Denník N

Leško: Keby tu platili štandardy, v novinách by som už robiť nemal

Politický komentátor Marián Leško. Foto N – Tomáš Benedikovič
Politický komentátor Marián Leško. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dostal som šancu napraviť, čo som kedysi zbabral, tvrdí Marián Leško.

V akom prostredí na východe Slovenska ste vyrastali?

Najviac ma formovala mama, lebo otec zomrel, keď som mal len niekoľko týždňov. Vyrastali sme vo štvorici – mama, sestra, brat a ja. Na dedine však bývajú rodinné väzby širšie, takže s nami v jednom dome bývala aj mamina sestra s manželom. Vďaka strýkovi som mal teda aj mužský vzor.

Od 29 rokov žijete v Bratislave. Nechýba vám dedina?

Užil som si jej dosť vrátane prác na poli a okolo domu. Mali sme kravu, ktorú som chodil pásť už od siedmich rokov, kosil som, štiepal drevo, hádzal uhlie, čím som však bol starší, tým viac som ležal v knihách.

Keď potom prišla mama, že treba niečo robiť na hospodárstve, vyrušovalo ma to. Syn sa ma tiež občas pýta na resentimenty. Vždy mu odpovedám tak, že som si na dedine odžil svoje, ďakujem, ale stačilo.

Prírodu teda máte najradšej z okna kaviarne?

Mám ju rád, ale kedy v nej pobudnem a čo v nej budem robiť, si už musím vybrať sám.

Ako vám vlastne napadlo ísť na chemickú priemyslovku?

Chémia mi na základnej škole išla celkom dobre a podporovala to aj mama, lebo hneď vedľa fungovala známa Imuna Šarišské Michaľany. Vnímala to tak, že zmaturujem, zamestnám sa vo fabrike a vlastne tak ostanem pri nej doma.

Dlho vám to nevydržalo, odradila vás prvá prax. Vysokú školu ste skončili ako filozof.

Dokonca som na nej ešte tri roky prednášal semináre ako odborný asistent. Nikdy sa nezabudnem pochváliť, že som učil aj logiku a metodológiu vedy, hoci som mal na jej prípravu v podstate len dva týždne. Zjavne to však v mojom podaní nikomu neublížilo, moji študenti sa ku mne radi hlásili aj neskôr.

Čo alkohol? Mladý človek, východ Slovenska…

Áno, vďaka tejto kombinácii som školenie o tom, čo je alkohol, dostal veľmi zavčasu. Na to, aby sa však človek mohol poriadne oddať pitiu, musí mať skvelú fyzickú konštitúciu. Tú som nikdy nemal.

Keď som sa nebodaj párkrát odviazal, vždy som tri dni trpel a bolo mi zle ako psovi. Potom som už vedel, že ak nebudem brzdiť, zase budem pol týždňa skapínať.

Kedy to bolo prvýkrát?

Na dedine bola príležitosť vždy. Čo si budeme hovoriť, tamojšia kultúra mala iné prístupy k alkoholu ako v meste. Prvýkrát som sa opil v štrnástich. Z istého podujatia som sa vrátil v naozaj zložitom stave a skúšal si odomknúť dvere tak dlho, až som zobudil mamu.

Trvalo to hádam hodinu. Pointa bola, že vôbec nebolo zamknuté, takže sa mi, logicky, nemohlo podariť otočiť kľúčom, o čo som sa celý čas snažil.

Do Bratislavy ste neodišli za prácou, lebo tú ste mali, ale za láskou.

Jasné, cherchez la femme. Majka odišla do mesta o dva roky skôr. Boli sme spolužiaci na strednej škole, ale aj kolegovia na katedre. Keď to medzi nami začalo byť vážne, logicky som šiel za ňou.

Ako mladý filozof balil dámu?

Jednoducho. Snažil sa ukazovať svoje lepšie stránky – že je premýšľavý, inteligentný, nedajbože zábavný. V istom veku je to u chlapov veľmi obľúbený šport a klamal by som, že sa ma netýkal. Naopak, týkal sa ma až veľmi.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V Bratislave ste nastúpili do práce, ktorú vám kritici dodnes oplieskavajú o hlavu. V roku 1982 ste začali písať pre komunistický týždenník Nové slovo. Viackrát ste sa za to ospravedlnili.

Aj v tých časoch boli ľudia, ktorí si dokázali povedať, že sa na režime nebudú nijako podieľať. Otvorene hovorím, že klobúk dole pred nimi. Koľko ich však bolo na tom päťmiliónovom Slovensku? Málo, a aj preto sa klaniam pred každým, kto to dokázal.

Každá doba má svoj hlavný mravný problém v nasledovnej dileme – čo je a čo má byť. Hajzlíci podľa mňa boli tí, ktorí tvrdili, že to, čo tu je, aj má byť, zariadili sa podľa toho a snažili sa na tom urobiť kariéru. Nech sa na mňa nájde čokoľvek, môžem s čistým svedomím povedať, že ja som nikdy nerobil nadprácu.

Stačilo to?

Z dnešného pohľadu je taký postoj morálne nedostatočný a dá sa povedať, že som sa nezachoval správne. Súhlasím aj s tým, že moje vtedajšie texty sú strašné a hrozné, na druhej strane však boli povinnou jazdou, aby človek mohol napísať aj to, čo spoločnosť posúvalo k lepšiemu.

Roky 1982 až 1985 totiž boli pre novinárov najhoršie – režim bol stabilizovaný, „zašprajcovaný“, s ničím sa nedalo pohnúť. Existencia v novinách začala byť ospravedlniteľná až nástupom Gorbačova. Dovtedy to bola iba obživa.

Boli tu viaceré médiá – Práca, Smena, Pravda, Hlas ľudu, Roľnícke noviny a ďalšie, Nové Slovo však bolo ako týždenník priamou hlásnou trúbou ÚV KSS. Uvedomovali ste si to?

