Denník N

Dcéra slovenských emigrantov: Ľuďom sa v zahraničí zmení myslenie

Foto - archív Zuzany Palovic
Foto – archív Zuzany Palovic

Jej rodičia odišli zo Slovenska tesne pred revolúciou, ona tu však stále cíti korene a skúma podobné príbehy Slovákov, ako je ten jej. Zuzana Palovic sa stala sa odborníčkou na migráciu a emigrácia je hlavným predmetom jej štúdia na britskej univerzite

Ste autorkou projektu o ľuďoch, ktorí nejaký čas žili v zahraničí a vrátili sa na Slovensko. Prečo sú pre vás títo ľudia zaujímaví?

Som dcérou slovenských imigrantov, ktorí rok pred Nežnou revolúciou emigrovali do Kanady. Vyrastala som v zahraničí, kde sme boli stále v kontakte s ďalšími slovenskými a českými imigrantmi. Spoznala som veľa mladých ľudí, ktorí sa, rovnako ako ja, narodili na Slovensku alebo v Česku. Všimla som si, že Slovensko takto stratilo dve generácie. Prišlo o mojich rodičov, ktorí boli vzdelaní a šikovní, a prišlo aj o mňa a mojich rovesníkov. Ako som dospievala, všimla som si, že množstvo mojich slovenských a českých rovesníkov v Kanade bolo úspešných – podnikali, získavali doktoráty, mali veľký vplyv na krajinu, kde žili. Títo ľudia pritom mohli mať veľký vplyv aj na Slovensko, ak by so svojimi rodičmi neodišli.

Prečo je to tak? Odchádzajú z krajín naozaj tí najšikovnejší?

Deti migrantov sú zvyknuté v živote usilovnejšie bojovať. To je dôvod, prečo majú následne veľký vplyv na cieľovú krajinu. Keď sme vstúpili do Európskej únie, zistila som, že môj bratranec začal pracovať v Londýne. Ľudia mohli zrazu ľahko odísť aj sa vrátiť späť domov. V tom čase som žila v Južnej Kórey, ale inšpirovalo ma to presťahovať sa do Londýna. Zároveň som pochopila, že Slováci a Česi začali vnímať cestovanie ako niečo plynulé a cyklické. Chceli chvíľu skúsiť pracovať v Londýne, potom v Berlíne, zrazu mali otvorené dvere, ktoré chceli využiť.

Zuzana Palovic (1984) je odborníčka na migráciu. Skúma dopad migrácie ľudí pri návrate do svojich rodných krajín, presun mozgov a ich rozvoj. Je doktorandkou na britskej University of Surrey, kde pracovala na projekte o Slovákoch, ktorí sa po čase v cudzine vrátili späť sa na Slovensko. Vyrastala v Bratislave, ale keď mala štyri roky, jej rodina spolu s ňou emigrovala do Kanady. Žila, pracovala alebo študovala v ôsmych krajinách, no korene stále cíti na Slovensku. To je predmetom jej výskumu a projektov. Počas slovenského predsedníctva bude raz týždenne vydávať svoje blogy s názvom ‚Our Eurostars – returning international Slovaks‘.

Súvisí to aj s tým, že sa už necítili byť Slovákmi, ale Európanmi?

Áno. Otvorenie hraníc posúva vnímanie toho, čo to znamená byť Európanom. Dnes máme možnosť zažiť rôzne európske krajiny a cítiť sa európsky. Zároveň si uvedomíme, že Španiel, Francúz, Nemec alebo Angličan nie je od Slováka tak veľmi odlišný. Slováci boli vždy Európanmi. Zmenilo sa to akurát vtedy, keď sme sa stali súčasťou východného bloku. Vtedy sme začali mať pocit, že sme akosi mimo nej. Geograficky je ale Slovensko v srdci Európy.

Slovensko je mladá krajina a so západnými krajinami máme možnosť zoznamovať sa len niekoľko rokov. Nie je pre ľudí zo Slovenska stále ťažké za hranicami uspieť?

