Denník N

Anders Breivik: trpel psychózou alebo len zastával extrémne názory?

Anders Breivik. Foto - Tasr/Ap
Anders Breivik. Foto – Tasr/Ap

Bol masový vrah Anders Breivik príčetný alebo nepríčetný, keď vraždil? Diskusiu oživuje nový článok.

22. júla pred piatimi rokmi zabil pravicový extrémista Anders Breivik 77 ľudí.

Osem z nich podľahlo zraneniam, ktoré utrpeli po výbuchu bomby nastraženej v centre Osla, zvyšných 69 obetí zastrelil na neďalekom ostrove Utøya.

Tesne pred útokom poslal na viac ako tisíc adries svoj 1 500-stranový manifest. Nazval ho 2083: Európska deklarácia nezávislosti.

Nórskemu súdu vyhlásenie poslúžilo ako cenný zdroj informácií o duševnom svete vraha. Išlo o zmesku názorov, ktorými sa vyrovnával s islamom, multikulturalizmom, marxizmom a nórskou ľavicou.

Breivik sa pasoval do roly „spasiteľa kresťanstva“ a tvrdil, že je členom údajného rádu „templárskych rytierov“. Podľa záznamov rád rozpustili pred niekoľkými storočiami a neexistuje.

Znamená to, že Breivik trpel bludmi?

Paranoidná schizofrénia

Prvý tím psychiatrov, ktorý hodnotil Breivikov stav, sa zhodol na tom, že trpel paranoidnou schizofréniou. Taký človek je k „svojmu okoliu patologicky podozrievavý, vzťahovačný, v rámci svojho bludu je presvedčený, že je ohrozený, prenasledujú ho, hrozí mu zničenie, bude použitý na nejaký účel nadprirodzenými silami a podobne“, charakterizuje poruchu v učebnici psychiatrie Marie Vágnerová.

Podľa znalcov vykazoval manifest znaky neorganizovaného myslenia. Pred útokmi sa Breivik údajne vyhýbal sociálnym kontaktom, čo odborníci interpretovali ako jeden z prejavov schizofrénie.

V správe znalcov sa píše, že „subjekt je presvedčený, že vie čítať myšlienky ľudí, s ktorými sa zhovára. Tento fenomén sa považuje za prejav psychózy.“

Nepríčetný

„Sám seba prezentuje ako jedinečnú osobnosť a centrum všetkého diania: myslí si, že všetci psychiatri na svete závidia znalcom ich úlohu. Subjekt vykazuje známky nejasného prežívania identity, pretože sa striedavo označuje v jednotnom a množnom čísle.“

„Subjekt používa slová, ktoré, ako zdôrazňuje, vymyslel sám, napríklad: nacionalistický darwinista, samovražedný marxista, samovražedný humanizmus,“ píše sa v správe znalcov. Breivikov manifest označili za „banálny, infantilný a pateticky egocentrický“ a za prejav „grandióznych bludov o svojom neobyčajnom význame“.

Psychotická diagnóza Breivika zbavovala viny, psychiatri ho uznali za nepríčetného. Nórsky právny poriadok stanovuje, že človeka, ktorý trpí v čase spáchania trestného činu psychózou, nemožno poslať do väzenia.

Patologický narcis a klamár

To vyvolalo vlnu nevôle. Súd preto zriadil druhý tím, a ten uznal, že v čase spáchania činu bol Breivik príčetný. Podľa týchto odborníkov nebol vrah psychotikom, ale iba patologickým narcisom (narcistická porucha osobnosti) a klamárom (pseudologia fantastica).

Breivika charakterizovali ako človeka, ktorý mal grandiózne bludy o vlastnom význame, považoval sa za jedinečného, túžil po úspechu a moci a úplne mu chýbali empatia a ľútosť.

Znalci sa vyjadrili, že príprava útoku vyžadovala precízne plánovanie. Neorganizované myslenie u neho nepozorovali, zmätočnosť v manifeste vysvetlili tým, že išlo o odpísané pasáže, ktoré autor starostlivo pozmenil tak, aby zdôraznili jeho extrémistické postoje. 