Z prvého a vonkajšieho pohľadu je to tak, ako hovoríte. Keby sme to však posudzovali z hľadiska toho, čo sa v tom týždenníku reálne dialo, bolo by to iné.

V čom?

Šéfredaktorom bol Poldo Podstupka, človek, ktorý mal pre môj život kľúčový význam. Treba mu uznať, že do redakcie pritiahol ľudí, ktorí dodnes fungujú vo verejnom živote.

Pokojne by som totiž dokázal vymenovať 25 ľudí z Nového slova, za ktorými je veľa dobrého. Neviem, či mi to teraz nebudú mať za zlé, podľa mňa sa však nemajú za čo hanbiť.

Napríklad?

Vlado Štefko, Jožo Puškáš, Oľga Gáfriková, Jano Füle, Drahoš Machala, Nina Hradiská, Miloš Luknár, Ružena Wagnerová, Emil Polák a ďalší. Tí ľudia predsa neskončili novembrom 1989, ale plynule prešli do novej doby a niečo po nich aj ostalo.

Vlado Štefko bol roky hovorcom prezidenta Kováča, Jano Füle hovorcom prezidenta Schustera, založil tiež vysokú školu. Miloš Luknár je zrejme najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.

Ako fungovalo to riadenie cez komunistickú stranu?

Tak, že tam bol jeden človek, ktorý raz za čas prišiel do redakcie a predniesol všetky kritické výhrady. Veľký vplyv na obsah však mal len do nástupu Michaila Gorbačova. Potom už u nás boli bežne publikované aj veci, ktoré sa do iných médií nedostali.

Gorbačov nastúpil v roku 1985. Bolo možné v Novom slove aspoň naznačiť, že Biľak, Colotka, Šlapka, Jakeš, Lorenc, Šalgovič, Štrougal a ďalší sú v skutočnosti gauneri?

V žiadnom prípade, takto priamočiaro to nešlo. Dalo sa jedine veľmi pozorne sledovať, čo sa dialo v ZSSR, a potom napísať o spoločenskom probléme tak, že u nás je niečo patológia, lebo aha, ako tvrdí aj súdruh Gorbačov, má to byť inak.

Papalášom sa totiž ťažko kritizovali naše kroky, keď sme sa odvolávali priamo na šéfa Sovietov. Odvolať sa však na hocikoho iného, dostaneme po krku, vymenia šéfredaktora a vyhodia autora.

Lenže keď bol Gorbačov v roku 1987 na návšteve Československa, ústa proti našim papalášom si neotvoril, kritika okupantov z roku 1968 tiež nezaznela. Mnohých perestrojkovo naladených to sklamalo.

Gorbačov si uvedomoval, že rozohral hru na mnohých poliach, pričom pre neho najdôležitejšou šachovnicou bola sovietsko-americká a možno sovietsko-čínska. Nehral teda tam, kde by mohol skomplikovať situáciu medzi ZSSR a jeho satelitmi. Vedel, že keby to aktívne rozhýbal, má o problém viac, veď len doma ich mal šialene veľa.

Podstatné bolo iné – zrazu sme aj my mohli postupne začať písať, že chceme perestrojku, glasnosť, aby sa odkryli archívy a začalo sa písať o zločinoch režimu. Tu neboli 50. roky? Tu neboli traumy, z ktorých sa spoločnosť potrebovala dostať? Boli, ale kritizovať sa stále dalo len v náznakoch a odvolávajúc sa na Gorbačova.

Ako ste vtedy vnímali Drahoslava Machalu?

Možno to bude pre niekoho prekvapením, ale poviem to, lebo ide o historický fakt. Drahoš bol vtedy šéfom kultúrneho oddelenia a ako prvý na veľkom priestore ôsmich strán otvoril prípad Vladimíra Clementisa.

Bol jeho veľkým obdivovateľom, osobne poznal jeho manželku. Keď si myslel, že už je doba, v ktorej sa dá o tom písať, nehľadel napravo ani naľavo, šiel do rizika a urobil o tom osem strán. Dovtedy tu bolo o Clementisovi hlboké ticho. Týmto krokom vlastne Machala čitateľom naznačil, že keď už sa môže písať aj o tomto, niečo sa naozaj deje.

Čo sa potom s Machalom ľudsky stalo? Predpokladám, že v tých časoch nikoho, ako neskôr Tomáša Janovica a jeho manželku, fyzicky nenapádal.

Nie, to nie. Na to, že šiel s Clementisom do rizika, dokonca doplatil. Z pozície šéfa kultúrnej rubriky ho odvolali, neboli tu však už ani 50. roky, a tak ho aspoň nechali v redakcii. Jemu to napriek všetkému stálo za to.

A práve jeho silné presvedčenia a ich rázne presadzovanie ho ako človeka charakterizujú najviac. Tak ako mal silné presvedčenie v jednej veci, mal ho aj v iných, akurát z dnešného a objektívneho pohľadu to je neobhájiteľné.

On naozaj nerobil veci pre kalkul a vlastný prospech, konal úprimne. Hovorím to napriek tomu, že my okolo sme s ním nesúhlasili. Videli sme totiž, že to už chytá rozmery, s ktorými sa nedá stotožniť.

Čiže nebol karieristom, ale človekom neschopným robiť kompromisy, čo v kombinácii s cholerickou povahou vyústilo do jeho neskoršej zlej povesti?

Presne tak. V redakcii robil aj veci, ktoré sme nechápali, faktom však je, že tak konal len preto, lebo sa vedel pre niečo veľmi nadchnúť. Výsledkom bolo, že potom strašne preháňal a zveličoval, privádzal veci až do absurdností.

Neboli sme u neho populárni, dokonca nás neznášal, lebo sme sa ho snažili okresávať, umierniť, aby nebol až taký uletený, uprieť mu však, že spôsob jeho práce bol úprimný, sa naozaj nedá.

Dostali vás výčitky kritikov voči vašej práci v Novom slove do stavu, že ste sa za svoju minulosť až hanbili?

Samozrejme. Človek má síce za sebou nejaké vnútorné dejiny a vie, prečo a ako písal, aké mal dôvody, čo tomu predchádzalo a aké boli súvislosti, keď sa však na moje články objektívne pozriete zvonku ako na hotový produkt, ospravedlnenie na ne nenájdete.

Stále však musím dodať aj to, že to bola povinná jazda, teda kultúrny štandard, aby sme potom mohli písať aj veci, ktorými sme, a myslím si to dodnes, posúvali pomery inam.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste vedeli, že informácie zo ZSSR sem chodia neskreslené?

Mal som ich z prvej ruky, lebo som tam osobne chodil na všetky tie snemy strany a zjazdy ľudových poslancov. Vždy som odtiaľ nosil veľa článkov, často ma volali aj na debaty o veciach, ktoré sa tam dejú. Raz som dokonca o tom, čo sa deje v Sovietskom zväze, prednášal 400 policajtom.

Kedy ste tam začali chodiť? Za Andropova či Černenka?

Až za Gorbačova, tí dvaja pred ním už boli na pravde božej. Zmysel chodiť tam totiž malo až vtedy, keď prišli zmeny. Pozoroval som to zblízka, dokonca mám osobný zážitok s Jeľcinom.

Aký?

V ZSSR som bol aj v roku 1988, keď bol Jeľcin v nemilosti, lebo voči vlastnej strane sa správal superkriticky. Bol príkladom človeka, ktorý už mohol v politike existovať aj bez toho, aby bol milovaný politbyrom. Samozrejme, stále bol okolo neho húf ľudí, cez ktorý sa k nemu nedalo dostať, raz som sa však vracal z obeda a on šiel oproti mne sám.

Tackalo ho?

Práveže šiel rovno ako svieca. Okamžite som vyštartoval a vravím mu – Boris Nikolajevič, som novinár odtiaľ a odtiaľ, môžete mi poskytnúť rozhovor? Odpovedal, že „daváj, galubčik“, a tak sme sa prechádzali od kraja námestia ku kraju, tam sme sa otočili, a tak stále dokola. Celý čas ma držal okolo pliec.

Bol som z toho primerane rozrušený, lebo nie každý deň vám dáva rozhovor také veľké zviera, takže som si príliš nevšímal obsah. Rozlúčili sme sa, utekal som na hotel to prepísať, a tam som už len pozeral ako puk.

Prečo?

Tie jeho odpovede nedávali žiadny zmysel. Bol totiž opitý ako čík a táral úplné nezmysly, akurát ja som si to počas debaty nevšimol. Netackalo ho, chodil rovno, hlas mal pevný, akurát nič z toho, čo povedal, sa nedalo použiť.

Boli ste v tých časoch ľavičiar?

Pred rokom 1989 som nepoznal jediného človeka, ktorý by písal do novín a bol pravičiarom v tom zmysle, že mal jasno o ucelenej pravicovej doktríne. To, v čom sme vyrastali, v nás totiž bolo hlboko zakorenené.

Žeby vtedy niekto prišiel a tvrdil, že najšikovnejší by mali mať možnosť pretvárať spoločnosť na svoju podobu? Na takých si nespomínam. Priznávam však aj to, že ja osobne som sa na doktrinálne veci nesústreďoval ani po roku 1989, keď sa už dalo písať slobodne.

Čiže ak vás vnímame ako pravicového komentátora, mýlime sa?

Áno. Ľavicu aj pravicu považujem za dva legitímne politické, ideové a spoločenské prúdy, záleží na presvedčení každého z nás. Sú lepší labouristi či konzervatívci? Republikáni alebo demokrati? Platí, že raz tí a potom zase tí druhí, nie?

Nálepka pravičiara vám teda prischla pre dlhodobé písanie pre Sme?

Presne tak, ja som sa na to nikdy nesústreďoval. Nikdy som neriešil, že čosi pre mňa je alebo nie je dostatočne pravicové. Dokonca to ani nepovažujem za argument.

Hádam v sebe máte jasno, kde asi by sa mala končiť rola štátu a či sa ľuďom majú rozdávať ryby alebo udice.

Jasné, ale keď sa rozprávam o úlohe štátu s Ficom, tak mu hovorím, že úlohou politikov nie je veslovať, ale kormidlovať. Platí, že tu má byť toľko trhu, koľko sa len dá, a len toľko regulácií, koľko je ich nevyhnutných.

Keď zase hovorím s pravičiarom, nemôžem mu uveriť, že trh je samospasiteľný. Keby to tak bolo, nepotrebujeme regulačné orgány, nie? Nechať tu trh sám na seba, máme tu štyri monopoly, na ktoré všetci pracujeme.

Podstatné teda je, aby sme neustále napádali slabé miesta každej doktríny. Ani pravica, ani ľavica totiž nemajú správne odpovede na všetky otázky.

Na odľahčenie – z toho, čo teraz hovoríte, mi vychádza, že v televíznych štúdiách už pridlho sedávate s Eduardom Chmelárom. Ten mi tiež kedysi v rozhovore tvrdil, že nie je ľavicovým intelektuálom.

Ak je niekto intelektuál, a je jedno, aký, musí mať veľmi kritický vzťah aj k vlastnému presvedčeniu. Preto mám pocit, že tu neraz dochádza až ku konfliktu prídavného mena s podstatným menom. Reflexívne stanovisko pritom musí byť dominantné.

V roku 1995 ste boli chvíľu šéfredaktorom Pravdy. Nebola to práve úspešná kapitola, trvala len mesiac.

Ja by som to takto nehodnotil. Vtedy sa menil majiteľ novín a za šéfredaktora ma zvolili priamo kolegovia. Majiteľovi pánovi Širokému som vtedy rovno povedal, že sa budem správať, akoby mi tie noviny patrili.

Tvrdil, že je to v poriadku, ale rýchlo sa ukázalo, že to tak nebude, preto som radšej sám odišiel. Pre Širokého aj pre mňa to bola dobrá cesta.

Ľutovali ste, že rok predtým ste sa nedostali do parlamentu na kandidátke ľavicovej Spoločnej voľby?

Tá kandidatúra má základnú históriu v tom, že môj vtedajší šéfredaktor za mnou prišiel, aby som si vraj oddýchol, lebo čitatelia sa na mňa sťažujú za to, ako kriticky píšem o Mečiarovi. Povedal som si, že sa teda asi musím poobzerať po niečom inom.

Som však rád, že to nevyšlo. Politika nie je pre mňa, v prostredí inštrumentov by som sa cítil nesvoj.

Prečo ste sa však nechali nahovoriť?

Kľúčovým spoločenským bodom bol vtedy Mečiar. Tým, že som vyšiel z Nového Slova a potom pracoval v Pravde, najbližšia strana, ktorá sa okolo toho hýbala, bola SDĽ.

So šéfom Petrom Weissom?

Áno. A práve SDĽ stála za volebnou koalíciou Spoločná voľba. Vedel som teda, že Mečiar je škodná, že tu ešte narobí veľkú paseku, a preto treba proti tomu niečo robiť. To bola hlavná motivácia. Skúsil som to a nevyšlo to.

Kto vás oslovil?

Milan Ftáčnik, ale kandidoval som ako nezávislý. Vtedy sa to vnímalo inak, ale v podstate to bola kontaminácia, lebo novinár by vlastne nikdy kandidovať nemal. A ak raz kandiduje, nemal by už neskôr písať do novín.

V tomto sme však boli na Slovensku pravekom, preto som mohol v novinách ostať aj po roku 1994. Faktom však je, že kto sa pozrie na moje texty po tomto období, nenájde ani náznak príklonu k stranám koalície, za ktorú som kandidoval.

Keby sa na tom dôsledne trvalo, písať by ste už nemohli nielen vy, ale ani Robo Kotian, Juraj Hrabko, Eugen Korda, Martin Mojžiš a mnohí ďalší. Štefan Hríb však tento názor nezdieľa a vo svojej knihe práve vás spomína ako žiarivý príklad toho, že novinár môže byť výborný napriek tomu, že sa politicky kontaminoval.

Podľa mňa to však naozaj nie je v poriadku. Keby u nás platili normálne štandardy, v novinách by som už robiť nemal. Lenže neplatili, a tak som sa mohol vrátiť. Vlastne som tým dostal druhú šancu napraviť to, čo som kedysi zbabral.

Podarilo sa?

Možno to preženiem a príliš si fandím, ale napravil som to knihou Mečiar a mečiarizmus. Samozrejme, ak mi niekto vyhadzuje na oči, čo som napísal pred rokom 1989, uznám to, korím sa, že má pravdu, a ospravedlňujem sa pred každým, kto vtedy konal inak, lebo má moju hlbokú úctu.

Ak mi niekto vyčíta, čo som urobil v roku 1994, tiež priznám, že moja kandidatúra nebola v poriadku. Nemôžem to obhajovať, lebo zmena brehov je zmena brehov. Človek nielenže musí nejaký byť, ale musí sa taký aj zdať. Ak o niekom viete, že kandidoval za nejakú stranu, chtiac či nechtiac to v čitateľovi vyvoláva otázky.

V anglosaských médiách to prehrešok nie je.

Tam je to iné, majú inú tradíciu, k nám je to mechanicky neprenositeľné. Ide totiž o úplne iné prostredie s inými kultúrnymi vzormi a štandardmi.

Keď však Rado Baťo zo Sme odišiel k Ivete Radičovej, priznal, že aj pre neho ako novinára je to poučné. Jedna vec je asi mudrovať o politike, iné zažiť ju z druhej strany a začať vnímať aj iné súvislosti.

Asi záleží na tom, kto ten breh zmení. Ak z toho niekto dokáže vytrieskať maximum poučenia a minimum osobnej morálnej devastácie, je to skvelé. Ak mu to pomôže tým, že nejaké veci vnímal, lebo pri nich bol osobne, v poriadku, ale stále je to len pohľad jeho ako novinára.

Existuje však aj pohľad verejnosti, a tá má nárok, aby od novinára vyžadovala, že nebude tým, kto sa s niekým záujmovo spojil. A ak za niekoho kandidujete, už ste s ním navždy spojený. Podľa mňa je to za čiarou toho, čo by sa malo akceptovať.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

My, novinári, sme pomerne pyšná brandža, neraz si namýšľame, že vážne ovplyvňujeme pomery. Faktom je, že za mečiarizmu s výnimkou pár politicko-pornografických médií typu Slovenská republika boli všetky proti Mečiarovi, jeho preferencie však nezrazili. Dnes sú takmer všetky médiá možno až na Pravdu a marginálne plátky typu matičné Slovenské národné noviny a Extra plus kritické voči Ficovi, ale nezdá sa, že by na to voliči reflektovali. Majú vôbec médiá zásadný vplyv na spoločnosť?

Neustále opakujem, že novinári majú veľký sklon k sebapreceňovaniu. Aj v knihe o Mečiarovi som preto natvrdo napísal, že nežijem v ilúzii, ako táto kniha čokoľvek zmení na realite. Dôležité však je, aby to bolo napísané, a každý, kto chce reflektovať skutočnosť, mal možnosť držať to v rukách. Tam sa naša úloha novinárov končí.

Čo z toho spoločnosť prijme, je už na nej. Naša časť práce spočíva len v tom, aby sme spísali, čo sa deje, a predložili to ako ponuku. Či to niečo zmení, nijako neovplyvníme. Noviny v týchto veciach nezohrávajú hlavnú, ale pomocnú rolu. Poskytujú argumenty, odkrývajú isté veci, vytvárajú atmosféru, ale tam to hasne.

Noviny teda rozhodne nespôsobili to, že Mečiar nakoniec padol z výšky 37 percent na 1,28 percenta, lebo ten pád si spôsobil on sám. Ale tým, že sme o tom toľké roky písali, sme tomu aspoň pomohli.

Nebolo to tak, že ten elektorát z veľkej časti postupne vymrel?

Nie. Mečiarov elektorát si najmä našiel nového spasiteľa, na ktorého sa zavesil, hoci, samozrejme, došlo tam aj k istému prirodzenému úbytku.

Ak sa roky odkrývajú kauzy Mečiara, Slotu, Dzurindu, Fica, ale percentami významne nehýbe ani únos Kováča mladšieho, kauza CT, emisný škandál, nástenkový a mýtny tender či tunel Branisko, nie je to frustrujúce?

Novinári nesmú pracovať s kalkulom, lebo úplne zlyhajú vo svojom spoločenskom poslaní. Nie sme v pozícii toho, kto má niekomu pomôcť a inému ublížiť, máme len informovať, analyzovať a komentovať.

Je už len na publiku, či sa potom vo voľbách rozhodne niečo zmeniť. My sa musíme zmieriť s tým, že náš vplyv je obmedzený. Pamätáte si návrhy, aby sme o niektorých politikoch vôbec nepísali, lebo potom im vraj robíme iba zbytočnú reklamu?

Áno, pamätám si trebárs, že keď opitý Slota povedal kolegyni do telefónu, že je špina, niektorí diskutéri nám vyčítali, že zverejnením tohto excesu mu robíme propagáciu.

To však predsa nie je otázka slobodnej voľby novinára. Ak sa niečo vážne v spoločnosti deje, noviny si nesmú vyberať, či o tom napíšu, alebo nie, je ich povinnosťou informovať o tom.

Pohľad takých diskutérov je jasným príkladom, ako niekto chce, aby novinári pracovali s kalkulom. Lenže to by bola cesta do pekla, a keby sme na to pristúpili, ako novinári sme skončili. My vôbec nemáme čo špekulovať, ako taká správa bude na niekoho pôsobiť a že niekomu sa Slotovo správanie môže pozdávať.

Roky ste pre Sme písali komentáre na rôzne témy. V redakciách je však komentátorov viac. Kto rozhodol, o čom budete v daný deň písať vy?

Že sme nepísali všetci o tom istom, bola zásluha editora Romana Pataja, ktorý každé ráno medzi nás rozhodil témy. Ak sa nenahnevá, prezradím, že občas mi zavolal aj skôr, lebo chcel, aby som niektoré témy napísal ja, a nie niektorý z kolegov. Túto zlomyseľnosť si dovolím, lebo kolegovia hneď pochopia, ktorého z nich sa to týkalo.

Možno volával aj jemu, aby ste nejakú tému nepísali vy.

Možné to je. Ak hrozilo, že Leško by nejakú tému napísal mäkkýšskym a málo dôrazným štýlom, možno ju radšej dal Petrovi Schutzovi. Doteraz som však žil v ilúzii, že Roman oslovoval radšej mňa, tak mi ju neberte.

Písať komentár prakticky každý deň o inom je asi drsné.

A nie je to cnosť, ale cena za to, že na Slovensku je aj táto práca, ako mnohé iné, personálne a materiálne poddimenzovaná. Kým v rešpektovanom svetovom médiu komentátorovi pomáha štáb ľudí, tu si musí všetko urobiť sám – od výberu témy, jej naštudovania až po napísanie. Na to všetko má pritom čas tak od desiatej doobeda do štvrtej poobede.

Ak sa potom ešte nebodaj stane, že sa zrazu nečakane udeje niečo významné, ihneď treba napísať úplne nový text. Stalo sa mi dokonca, že som nejaký vyrábal až po uzávierke.

Áno, komentár sa dá napísať aj za 20 minút, pár takých som urobil, robiť to však pravidelne, stratím ľudskú podobu, na novinách sa to odrazí a vznikne katastrofa.

Komentátor v slovenskom denníku je teda, ak to preženiem, niečo ako Kozlík Šikula a Chrobák Truhlík v jednom?

Presne. Ak ide o tému, o ktorú sa zaujímate dlhodobo a má svoju históriu, dá sa to zvládnuť, ale ak vyskočila vec, o ktorej sa veľa nevedelo, vždy som tancoval na tenkom ľade.

Moja zásada bola, že ak už prišla takáto chvíľa, aspoň som v komentári, na rozdiel od niektorých kolegov, ktorým sa to občas stalo, nevyskakoval. Platí totiž, že ak mám na novú tému len pár hodín či dokonca minút, nemôžem predstierať expertnú úroveň, lebo by to už bolo zahrávanie sa s vlastnou profesionalitou.

Koniec koncov, aj preto som po 15 rokoch v Sme povedal, že bolo to krásne, ale teraz už radšej skúsim niečo iné.

Únava materiálu?

Nepochybne. Najviac ma asi iritovali tie stĺpčeky na titulnej strane tlačených novín. To už bola skutočná hra s ohňom, lebo môj text mohol vzniknúť až vtedy, keď bolo jasné, aká téma otvorí noviny.

Nie vždy bol pritom vopred jasný koncept otváracieho článku, nie vždy sme mali dostatočné informácie, navyše už nebol čas overovať všetky detaily.

Musel som teda uveriť slovám kolegov, ktorí na téme robili. Ľudí mám rád, aj im rád verím, ale tento štýl práce je hrubo neprofesionálny. Vyslovene sa mi to priečilo, lebo ak nechtiac napíšete komentár vychádzajúci zo zlých informácií, ublížite tým sebe aj novinám.

Kritici Sme sa vášho odchodu chytili a na webe vypisovali, že ste do Trendu odišli veľmi znechutený. Aká je pravda?

Ich tvrdenie je absolútna hlúposť. Odišiel som tak, že s každým, s kým som bol priateľ, som ním aj ostal, a s každým, s kým som sa neznášal, sa neznášame dodnes. Nič sa teda nezmenilo, ľudsky som to vysvetlil každému, koho sa to týkalo. Určite som na nikoho nezanevrel.

Vychádzali ste ako komentátor aj zo zákulisných informácií?

Štýl je človek a komentár je štýl. Nikdy by som nemohol robiť komentáre z toho, čo som sa dozvedel v kuloároch. Písal som inak – niečo sa stalo, má to nejaké základné fakty a súvislosti, tak ich posúdim z hľadiska princípov, ktoré mali byť dodržané, a overím, či náhodou nebola porušená nejaká zásada verejného života.

Nikdy som nepísal prognózy typu, čo sa stane o tri dni, naopak, vždy ma vedelo nahnevať, ak odo mňa niekto žiadal informáciu o tom, čo ešte len bude.

Dôvod?

To predsa nebol môj problém. Mal som nebodaj vyhľadávať politikov a spravodajsky sa s nimi prostituovať, aby mi dali zákulisnú informáciu, ktorú pretavím do komentára? Veď tým by som sa s nimi dostal do nezdravo blízkeho vzťahu.

Samozrejme, že som sa snažil stretávať s ľuďmi, ktorí do veci videli a poznali aj informácie z kuloárov, ale nikdy nie za cenu, že sa dostaneme do vzťahu, že oni mi niečo pustia a ja to zohľadním pri tom, ako tému spracujem. To neprichádzalo do úvahy, odstup medzi politikom a novinárom musí byť zachovaný.

Stretávali ste sa s politikmi?

Samozrejme, ak o to niekedy požiadali, tak sme sa stretli, lebo som potreboval zblízka odhadnúť, či majú sklony k fabulácii, alebo ide o serióznych ľudí.

Vždy som im však ako prvé povedal, že nech by sa akokoľvek usilovali, nič z toho, čo mi povedia, nebudem považovať za také, aby som to pri písaní použil ako zdroj. Ak mi niečo prezradili, prestalo to byť pre mňa využiteľné. Alebo inak – čo pochádzalo od politika, to sa okamžite stalo tabu.

Gabriel Šípoš v časoch prevádzkovania blogu Slovak Press Watch neraz nachytal komentátorov, ako raz o tej istej veci tvrdia jedno a potom iné. Viackrát sa to stalo Dagovi Danišovi, ale aj iným vrátane vás. Z čoho vznikajú tie nekonzistentnosti?

Niekedy je to tým, že aj pri najlepšej vôli niečo prehliadnete. Ak si vezmete rozpätie niekoľkých mesiacov, jednoducho sa stane, že vám nejaká súvislosť ujde, hoci by sa to nemalo stať. Je to daň za to, že musíte písať aj o veciach, ktoré sú ešte v pohybe, pričom musíte ihneď zaujať jasné stanovisko.

Študoval som filozofiu a viem, koľko času by malo ubehnúť od chvíle, kým sa človek s niečím oboznámi, až po chvíľu, kým vynesie svoj súd. Vždy potrebujete akýsi vakančný čas na to, aby ste si to prebrali z každej strany a so všetkými súvislosťami vrátane toho, aby ste si informácie overili.

V novinách to technicky nejde?

V nich to funguje inak – stane sa udalosť a vy musíte mať názor v priebehu minút a v luxusnom prípade v priebehu hodín. Z poznávacieho hľadiska je to na hrane a každý intelektuál, ktorý si váži sám seba, to prizná.

Teraz poviem niečo, čím naštvem Petra Schutza. On o komentároch hovorí, že ich považuje za intelektuálnu výzvu. Samozrejme, je dôležité, aby do nich človek nepísal hlúposti, ale myslieť si, že ak píšem komentár, tak som intelektuál, je len nepochopením podstaty.

Prečo?

Intelektuál je človek, ktorý tému vždy rozoberie zo všetkých možných uhlov, nájde súvislosti, aké ešte nezazneli, a urobí všetko, aby bol jeho výsledok nejakým spôsobom objavný. Na to však treba mať čas.

My, komentátori, nech by sme akokoľvek chceli byť intelektuálmi, nimi teda ani nemôžeme byť, lebo od nás chcú jasný názor za 15 minút či tri hodiny. Jednoducho sa to vzájomne vylučuje.

Keď sa kolega Tino Čikovský v rozhovore spýtal Petra Schutza, kto je najlepším komentátorom u nás, ten sa bez slova usmial. Dodal však, že to, čo robíte vy, robíte dobre. Kto je najlepší podľa vás?

(smiech) Komentár je veľmi osobný útvar. Inak ich písal Julo Gembický, inak Robo Kotian, Dag Daniš, Peter Schutz či ja. Môžem hovoriť len za seba – ak je analýza informácií urobená dobre, vzniká nová informácia.

Neodpovedali ste mi na otázku. Koho považujete za najlepšieho u nás?

Píšem také komentáre, aké by som z môjho hľadiska rád čítal. Tým nijako nehovorím, že ostatní sú zlí.

Tak inak – je Peter Schutz výborný?

Samozrejme, nesporne.

Čo mladšia garda ako Lukáš Fila, Tino Čikovský, Ďuro Javorský, Peter Morvay?