Svoj projekt som robila aj preto, aby som ukázala, že Slováci sú skutočne veľmi talentovaní a zruční. Kým sú na Slovensku, často nevedia, akí sú dobrí, ale keď prekročia hranice a začnú súťažiť v rámci medzinárodných štandardov, uvedomia si, že nie sú horší, ale dokonca omnoho lepší. Chcela som spísať príbehy úspešných Slovákov za hranicami. Zvlášť tých, ktorí sa vrátili na Slovensko a majú vďaka svojim znalostiam zo zahraničia významný dopad na spoločnosť.

Ako sa ľuďom v zahraničí mení myslenie?

Začali inak vnímať sami seba aj svoju krajinu. Uverili tomu, že to, o čo sa snažia, je skutočne možné. Získali dve veci: sebadôveru a nezávislosť. Slováci majú medzi sebou veľmi silné väzby. Ak niekto zháňa ubytovanie alebo prácu, vždy to najprv skúsi cez sieť svojich známych. Spýtajú sa svojej rodiny a priateľov. Keď však človek z tejto siete odíde, je nútený spoľahnúť sa len na seba, zohnať si prácu, bývanie a podobne. Niekedy sú tieto skúsenosti aj zlé, ale na druhej strane vedia byť veľmi obohacujúce. Mnohí zistili, že veľa vecí dokážu urobiť sami a uvedomia si, že svoj osud majú vo vlastných rukách.

Vo vašom projekte ste skúmali najmä Slovákov, ktorí mali vyššie ciele. V Británii je ale množstvo tých, ktorí si tam neprišli budovať kariéru, ale jednoducho si chceli zarobiť a vrátiť sa domov.

Skúmam najmä vysokokvalifikovaných migrantov. Čiže ľudí s univerzitným vzdelaním. Je však pravda, že mnohí ľudia s vysokoškolským diplomom v Británii roznášajú kávu alebo pracujú na recepciách. Deje sa to z dvoch dôvodov. Po prvé, noví imigranti sa automaticky dostávajú do najnižších zamestnaní. Po druhé, ľudia, ktorí do zahraničia odchádzajú, tam chodia len nakrátko. Nie sú to ľudia, ktorí si chcú robiť kariéru pripravovaním burgrov v McDonalde. Chcú najmä peniaze. Ak architekt servíruje kávu, tak mu to síce profesionálne nepomáha, ale vie mu to pomôcť inak. Keďže bol v inom prostredí, nútilo ho to pýtať sa otázky, ktoré by sa doma nepýtal. Ak totiž celý život prežijete na Slovensku a socializujete sa iba v jednom prostredí, tak svet okolo seba vnímate ako fakt a realitu. Ak sa ale dostanete do inej krajiny, vidíte aj inú realitu, ktorú môžete s tou predchádzajúcou porovnávať a konfrontovať. Pobyt v zahraničí ľuďom otvára oči.

Keď Slováci takto načerpajú skúsenosti a rozšíria si obzory, majú nejakú morálnu povinnosť vrátiť sa domov a tieto poznatky priniesť späť?

Nemajú žiadnu povinnosť. Ale keď som po svete stretávala Slovákov, viacerí si v sebe nosili patriotizmus a chceli Slovensku nejako pomôcť. Niektorým ľuďom z vyspelých krajín ako je Anglicko alebo Nemecko sa to zdalo až smiešne. Vždy som sa im to ale snažila vysvetliť tým, že máme veľmi mladú krajinu. Stovky rokov sme boli súčasťou Uhorska, potom Československa, štyridsať rokov tu bol totalitný režim. Nikdy sme nemali možnosť sami sa nejako realizovať. Slovensko sa nám teraz môže zdať ako jeden veľký startup. Keď sa však niekto v zahraničí rozhodne Slovensku pomôcť, zistí, že realita je tu trocha iná, než očakával. Slováci sú k cudzincom uzavretí a stále majú pocit, že ak niekto zo Slovenska odíde, tak navždy. Pritom to nie je pravda a veľa ľudí do zahraničia chodí iba načerpať skúsenosti.

Čo všetko ľuďom zo zahraničia bráni vrátiť sa späť? Úrady, zákony alebo samotní ľudia?

Je tu viacero dôvodov. Po prvé sa stále boríme s dedičstvom komunizmu. Ak za totality niekto zo Slovenska odišiel, bol označený za zradcu a toto vnímanie odídencov stále prežíva v hlavách Slovákov. Opustil nás, odstrihol sa od nás. Ďalší z dôvodov je, že ekonomická prosperita je pre nás pomerne nová vec. Rada to vysvetľujem pomocou metafory o koláči. Ľudia na Slovensku si myslia, že všetky ich príležitosti sú súčasťou jedného koláča, o ktorý sa musíme deliť. Ak k nám príde nový člen, tak začneme byť nervózni, lebo máme pocit, že sa o ten koláč musíme podeliť aj s ním. Ale realita je iná, pretože žiaden jeden koláč neexistuje, ľudia, ktorí prichádzajú na Slovensko, sa na ekonomiku často pozerajú z globálnej prespektívy, myslia viac medzinárodne. Budúcnosť Slovenska nie je v izolácii, na to sme príliš malí. Žije tu len päť miliónov ľudí, nehovoríme svetovým jazykom, nesedíme na rope ani na plyne. Jedinou cestou dopredu je skrz naše mysle, vedomosti, služby a produkty, ktoré môžeme ponúknuť svetu. A toto vieme dosiahnuť len vtedy, ak budeme fungovať medzinárodne.

Pre Slovensko je dôležité, aby sa ľudia so skúsenosťami do krajiny vrátili, pretože sme zažili odliv mozgov. Je to dôležité napríklad aj pre Veľkú Britániu, ktorá má skvelé univerzity a vysoký životný štandard?

Briti sú zvyknutí cestovať. Žijú na malom ostrove, z ktorého neustále cestovali do sveta a snažili sa vybudovať impérium. Po stáročia boli vystavení rôznym myšlienkam, kultúram alebo jedlám. Vďaka svojmu pasu majú veľmi privilegované postavenie. Volá sa “green light passport”, podľa toho, že pri prechode cez každú hranicu vám zasvieti zelené svetlo a vy ňou môžete prejsť. Využívajú možnosť kúpiť si lístok kamkoľvek chcú bez toho, aby si museli vybavovať imigračné víza. Veľa mladých ľudí tam využíva “gap year”, teda rok medzi strednou a vysokou školou, keď cestujú, pracujú, spoznávajú svet. Univerzity od svojich študentov očakávajú, že majú v životopise aj referenciu zo zahraničia, inak to môže zastaviť ich kariérny postup. Veľké mestá ako Londýn alebo New York ale majú výhodu, že lákajú ľudí z celého sveta, takže ak sa aj nerozhodnú vycestovať, nemajú núdzu o tých najbystrejších ľudí a inovátorov.

Vnímajú Briti slovenských imigrantov aj pozitívne? Pred brexitovou kampaňou sa zdalo, že nás vidia najmä v zlom svetle.

Brexit ukázal, že v Británii existujú rozdiely rovnako, ako aj v mnohých iných bohatých krajinách. Regióny a veľké mestá ako Londýn hlasovali najmä za zotrvanie v EÚ, lebo chcú zostať globálnym mestom, kde žijú ľudia z celého sveta. Ale potom tu máte aj provinčnejšie regióny, ktoré nemajú také pozitívne skúsenosti s migráciou a kde žijú najmä nevzdelaní a neskúsení migranti, s ktorými sa prakticky nestretávajú a vymedzujú sa voči nim. Ale takéto skupiny máte v každej spoločnosti.

Briti teda majú vo zvyku cestovať, ale Slováci nie. Mnohí z nich prežili celý život na Slovensku a do zahraničia šli iba na dovolenku do Chorvátska. Ako dlho môže trvať, kým si z toho aj my urobíme tradíciu?

