pondelok

Leško: Keby tu platili štandardy, v novinách by som už robiť nemal

Dostal som šancu napraviť, čo som kedysi zbabral, tvrdí Marián Leško.

V akom prostredí na východe Slovenska ste vyrastali?

Najviac ma formovala mama, lebo otec zomrel, keď som mal len niekoľko týždňov. Vyrastali sme vo štvorici – mama, sestra, brat a ja. Na dedine však bývajú rodinné väzby širšie, takže s nami v jednom dome bývala aj mamina sestra s manželom. Vďaka strýkovi som mal teda aj mužský vzor.

Od 29 rokov žijete v Bratislave. Nechýba vám dedina?

Užil som si jej dosť vrátane prác na poli a okolo domu. Mali sme kravu, ktorú som chodil pásť už od siedmich rokov, kosil som, štiepal drevo, hádzal uhlie, čím som však bol starší, tým viac som ležal v knihách.

Keď potom prišla mama, že treba niečo robiť na hospodárstve, vyrušovalo ma to. Syn sa ma tiež občas pýta na resentimenty. Vždy mu odpovedám tak, že som si na dedine odžil svoje, ďakujem, ale stačilo.

Prírodu teda máte najradšej z okna kaviarne?

Mám ju rád, ale kedy v nej pobudnem a čo v nej budem robiť, si už musím vybrať sám.

Ako vám vlastne napadlo ísť na chemickú priemyslovku?

Chémia mi na základnej škole išla celkom dobre a podporovala to aj mama, lebo hneď vedľa fungovala známa Imuna Šarišské Michaľany. Vnímala to tak, že zmaturujem, zamestnám sa vo fabrike a vlastne tak ostanem pri nej doma.

Dlho vám to nevydržalo, odradila vás prvá prax. Vysokú školu ste skončili ako filozof.

Dokonca som na nej ešte tri roky prednášal semináre ako odborný asistent. Nikdy sa nezabudnem pochváliť, že som učil aj logiku a metodológiu vedy, hoci som mal na jej prípravu v podstate len dva týždne. Zjavne to však v mojom podaní nikomu neublížilo, moji študenti sa ku mne radi hlásili aj neskôr.

Čo alkohol? Mladý človek, východ Slovenska...

Áno, vďaka tejto kombinácii som školenie o tom, čo je alkohol, dostal veľmi zavčasu. Na to, aby sa však človek mohol poriadne oddať pitiu, musí mať skvelú fyzickú konštitúciu. Tú som nikdy nemal.

Keď som sa nebodaj párkrát odviazal, vždy som tri dni trpel a bolo mi zle ako psovi. Potom som už vedel, že ak nebudem brzdiť, zase budem pol týždňa skapínať.

Kedy to bolo prvýkrát?

Na dedine bola príležitosť vždy. Čo si budeme hovoriť, tamojšia kultúra mala iné prístupy k alkoholu ako v meste. Prvýkrát som sa opil v štrnástich. Z istého podujatia som sa vrátil v naozaj zložitom stave a skúšal si odomknúť dvere tak dlho, až som zobudil mamu.

Trvalo to hádam hodinu. Pointa bola, že vôbec nebolo zamknuté, takže sa mi, logicky, nemohlo podariť otočiť kľúčom, o čo som sa celý čas snažil.

Do Bratislavy ste neodišli za prácou, lebo tú ste mali, ale za láskou.

Jasné, cherchez la femme. Majka odišla do mesta o dva roky skôr. Boli sme spolužiaci na strednej škole, ale aj kolegovia na katedre. Keď to medzi nami začalo byť vážne, logicky som šiel za ňou.

Ako mladý filozof balil dámu?

Jednoducho. Snažil sa ukazovať svoje lepšie stránky – že je premýšľavý, inteligentný, nedajbože zábavný. V istom veku je to u chlapov veľmi obľúbený šport a klamal by som, že sa ma netýkal. Naopak, týkal sa ma až veľmi.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V Bratislave ste nastúpili do práce, ktorú vám kritici dodnes oplieskavajú o hlavu. V roku 1982 ste začali písať pre komunistický týždenník Nové slovo. Viackrát ste sa za to ospravedlnili.

Aj v tých časoch boli ľudia, ktorí si dokázali povedať, že sa na režime nebudú nijako podieľať. Otvorene hovorím, že klobúk dole pred nimi. Koľko ich však bolo na tom päťmiliónovom Slovensku? Málo, a aj preto sa klaniam pred každým, kto to dokázal.

Každá doba má svoj hlavný mravný problém v nasledovnej dileme – čo je a čo má byť. Hajzlíci podľa mňa boli tí, ktorí tvrdili, že to, čo tu je, aj má byť, zariadili sa podľa toho a snažili sa na tom urobiť kariéru. Nech sa na mňa nájde čokoľvek, môžem s čistým svedomím povedať, že ja som nikdy nerobil nadprácu.

Stačilo to?

Z dnešného pohľadu je taký postoj morálne nedostatočný a dá sa povedať, že som sa nezachoval správne. Súhlasím aj s tým, že moje vtedajšie texty sú strašné a hrozné, na druhej strane však boli povinnou jazdou, aby človek mohol napísať aj to, čo spoločnosť posúvalo k lepšiemu.

Roky 1982 až 1985 totiž boli pre novinárov najhoršie – režim bol stabilizovaný, „zašprajcovaný“, s ničím sa nedalo pohnúť. Existencia v novinách začala byť ospravedlniteľná až nástupom Gorbačova. Dovtedy to bola iba obživa.

Boli tu viaceré médiá – Práca, Smena, Pravda, Hlas ľudu, Roľnícke noviny a ďalšie, Nové Slovo však bolo ako týždenník priamou hlásnou trúbou ÚV KSS. Uvedomovali ste si to?

Z prvého a vonkajšieho pohľadu je to tak, ako hovoríte. Keby sme to však posudzovali z hľadiska toho, čo sa v tom týždenníku reálne dialo, bolo by to iné.

V čom?

Šéfredaktorom bol Poldo Podstupka, človek, ktorý mal pre môj život kľúčový význam. Treba mu uznať, že do redakcie pritiahol ľudí, ktorí dodnes fungujú vo verejnom živote.

Pokojne by som totiž dokázal vymenovať 25 ľudí z Nového slova, za ktorými je veľa dobrého. Neviem, či mi to teraz nebudú mať za zlé, podľa mňa sa však nemajú za čo hanbiť.

Napríklad?

Vlado Štefko, Jožo Puškáš, Oľga Gáfriková, Jano Füle, Drahoš Machala, Nina Hradiská, Miloš Luknár, Ružena Wagnerová, Emil Polák a ďalší. Tí ľudia predsa neskončili novembrom 1989, ale plynule prešli do novej doby a niečo po nich aj ostalo.

Vlado Štefko bol roky hovorcom prezidenta Kováča, Jano Füle hovorcom prezidenta Schustera, založil tiež vysokú školu. Miloš Luknár je zrejme najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.

Ako fungovalo to riadenie cez komunistickú stranu?

Tak, že tam bol jeden človek, ktorý raz za čas prišiel do redakcie a predniesol všetky kritické výhrady. Veľký vplyv na obsah však mal len do nástupu Michaila Gorbačova. Potom už u nás boli bežne publikované aj veci, ktoré sa do iných médií nedostali.

Gorbačov nastúpil v roku 1985. Bolo možné v Novom slove aspoň naznačiť, že Biľak, Colotka, Šlapka, Jakeš, Lorenc, Šalgovič, Štrougal a ďalší sú v skutočnosti gauneri?

V žiadnom prípade, takto priamočiaro to nešlo. Dalo sa jedine veľmi pozorne sledovať, čo sa dialo v ZSSR, a potom napísať o spoločenskom probléme tak, že u nás je niečo patológia, lebo aha, ako tvrdí aj súdruh Gorbačov, má to byť inak.

Papalášom sa totiž ťažko kritizovali naše kroky, keď sme sa odvolávali priamo na šéfa Sovietov. Odvolať sa však na hocikoho iného, dostaneme po krku, vymenia šéfredaktora a vyhodia autora.

Lenže keď bol Gorbačov v roku 1987 na návšteve Československa, ústa proti našim papalášom si neotvoril, kritika okupantov z roku 1968 tiež nezaznela. Mnohých perestrojkovo naladených to sklamalo.

Gorbačov si uvedomoval, že rozohral hru na mnohých poliach, pričom pre neho najdôležitejšou šachovnicou bola sovietsko-americká a možno sovietsko-čínska. Nehral teda tam, kde by mohol skomplikovať situáciu medzi ZSSR a jeho satelitmi. Vedel, že keby to aktívne rozhýbal, má o problém viac, veď len doma ich mal šialene veľa.

Podstatné bolo iné – zrazu sme aj my mohli postupne začať písať, že chceme perestrojku, glasnosť, aby sa odkryli archívy a začalo sa písať o zločinoch režimu. Tu neboli 50. roky? Tu neboli traumy, z ktorých sa spoločnosť potrebovala dostať? Boli, ale kritizovať sa stále dalo len v náznakoch a odvolávajúc sa na Gorbačova.