Pri vynášaní rozsudku sa súd riadil názorom tohto tímu, Breivika odsúdili na najprísnejší trest 21 rokov väzenia (trest sa môže predlžovať).

Psychóza nie sú extrémne názory

Na celý prípad sa znovu pozrel tím psychiatrov pod vedením Tahira Rahmana. Autori porušili Goldwaterovo pravidlo, že psychiatri nekomentujú stav pacienta, ktorého osobne nevyšetrili. Záznamov, ktoré sú verejne dostupné, je však také množstvo, že to nepovažovali za väčší problém.

Článok s príznačným názvom, Anders Breivik: keď si psychózu mýlime s extrémnymi názormi, vyšiel nedávno v časopise The Journal of the American Academy of Psychiatry and the Law.

Autori dôrazne upozorňujú, aby sme rozlišovali medzi psychózou a jej bludmi na jednej strane a extrémnymi názormi na strane druhej.

Ak to nebudeme robiť, potom sa to skončí tým, že každého masového vraha à la Breivik uznáme za nepríčetného. Veď ktorý zdravý človek by mohol spraviť niečo také strašné? Iba šialenec, znela by argumentácia. Ale taký človek patrí do liečebne, nie do väzenia.

Islamistický terorizmus a útoky na kliniky

Extrémne názory, píšu autori, sú síce pomýlené, ale z lekárskeho hľadiska nejde o bludy. Na obsesiu sa podobajú v tom, že sú vtieravé a myseľ človeka ovládnu. Ale na rozdiel od obsesie s nimi človek nebojuje, ale koketuje s nimi, posilňuje ich a obraňuje.

Podľa autorov nemusí človek trpieť psychózou, aby vyznával extrémne názory. V Breivikovom prípade išlo o krajné pravicové a antimoslimské postoje.

Psychiatri konštatujú, že podobných príkladov, keď extrémne názory človeka úplne pomýlia a spravia z neho radikála, je oveľa viac, radia k nim aj islamistický terorizmus alebo aj vražedné útoky kresťanov na potratové kliniky.

Problémy psychiatrie

Na článok upozornil evolučný biológ Jerry Coyne z univerzity v Chicagu. S riešením, ktoré autori poskytli, nie je celkom spokojný, pretože podľa neho neodstraňuje ústredný problém, ktorým je, že definície psychiatrických porúch v diagnostických manuáloch sú často vágne, priebežne sa menia, zavádzané kategórie sú arbitrárne a ani dva tímy odborníkov sa nezhodnú na jednotnom hodnotení pacienta – tak ako to bolo aj v Breivikovom prípade.

S posledným z uvedených problémov sa psychiatria potýka už dlho. V roku 1963 spravili Robert Stoller s kolegom výskum, v ktorom zistili, že psychiatri sa pri hodnotení pacienta nedokázali zhodnúť nielen na nuansách, ale ani na základnej diagnóze.

O dva roky neskôr vznikol iný výskum, v ktorom psychiatri odporučili prepustiť vybraných vojakov z americkej armády pre možné riziká závažnej psychiatrickej poruchy. Ale pri opätovnom hodnotení o dva roky neskôr nevykazovali vojaci žiadne znaky porúch a v námorníctve pracovali naďalej.

Nový právny systém

Coyne si myslí, že elegantný spôsob, ako ukončiť nekončiace debaty o tom, či vrah trpel, alebo netrpel duševnou poruchou, spočíva v tom, že ich úplne vynecháme.

Navrhuje, aby trestný systém vychádzal z troch princípov: ochrana spoločnosti od páchateľa, odstrašenie iných ľudí od spáchania podobného činu v budúcnosti a náprava páchateľa, aby sa do spoločnosti opätovne začlenil.

Ak je pravdepodobnosť recidívy vysoká, zločinca treba (na stanovený čas) izolovať, lebo záujmy spoločnosti prevyšujú utrpenie jedného člena, ktorý ju nebezpečne ohrozuje, vraví biológ.

Dostupné z: PubMed

Teraz najčítanejšie