Bojovať a umierať za štát

Tento január poslalo úradom na Slovensku 12-tisíc mužov odkaz, že v prípade vyhlásenia vojnového stavu oni za tento štát bojovať nebudú, pretože svedomie im nedovolí vziať zbraň do rúk. V minulých rokoch boli podľa denníka Pravda takých prípadov rádovo len desiatky. Lenže vtedy v susednej Ukrajine nehrozila „vojna veľkého rozsahu“, ako teraz cez víkend vyhlásil premiér Fico.

O čom táto masová petícia prebudených pacifistov svedčí? Jedno vysvetlenie je, že je to akcia ruských trollov, presnejšie proruského aktivistu na Slovensku, ktorý výzvu na také vyhlásenie šíril po sociálnych sieťach.

Ale aj keby to tak bolo, vzniká otázka, či náhle rozjatrené svedomie toľkých jednotlivcov nevypovedá o všeobecnejšom probléme, ktorým je úpadok autority štátu. Čo môže byť oveľa väčšie riziko, než sa na prvý pohľad zdá.

Moderný štát začína slabnúť

Ako píše Jared Diamond vo svojej knihe Svet, ktorý skončil včera, až zrod moderného štátu vniesol do ľudských dejín dramatické zníženie úmrtnosti, pretože vďaka svojej štruktúre a vnútornej autorite dokázali štáty vyjednávať a udržiavať mier, alebo aspoň určovať pravidlá vojen bez civilných obetí – preto ich predsa vymysleli. Dovtedy totiž medzi sebou národy či kmene bojovali bez pravidiel a bez prestania.

Kľúčovou súčasťou týchto moderných štátov, bez ktorej by nemohli plniť svoju funkciu, však bola branná povinnosť mužov. Iste, dejiny posledných storočí sú tiež prehliadkou šialených generálov a vodcov štátov, ktorí obetovali milióny životov pre svoje desivé ciele, ale štatistika rovnako nepustí – aj tie najhoršie štáty (vrátane Nemecka a Ruska v minulom storočí) mali úmrtnosť svojich občanov zhruba tretinovú proti tej, aká sa vyskytovala v takzvaných „tradičných spoločnostiach“.

Lenže tento typ moderného štátu začína povážlivo slabnúť. Ako píše vo svojej knihe Globalizácia, demokracia a terorizmus legendárny britský historik Eric Hobsbawm, „teritoriálny štát z rôznych dôvodov… prichádza o fundamentálne vedomie legitimity, ktoré vládam dovoľuje zaťažovať občanov bremenami, ako sú dane či branná povinnosť“.

Stále viac štátov sa „už nemôže naďalej spoliehať na svojich občanov, že sa nechajú po miliónoch odvádzať do armády, aby v nej umierali v boji za svoju vlasť“.

Dva roky na vojne

Dôvody úpadku autority štátu sú často všeobecné (globalizácia, sila nadnárodných firiem a kapitálu, privatizácia služieb, ktoré kedysi poskytoval výlučne štát atď.), ale v strednej Európe pribudli ešte ďalšie.

Autoritu štátu zničil najprv komunistický režim. Bol som dva roky na vojne len preto, že som sa jej nedokázal vyhnúť (bol som asi príliš zdravý). Jedinou skúsenosťou bolo poznanie nepredstaviteľnej tuposti veliteľov a existencie číreho zla. Nespoznal som tam nikoho, kto by bol ochotný položiť život za vtedajší komunistický štát. (Jediným úžitkom z tých čias bola potom moja skúsenosť, že som bol schopný v tom svete prežiť.)

Chcem tým povedať, že ani náhodou nie som fanúšikom povinnej vojenskej služby. Ale na to, aby si človek kladne odpovedal na otázku, či je ochotný obetovať svoj život na obranu štátu (vlasti, ak chcete), nepotrebuje byť brancom. Potrebuje byť presvedčený o tom, že ten štát za to stojí.

Lenže čo alebo koho si mám pod týmto „štátom“ dnes predstaviť?

Úpadok mužnosti

Nie som si touto tézou istý, ale napriek tomu ju vyslovím: zdá sa mi, že s úpadkom autority štátu v našom priestore súvisí všeobecný úpadok mužnosti, ktorú chápem ako súbor cností nesúvisiacich s pohlavím. Bohužiaľ, slovenskí politici si túto mužnosť predstavujú ako drahé hodinky na rukách. Keď však príde reč na vojnu, prepadajú panike a kryjú sa rečami o malosti a bezvýznamnosti štátov, na čele ktorých stoja (Fico: „Slovensko je malá krajina, ťažko môžeme byť súčasťou mocensko-geopolitických súbojov.“)

Nie je až mrazivé, že naozajstným stelesnením mužnosti na celom Západe je dnes zrejme oveľa viac Angela Merkelová než akýkoľvek jej mužský kolega?

Neviem, ako premýšľalo tých 12-tisíc slovenských mužov, ktorí demonštrovali svoju nechuť bojovať za štát, ale mali by nás priviesť k otázke, ktorú sme si nekládli, pretože sme ju doteraz nepovažovali za podstatnú: ako by mal hovoriť a konať politik, ktorý by pre nás stelesňoval autoritu štátu natoľko, aby sme boli pripravení vypočuť jeho (či jej) výzvu vziať do rúk zbraň na jeho obranu?

Autor je editor týždennika Respekt a člen redakčnej rady Denníka N