážení páni predsedovia, EK i vlády SR, podľa toho, ako sa správate, sa zdá, že sa naozaj neradi nechávate vyrušovať realitou pri svojom predsedaní. Ani sebou samými navzájom, nieto ešte nejakými fašizujúcimi sa Tisovčanmi, nespokojnými učiteľmi, protikorupčne naladenými občanmi, či mladými ľuďmi, ktorí bez rozpakov a bez európskych grantov a rozhľadu dokážu pomenovať, kde nás päta tlačí, presne, jasne, poctivo. Divadla bolo v ich výpovediach počas tisovského festivalu občas len ako šafránu, ale zato občianskej angažovanosti obdivuhodne veľa. Oni naozaj bojovali za idey spoločnej Európy. Doma, pred svojím mladým publikom, aj na festivale v Tisovci. V tom Tisovci, ktorý je európsky práve vďaka svojim protirečeniam. Vy, pán Jean-Claude Junker a pán Robert Fico, vy o tom hlavne hovoríte. A zvyšok svojho opotrebovaného proeurópskeho presvedčenia spotrebujete na to, aby ste naučenými úsmevmi zakryli to, ako veľmi vás vyrušuje nevďak a neúprosnosť ulíc, námestí, kaviarní a divadiel plných Európanov z mäsa a kostí.

Neviem, či ste odtrhnutí od reality. Za tie roky v predsedníckych funkciách sa vám to pokojne mohlo stať. No bojím sa, že reality sa hlavne bojíte. A nie ste v aparátoch demokratických inštitúcií sami. Prototypom človeka, ktorý je na vznešene pomenovanú funkciu naviazaný ako moľa na skriňu s kožuchmi, je napríklad aj Ján Figeľ. A ak je niekto hrobárom európskeho idealizmu, sú to práve takíto politici. Bránia sa cynicky šarmantnými bonmotmi, populizmom, prázdnymi sľubmi, na mieru šitými agendami. A hoci by mali stáť na stráži, kráľovským duchom spoločnej Európy, zavraždeným podlými intrigánmi na vlastnom dvore a zjavujúcim sa na hradbách pokušeniami a ohrozeniami ohrozovaného kontinentu, sa vyrušovať nenechajú.

Teraz najčítanejšie