Denník N

Albert Camus bol okrem iného aj dobrý brankár. Možno preto, že brankár je ten iný

Brankár je ten, čo sa od ostatných odlišuje. Čo nemá dres – uniformu!

Píšem článok o vzťahu Alberta Camusa a futbalu. Camus, ktorý sa narodil v Alžírsku ako syn upratovačky, bol nielen vynikajúcim spisovateľom, ale aj skvelým futbalovým brankárom. Ako sedemnásťročný však musel s futbalom skončiť, lekári mu totiž diagnostikovali rozsiahlu pľúcnu tuberkulózu.

K téme som si preštudoval knihu Olivera Todda. Píše sa v nej aj o tom, ako krátko po udelení Nobelovej ceny pozvali švédski študenti Camusa na verejnú diskusiu. Pýtali sa ho, či podľa neho politická moc vo Francúzsku ohrozuje slobodu tlače a prejavu. Camus im na to odpovedal, že človek je vždy pod tiažou nejakého tlaku, „no tlak konformizmu je často silnejší než tlak moci“.

Azda nie náhodou si Camus, ktorý sa všade cítil ako cudzí – v Alžírsku ako Francúz, vo Francúzsku ako Alžírčan –, vybral vo futbale práve post brankára. Brankár je ten iný. Ten, čo sa od ostatných odlišuje. Čo nemá dres – uniformu! – ako jeho spoluhráči. Je to osamelý, tragický hrdina, stojaci v bráne vydaný napospas osudu, zoči-voči svojim neľútostným katom, útočníkom.

Post brankára je obklopený svojskou clivotou. I Camus je clivý.

Aj neskôr sa často cítil osamelý a nikam nepatriaci. Nepridal sa ani k pravicovému, ani k ľavicovému chóru. Domnieval sa, že intelektuáli by mali byť vždy kritickí k mocenskej elite, nezávisle od politickej príslušnosti. No svoju nedoslýchavú, negramotnú matku pokladal za dôležitejšiu než akúkoľvek ideológiu. Ak by som si mal vybrať medzi pravdou a svojou matkou, povedal raz, vybral by som si svoju matku.

Čítam si o Camusovi vo vlaku do Budapešti, kam idem na film Mladosť (La giovinezza/Youth). Sedím v kine sám. Film je slabý. „Nesmieme svoj čas márniť zhováraním sa o hrôzach; hovorme o svojich túžbach!“ vraví jedna z postáv.

Správne, hovorme o nich.

Pozrieť si zápas medzi Boca Juniors a River Plate, stať sa neviditeľným na londýnskych uliciach, alebo hodiny len tak vysedávať na vrchu Zádielských skál, a nerobiť nič. „Študovať súmrak neba.“ Po tom som túžil. Dnes už podobné túžby nemám.

Túžim si prečítať posledný román Pétera Esterházyho, Pankreasov denník; ak sa to vôbec dá nazvať túžbou. Čosi sa vďaka nemu dozvedieť. O čom vlastne? O živote? O smrti? O konfrontovaní sa so smrťou? O zmysle života? To je zrejme pochabosť. Hľadať zmysel života v ľahostajnom, chladnom, nezmyselnom univerze. No dobre, potešilo by ma, keby môj malý syn vyrastal v slobodnom svete bez dogmatizmu. Všetko ostatné, aj so súmračnou oblohou, je len čosi navyše.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie