Kiskovi ešte môže byť za Mamojkom smutno

Referendum o vystúpení z Európskej únie, pokus o zákaz fašistov v politike, neschopnosť strán vytvoriť funkčnú parlamentnú väčšinu a vládu, to sú len niektoré z tém, ktoré by sa v najbližších mesiacoch a rokoch mohli dostať pred Ústavný súd. Preto niekoľko otázok k prezidentovmu rozhodnutiu nevymenovať žiadneho zo smeráckych nominantov na sudcov:

1. Čo ak budeme za týmito kandidátmi ešte plakať? Prítomnosť Kotlebu a Kollára v parlamente sa často zneužíva ako výhovorka. No čo ak bude pat na súde trvať tak dlho, že prežije aj tento parlament a o obsadzovaní sudcov bude nakoniec (spolu)rozhodovať úplne iná zostava? Taký Ján Cuper, ktorý už teraz kandidoval za Kotlebu, by mohol rovno z bratislavskej katedry teórie práva ísť na súd, životopis na to má skvelý. Jana Laššáková aj Mojmír Mamojka určite majú svoje mnohé chyby. Sú však až také veľké, aby stáli za blokovanie súdu? Čo ak prídu namiesto nich takí, pri ktorých bude zdvihnutý/sklopený palec pôsobiť ako oslava demokracie?

2. Nie je naivné spoliehať sa na dohodu koalície s opozíciou? Dnes nie sú strany schopné ani len otvoriť schôdzu parlamentu. Dúfať teda, že si Fico, Žitňanská, Danko a Procházka sadnú s Matovičom, Kollárom a Sulíkom a upečú spolu novelu ústavy, ktorú potom ich poslanci naozaj aj odhlasujú, je teda veľmi odvážne.

Prečítajte si

Členovia Smeru dostali červenú od Kisku, na Ústavný súd ich nepustí

3. Nepotvrdzuje sa týmto téza extrémistov, že štát nefunguje? Neobsadené miesta na Ústavnom súde pôsobia menej dramaticky ako prekrikovanie v Národnej rade alebo protesty pred Bonaparte. No aj tak slúžia ako dobrý príklad hneď dvoch radikálnych téz – že systémoví politici sa nevedia na ničom dohodnúť. A že inštitúcie demokratického štátu vlastne nie sú až také dôležité, lebo veď ústavní sudcovia ubúdajú a chlieb je furt rovnako drahý.

4. Ak môže byť Robert Kaliňák ministrom vnútra, naozaj nemôže byť Mamojka ústavným sudcom? Samozrejme, tragédia na jednom poste nemôže byť výhovorkou pre tragédiu na druhom. Lenže pri správe štátu by mala platiť nejaká proporčnosť. Ak bol teda pri menovaní ústavných sudcov prezident ochotný porušiť desaťročia ústavnej tradície, nemal oveľa agresívnejšie postupovať aj pri ministrovi? Nemal by s podobnou voľnosťou, ako pristupuje k menovaniu členov Ústavného súdu, pristupovať aj k odvolávaniu členov vlády? Nemá aj tu zodpovednosť za charakterný a odborný výkon funkcie?

5. Čo budeme robiť v roku 2019? Ak sa situáciu nepodarí vyriešiť za najbližšie tri roky (a na pripomenutie – súčasťou riešenia musí byť aj ústavná väčšina v parlamente), skončí sa funkčné obdobie ďalším deviatim sudcom a ostane tam jediná sudkyňa. Keďže hroziaca katastrofa sa bude dať využiť aj politicky – sudcovia budú končiť vo februári, len pár týždňov pred prvým kolom volieb hlavy štátu –, môže paralýza na súde byť politicky nielen nevyhnutná, ale pre taký Smer aj lákavá. A Kiska už nemá cestu von.

Samozrejme, bolo by ideálne mať Ústavný súd plný charakterných top odborníkov. No nevieme, či tu takých vôbec máme dosť, či sú ochotní ísť do funkcií, či je parlament ochotný meniť pre nich pravidlá a potom ich zvoliť. A či sa teda oplatí riskovať ešte väčšiu kucapacu, akú tu máme dnes, ak to navyše znamená ďalšie porušovanie ústavy, ktorá hovorí o tom, že súd má byť obsadený a funkčný.