Ako ste vtedy vnímali Drahoslava Machalu?

Možno to bude pre niekoho prekvapením, ale poviem to, lebo ide o historický fakt. Drahoš bol vtedy šéfom kultúrneho oddelenia a ako prvý na veľkom priestore ôsmich strán otvoril prípad Vladimíra Clementisa.

Bol jeho veľkým obdivovateľom, osobne poznal jeho manželku. Keď si myslel, že už je doba, v ktorej sa dá o tom písať, nehľadel napravo ani naľavo, šiel do rizika a urobil o tom osem strán. Dovtedy tu bolo o Clementisovi hlboké ticho. Týmto krokom vlastne Machala čitateľom naznačil, že keď už sa môže písať aj o tomto, niečo sa naozaj deje.

Čo sa potom s Machalom ľudsky stalo? Predpokladám, že v tých časoch nikoho, ako neskôr Tomáša Janovica a jeho manželku, fyzicky nenapádal.

Nie, to nie. Na to, že šiel s Clementisom do rizika, dokonca doplatil. Z pozície šéfa kultúrnej rubriky ho odvolali, neboli tu však už ani 50. roky, a tak ho aspoň nechali v redakcii. Jemu to napriek všetkému stálo za to.

A práve jeho silné presvedčenia a ich rázne presadzovanie ho ako človeka charakterizujú najviac. Tak ako mal silné presvedčenie v jednej veci, mal ho aj v iných, akurát z dnešného a objektívneho pohľadu to je neobhájiteľné.

On naozaj nerobil veci pre kalkul a vlastný prospech, konal úprimne. Hovorím to napriek tomu, že my okolo sme s ním nesúhlasili. Videli sme totiž, že to už chytá rozmery, s ktorými sa nedá stotožniť.

Čiže nebol karieristom, ale človekom neschopným robiť kompromisy, čo v kombinácii s cholerickou povahou vyústilo do jeho neskoršej zlej povesti?

Presne tak. V redakcii robil aj veci, ktoré sme nechápali, faktom však je, že tak konal len preto, lebo sa vedel pre niečo veľmi nadchnúť. Výsledkom bolo, že potom strašne preháňal a zveličoval, privádzal veci až do absurdností.

Neboli sme u neho populárni, dokonca nás neznášal, lebo sme sa ho snažili okresávať, umierniť, aby nebol až taký uletený, uprieť mu však, že spôsob jeho práce bol úprimný, sa naozaj nedá.

Dostali vás výčitky kritikov voči vašej práci v Novom slove do stavu, že ste sa za svoju minulosť až hanbili?

Samozrejme. Človek má síce za sebou nejaké vnútorné dejiny a vie, prečo a ako písal, aké mal dôvody, čo tomu predchádzalo a aké boli súvislosti, keď sa však na moje články objektívne pozriete zvonku ako na hotový produkt, ospravedlnenie na ne nenájdete.

Stále však musím dodať aj to, že to bola povinná jazda, teda kultúrny štandard, aby sme potom mohli písať aj veci, ktorými sme, a myslím si to dodnes, posúvali pomery inam.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste vedeli, že informácie zo ZSSR sem chodia neskreslené?

Mal som ich z prvej ruky, lebo som tam osobne chodil na všetky tie snemy strany a zjazdy ľudových poslancov. Vždy som odtiaľ nosil veľa článkov, často ma volali aj na debaty o veciach, ktoré sa tam dejú. Raz som dokonca o tom, čo sa deje v Sovietskom zväze, prednášal 400 policajtom.

Kedy ste tam začali chodiť? Za Andropova či Černenka?

Až za Gorbačova, tí dvaja pred ním už boli na pravde božej. Zmysel chodiť tam totiž malo až vtedy, keď prišli zmeny. Pozoroval som to zblízka, dokonca mám osobný zážitok s Jeľcinom.

Aký?

V ZSSR som bol aj v roku 1988, keď bol Jeľcin v nemilosti, lebo voči vlastnej strane sa správal superkriticky. Bol príkladom človeka, ktorý už mohol v politike existovať aj bez toho, aby bol milovaný politbyrom. Samozrejme, stále bol okolo neho húf ľudí, cez ktorý sa k nemu nedalo dostať, raz som sa však vracal z obeda a on šiel oproti mne sám.

Tackalo ho?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 88735 z vás dostáva správy e-mailom