Každého z nich čítam rád, sú to schopní nasledovníci. Komentovanie je navyše remeslo, v ktorom sa dá zlepšovať. Pamätám si, že keď Lukáš Fila začínal, jeden známy mi pravidelne vyvolával a snažil sa ma presvedčiť, že ak na to mám aspoň nejaký vplyv, nech mu nejako zabránim písať komentáre do novín.

Povedal som mu, nech nie je netrpezlivý, lebo Lukáš len začína. S tým, že o rok sám uzná, aký je výborný. Známy tvrdil, že to v živote nevysloví, vraj nič také z neho nedostanem. Uplynul rok a zavolal mi, že Lukáš už niekedy píše lepšie komentáre ako ja. V tej chvíli som mu zase musel ja povedať, aby nepreháňal.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Občas počuť názory, že dnešné noviny sú horšie ako kedysi. Spomienkový optimizmus alebo realita?

Je to hlúposť. Keď to porovnám s časmi, v ktorých som začínal, musím uznať, že dnes sú v novinách oveľa schopnejší ľudia. Majú dobré školy, ovládajú jazyky, poznajú trendy, a práve vďaka nim sme solídne znížili tú vzdialenosť, ktorá nás delila od Česka, Rakúska či Poľska.

Niektoré texty z denníka N sú v poslednom čase dokonca na takej úrovni, že keby sa objavili v hociktorých renomovaných svetových médiách, neboli by outsidermi.

Napríklad?

Nespomeniem si teraz na všetky, ale pred referendom u vás vyšiel článok Slovenky, ktorá učí filozofiu na Floride. Volá sa Marcela Herdová a pri jej texte som si vážne povedal – kristušát, že ja tiež nie som taký talentovaný.

A takých dobrých článkov ste už mali veľa. Že je to dnes horšie ako kedysi, je teda len mýtus.

Čo reportéri ako Gavril Gryzlov? Jeho reportáže pamätníci spred desaťročí označujú za neprekonateľné. Iná vec je, že sa zabúda na to, čo uviedla Agneša Kalinová vo svojej knihe rozhovorov Jane Juráňovej – že dokázal aj nepekne faulovať, keď napísal primitívny pamflet o svojom priateľovi Mňačkovi po jeho emigrácii.

Ak sa dnes pozriete na noviny zo 60., 70. či 80. rokov, musíte objektívne uznať, že články z nich by teraz ani nemali šancu vyjsť. Áno, niektoré Gryzlovove texty, ale aj články iných ľudí vtedy boli prijímané ako zjavenia, lebo sa naozaj veľmi vymykali priemeru a štandardu.

Z nášho hľadiska, keby tie texty vyšli knižne dnes, by sme však asi žasli. Bolo by to ako porovnávať českého Čapka s hociktorým skvelým slovenských reportérom zo 60. rokov. Kým Čapek je nadčasový a jeho stĺpce môžete čítať aj dnes, lebo je v nich literatúra aj myšlienka, my sme tu žiadneho takého jednoducho nemali.

Ste povestný svojím dlho budovaným archívom. Spomínali ste mi však, že manželka vám už dala najavo, že si nevzala archivára, a tak ste už veľkú časť z neho obetovali. Ako vyzerá?

Kým nebol internet a vyhľadávače, platilo, že čo ste nemali fyzicky v ruke, to ste nemali vôbec. Archív som budoval tak, že som chodil po redakcii, a keď som videl, že niekto má stenografický záznam z nejakého rokovania, materiály z tlačovky či hocičo užitočné, spýtal som sa ho, či to ešte bude potrebovať. Ak povedal, že nie, vzal som si to. Bral som tak vlastne všetko.

Doma som to vecne a menne rozkategorizoval do šanónov, takže ak bol témou trebárs Mečiar a jeho spolupráca s ŠtB, našiel som tam úplne všetko, čo k tomu kedy bolo povedané a zverejnené.

Čiže ak by som chcel, aby ste zistili, kedy presne vás osobne Mečiar pochválil v Slovenskom rozhlase, lebo aj také sa stalo, koľko by trvalo, kým by ste to našli?

Krátko, lebo teraz už je to na zadnej strane mojej knihy. Keby to tam však nebolo, nájdem to do troch minút. Archív mi v byte zaberal celú jednu stenu, raz ročne však bolo treba vyhádzať veci, ktoré už nebudem potrebovať. V každom prípade bez toho archívu by nevznikla ani jedna moja kniha.

Nevyhodili ste aj veci, ktoré dnes ľutujete?

Vyhodil a premárnil som tak niektoré veľké príležitosti. Do kontajnera letel napríklad celý niekoľkokilogramový príbeh Alexandra Rezeša. Bol to fascinujúci materiál o tom, ako sa z dedinského chlapca stal veľký magnát a ako ním potom zase prestal byť.

Bolo to tam kompletne so všetkými možnými súvislosťami. Dokonca si myslím, že kniha o Rezešovi by bola zaujímavá aj dnes, lebo na ňom by sa dala krásne ukázať celá vtedajšia doba.

Vznikne vôbec ešte nejaká ďalšia vaša kniha?

Do nadácie Zastavme korupciu som šiel robiť aj preto, lebo hoci v denníkoch a týždenníkoch sú aj šikovní ľudia, len málokto z nich má trpezlivosť, energiu a ochotu robiť na veľkých témach.

Nie je však škoda, že tu nemáme knihy o emisnej kauze, mýtnom tendri, pezinskej skládke, o Pavlovi Paškovi, Robertovi Ficovi či ďalších pätnástich témach? Niečo síce spracoval Inštitút verejných otázok, niečo Tom Nicholson v knihe Gorila, ale to je málo.

Nadácii som preto ponúkol, že popri inej robote spracujem veľké korupčné kauzy Slovenska. Neobjavím tým Ameriku, to som neurobil ani knihou o Mečiarovi, ale aspoň som dal vtedy dokopy všetko, čo bolo potrebné. Takých vecí o Slovensku však treba spracovať oveľa viac. Osobne tu vidím priestor aspoň na 20 kníh.