Pred prvou svetovou vojnou bolo Slovensko druhou krajinou hneď po Írsku, ktorá sa v pomere k počtu obyvateľov najviac podieľala na migrácii z Európy. Tisíce ľudí vtedy odchádzali zarobiť si do Ameriky. Môj pradedko bol tiež viackrát v Amerike. Mobilita bola vždy súčasťou našej kultúry. V období komunizmu sme boli umelo zadržaní na svojom území. Teraz je veľmi dôležité prelomiť tú izoláciu a začať vnímať svet ako našu súčasť. Európska únia nebola vytvorená len pre voľnosť obchodovania, ale aj pre posilnenie interakcie medzi ľuďmi z rôznych krajín. Znižuje to šancu, že sa raz začneme nenávidieť natoľko, až sa budeme chcieť zabiť.

Chceli sa vaši rodičia niekedy na Slovensko vrátiť?

Tým, že odišli ešte za totality, vedeli, že keď raz odídu, tak už sa nebudú môcť vrátiť. V ich hlave aj v duši sa teda rozhodli pre úplný rozvod so Slovenskom. Nesnažili sa vychovávať ma ako patriotku, ale ja som mala k Slovensku úplne iný vzťah, než oni. Trocha boli zmätení z toho, prečo ma Slovensko tak veľmi zaujíma, ak sa nikdy nebudem môcť vrátiť.

Vy sa na Slovensko neplánujete vrátiť?

Žijem medzi Slovenskom a zahraničím. Každý mesiac sa sem vraciam. Mám tu rodinu a cítim, že tu mám korene.

Keď sa Slováci vracajú späť na Slovensko, zvyčajne ich veľa vecí hnevá. Čo hnevá vás?

Som smutná z toho, že si sami seba vôbec nevážime a ľahko sa vzdávame. Hneď ako sa stretneme s prvou prekážkou, vzdáme sa. Celý život je pritom o prekážkach a je normálne, že sa v živote objavia a my sa ich musíme naučiť zvládať. Niekedy sme vďační za to, že vôbec žijeme, pretože sme toho museli veľa prekonať. Nemalo by nám ale stačiť iba prežívanie.

Slovensko má strategickú pozíciu v srdci Európy a bolo po stáročia strategickou baštou. Prečo nám Rusi nedovolili odísť zo Sovietskeho zväzu počas Pražskej jari? Pretože naša pozícia bola príliš dôležitá, geograficky aj politicky, boli sme bránou do Európy. Naviac, kvalita nášho života patrí k najlepším na planéte. Milióny ľudí môžu len snívať o niečom, čo každodenne dostávame zadarmo. Máme byť na čo pyšní. Ale keď sa sústredíme len na svoje problémy, zabúdame na to, akí sme v skutočnosti šťastní.

Aké sú vlastne najčastejšie dôvody migrácie ľudí v Európe?

Tým, že je Európa ekonomicky stabilná a bohatá, ľudia nie sú motivovaní cestovať len pre  prácu, ako je to napríklad pri mobilite z Mexika do Ameriky. Ak sa pozrieme na dôvody mladých ľudí, cestujú zvyčajne kvôli tomu, že chcú objavovať, skúsiť niečo nové alebo študovať. Nerobia to len pre peniaze. Je však jasné, že Slovensko je na tom ekonomicky stále horšie ako bohatý západ, takže motiváciou zostávajú aj peniaze. Slováci majú napríklad viac študentov na európskych univerzitách než ktorákoľvek iná krajina EÚ.

V Európe žije 200- až 300-tisíc Slovákov, ktorí z rôznych dôvodov odišli zo Slovenska. Je to na päťmiliónovú krajinu vysoké číslo?

Áno, štatisticky je to vysoké číslo. Znamená to, že desať percent našej aktívnej pracovnej sily je v zaraničí. Je to veľká strata časti populácie, to ale neznamená, že je to tragédia, mnohí odchádzajú, pretože je tu prebytok mozgov. Ako keď sa vám voda v pohári prelieva cez okraje pohára.

Čo by ste povedali tým zahraničným Slovákom, ak by sme ich chceli pritiahnuť späť na Slovensko?

Povedala by som im, že Slovensko ich potrebuje a je plné príležitostí. Že sú v jedinečnej pozícii, pretože rozumejú domácemu prostrediu, vedia ako tu fungujú inštitúcie, akú máme mentalitu, ale rozumejú aj tomu, ako to funguje globálne. Keď k nám príde cudzinec, ktorý o nás nič nevie, vzniká množstvo nedorozumení, ktorým by títo zahraniční Slováci mohli zabrániť. Takže peniaze, ktoré by sem potenciálne mohli prúdiť zo zahraničia, sú blokované. Zahraniční Slováci by tieto bariéry vedeli prelomiť a stať sa akýmsi mostom s okolitým svetom.

Kvôli čomu sa Slováci z vášho projektu najčastejšie vracali späť?

Štatisticky sa domov vracia veľmi málo ľudí. Z tých 200- až 300-tisíc Slovákov je to len asi desať percent. Nie je tu pre nich toľko možností, ako v zahraničí. Pred revolúciou v Turecku sa veľmi veľa tureckých Nemcov z druhej generácie migrantov sťahovalo späť do Istanbulu, pretože tam vznikol ekonomický boom a krajina týchto ľudí potrebovala. To ale nie je prípad Slovákov. Tí sa vracajú najma preto, že chcú niečo zmeniť. Hovoríme pritom o tých, ktorí v zahraničí niečo dosiahli a vidia u nás medzery, ktoré by dokázali zaplniť.

Mali pocit, že na Slovensku dokážu väčšie veci než v zahraničí?

Vracali sa z altruizmu, ale aj z profesionálnych dôvodov. V zahraničí by možno mohli pracovať ako vedci na univerzite, ale na Slovensku môžu byť poradcom ministra. Na pracovnom trhu máme stále veľké medzery, vďaka ktorým tu ľudia môžu urobiť rýchlu kariéru. Máme tu “stratenú generáciu”, ktorá žije v mnohých postsocialistických krajinách. Sú to ľudia, ktorí vyrástli za socializmu a v čase, keď padol režim, nemali skúsenosti a nevedeli ako konkurovať zahraničiu. Nevedeli anglicky, iba rusky. Trh sa ale otvoril na západ a vznikla obrovská diera, pretože nám chýbali ľudia, ktorí by vedeli so západom komunikovať a spolupracovať. Existuje tu však aj “zlatá generácia”, sú to deti stratenej generácie. Keďže trh nie je neplnený staršími a skúsenejšími ľuďmi, vedia veľmi rýchlo kariérne stúpať a rozvíjať sa. V strednej a východnej Európe majú mladí ľudia oveľa lepšie možnosti a príležitosti, než mladí v západnej Európe. Tí totiž musia súťažiť so staršou generáciou a čakať, kým odíde do dôchodku.

Dokončujete si doktorát na tému migrácie. Dá sa už teraz povedať, čo je záverom vašej práce?

Snažila som sa v nej dokázať, že skúsenosť s medzinárodnou mobilitou je vlastne akýmsi procesom osobnej transformácie. Nie je to len o odchode kamsi za hranice a o získavaní skúsenosti, ale aj o zmene myslenia ľudí. Ja tvrdím, že je to pozitívna skúsenosť, pretože ľudia vďaka nej zisťujú, aká je ich cena a získavajú sebavedomie, ktorého máme na Slovensku veľmi málo. Ak sa toho zbavíme, zistíme, že veľmi ľahko môžeme súperiť s okolitými krajinami. Súvisí to aj s tým, že nám dlho vládli komunisti, ktorí nám upierali ľudské práva a trestali nás za sebadôveru a individualizmus. Svojím projektom, ktorý z tejto štúdie vychádza, chcem upozorniť na výhody, ktoré nám mobilita prináša. Ešte pred pár rokmi nás za pokus o prekročenie hraníc strieľali. Dnes môžeme ísť takmer kamkoľvek.

Teraz najčítanejšie