Reflektujú ľudia na nadáciu a hlásia korupciu?

Áno, ale je tam aj veľa balastu a množstvo času zaberá oddeľovanie zrna od pliev. Nadácia má totiž veľmi správnu ambíciu – že všetko musí byť právne čisté. Nahlasovateľov sa tiež snažíme viesť k tomu, aby to z ich strany neostala anonymná sťažnosť, ale jasný podnet, s ktorým sa bude musieť zaoberať aj polícia a v ideálnom prípade aj súd.

Darí sa to?

Presvedčiť o tom ľudí nie je ľahké, lebo každý vie, ako vie v tejto krajine dopadnúť aj jasná kauza. Občas sa dokonca stane, že už sme veľmi blízko, dotyčný si to však v poslednej chvíli rozmyslí. Ľudia teda korupciu hlásia, ale neradi riskujú.

Nečudujem sa im. Vieme, do akej nemilosti sa dostal lekár v piešťanskej nemocnici kvôli upozorneniu na nákup CT, lekárka, ktorá nahlásila bielenie zdravotnej karty v Nitre, ako dopadla advokátka Mešencová s hlásením korupcie svojho kolegu a učiteľ Žarnay, ktorý upozornil na vyhadzovanie peňazí školou na nezmysly.

Presne tak. Pred ľuďmi, ktorí končia ako Biele vrany, klobúk dole, ale prax je taká, že každý si rád prečíta ich príbeh, tam to však aj končí. Spoločnosť si to váži, ľudia to vnímajú pozitívne, ale fakty nepustia – každý z nás rád Bielu vranu ocení, len málokto ju však rád urobí zo seba.

Každý totiž vie, že za to aj nejako zaplatí. Keď potom máte rodinu a vidíte, aké silné sú tie mafie a ako ich netrápi ani to, že sa to zverejní, prejde vás chuť. Pána Žarnaya to prostredie napríklad zomlelo, čo sa však dalo chápať len dovtedy, kým sa to nedostalo na verejnosť.

Že však ostal zomletý aj po tom, čo sa o jeho prípade hovorilo verejne, a po tom, čo sa tam preukázali šialené, ba priam kriminálne väzby, je už nepochopiteľné a demoralizujúce. Urobil ctihodný krok, lebo je to slušný občan, a doplatil na to. Ako potom nájsť ľudí, ktorí nebudú mať strach prehovoriť?

Čo s tým? Ponúka nadácia aj nejaký systém ochrany?

Nikomu nemôžeme sľúbiť, že ak si splní svoju občiansku povinnosť a nahlási korupciu, tak na to určite nikdy nedoplatí. Museli by sme ho klamať. Urobíme síce maximum, aby sa to nestalo, ale absolútne garancie dať nevieme, lebo mafiánske štruktúry naša nadácia naisto nerozpustí len tým, že ich zviditeľní. Majú totiž svojich ochrancov a sú zapasované v celom systéme.

Minulý rok sa vo veľkom riešilo, ako oligarchovia svojimi nákupmi ohrozujú slobodu našich médií. Sú naozaj takým strašiakom alebo to časť novinárov preháňa? Analýza Free Czech Media ukázala, že MF Dnes a Lidové noviny pod Babišom až šialene otočili v jeho prospech.

V Česku sú tie pomery ešte o stupeň horšie ako na Slovensku, lebo tam je jasne prepojená ekonomická, mediálna aj politická moc. To už je hrôza, ktorá zachádza za všetky čiary.

Na Slovensku zatiaľ vidím prepojenia najmä ekonomickej a mediálnej moci, hoci, samozrejme, ani politická moc v tom nie je až tak nevinne a vie si obhospodáriť svoje.

Aj preto si myslím, že správne je báť sa. Toto naozaj nie sú zdravé pomery. Ak má niekto ekonomickú moc a môže neformálne i formálne vplývať na množstvo vecí, je to fatálna deformácia, nech by sme si tisíckrát nahovárali, že aj tie bohaté skupiny tu chcú len slušne žiť a mať kvalitný štát.

Zvýšená citlivosť je preto v poriadku, navyše v malej krajine ako Slovensko je vždy zdravé báť sa radšej viac. Pre istotu, lebo máme svoje skúsenosti.

Novinári to však môžu ustáť, nie?

Hocijaký novinár môže tvrdiť, že je síce vlastnený Pentou len zo 45 percent a napriek tomu je stopercentne nezávislý, problém je však v inom – ten slon v miestnosti je rukolapný bez ohľadu na to, či sa tvárite, že ho vidíte alebo nevidíte. Výsledkom potom je, a vidieť to napríklad na českom Respekte, že to preháňate na jednu alebo na druhú stranu.

Respekt sa rozhodol, že o aktivitách svojho majiteľa nebude písať vôbec.

Je to však riešenie? Viete si predstaviť, že by niečo také urobil aj Trend so Sme? Všetky tieto médiá sú v objektívne zložitej situácii a redakcie svojím spôsobom, či chcú, alebo nechcú, majú zviazané ruky.

V čom?

V tom, že ten slon v miestnosti naozaj je. Tváriť sa, že nie je, sa nedá.

Čo vás v živote najviac teší?

Veľa vecí rôzneho druhu. Napríklad s manželkou sme spolu už 33 rokov a s postupujúcim časom sa náš vzťah stále zlepšuje. Keď sme sa brali, nebol taký dobrý ako teraz. Teším sa, ako sa darí synovi, ale aj z každej novej knihy, ktorú si kúpim a doma pri fľaštičke prečítam. Teší ma dokonca aj to, keď Arsenal v nedeľu vyhrá zápas. Nemôžem sa sťažovať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie