Denník N

Dcéra slovenských emigrantov: Ľuďom sa v zahraničí zmení myslenie

Foto - archív Zuzany Palovic
Foto – archív Zuzany Palovic

Jej rodičia odišli zo Slovenska tesne pred revolúciou, ona tu však stále cíti korene a skúma podobné príbehy Slovákov, ako je ten jej. Zuzana Palovic sa stala sa odborníčkou na migráciu a emigrácia je hlavným predmetom jej štúdia na britskej univerzite

Ste autorkou projektu o ľuďoch, ktorí nejaký čas žili v zahraničí a vrátili sa na Slovensko. Prečo sú pre vás títo ľudia zaujímaví?

Som dcérou slovenských imigrantov, ktorí rok pred Nežnou revolúciou emigrovali do Kanady. Vyrastala som v zahraničí, kde sme boli stále v kontakte s ďalšími slovenskými a českými imigrantmi. Spoznala som veľa mladých ľudí, ktorí sa, rovnako ako ja, narodili na Slovensku alebo v Česku. Všimla som si, že Slovensko takto stratilo dve generácie. Prišlo o mojich rodičov, ktorí boli vzdelaní a šikovní, a prišlo aj o mňa a mojich rovesníkov. Ako som dospievala, všimla som si, že množstvo mojich slovenských a českých rovesníkov v Kanade bolo úspešných – podnikali, získavali doktoráty, mali veľký vplyv na krajinu, kde žili. Títo ľudia pritom mohli mať veľký vplyv aj na Slovensko, ak by so svojimi rodičmi neodišli.

Prečo je to tak? Odchádzajú z krajín naozaj tí najšikovnejší?

Deti migrantov sú zvyknuté v živote usilovnejšie bojovať. To je dôvod, prečo majú následne veľký vplyv na cieľovú krajinu. Keď sme vstúpili do Európskej únie, zistila som, že môj bratranec začal pracovať v Londýne. Ľudia mohli zrazu ľahko odísť aj sa vrátiť späť domov. V tom čase som žila v Južnej Kórey, ale inšpirovalo ma to presťahovať sa do Londýna. Zároveň som pochopila, že Slováci a Česi začali vnímať cestovanie ako niečo plynulé a cyklické. Chceli chvíľu skúsiť pracovať v Londýne, potom v Berlíne, zrazu mali otvorené dvere, ktoré chceli využiť.

Zuzana Palovic (1984) je odborníčka na migráciu. Skúma dopad migrácie ľudí pri návrate do svojich rodných krajín, presun mozgov a ich rozvoj. Je doktorandkou na britskej University of Surrey, kde pracovala na projekte o Slovákoch, ktorí sa po čase v cudzine vrátili späť sa na Slovensko. Vyrastala v Bratislave, ale keď mala štyri roky, jej rodina spolu s ňou emigrovala do Kanady. Žila, pracovala alebo študovala v ôsmych krajinách, no korene stále cíti na Slovensku. To je predmetom jej výskumu a projektov. Počas slovenského predsedníctva bude raz týždenne vydávať svoje blogy s názvom ‚Our Eurostars – returning international Slovaks‘.

Súvisí to aj s tým, že sa už necítili byť Slovákmi, ale Európanmi?

Áno. Otvorenie hraníc posúva vnímanie toho, čo to znamená byť Európanom. Dnes máme možnosť zažiť rôzne európske krajiny a cítiť sa európsky. Zároveň si uvedomíme, že Španiel, Francúz, Nemec alebo Angličan nie je od Slováka tak veľmi odlišný. Slováci boli vždy Európanmi. Zmenilo sa to akurát vtedy, keď sme sa stali súčasťou východného bloku. Vtedy sme začali mať pocit, že sme akosi mimo nej. Geograficky je ale Slovensko v srdci Európy.

Slovensko je mladá krajina a so západnými krajinami máme možnosť zoznamovať sa len niekoľko rokov. Nie je pre ľudí zo Slovenska stále ťažké za hranicami uspieť?

Svoj projekt som robila aj preto, aby som ukázala, že Slováci sú skutočne veľmi talentovaní a zruční. Kým sú na Slovensku, často nevedia, akí sú dobrí, ale keď prekročia hranice a začnú súťažiť v rámci medzinárodných štandardov, uvedomia si, že nie sú horší, ale dokonca omnoho lepší. Chcela som spísať príbehy úspešných Slovákov za hranicami. Zvlášť tých, ktorí sa vrátili na Slovensko a majú vďaka svojim znalostiam zo zahraničia významný dopad na spoločnosť.

Ako sa ľuďom v zahraničí mení myslenie?

Začali inak vnímať sami seba aj svoju krajinu. Uverili tomu, že to, o čo sa snažia, je skutočne možné. Získali dve veci: sebadôveru a nezávislosť. Slováci majú medzi sebou veľmi silné väzby. Ak niekto zháňa ubytovanie alebo prácu, vždy to najprv skúsi cez sieť svojich známych. Spýtajú sa svojej rodiny a priateľov. Keď však človek z tejto siete odíde, je nútený spoľahnúť sa len na seba, zohnať si prácu, bývanie a podobne. Niekedy sú tieto skúsenosti aj zlé, ale na druhej strane vedia byť veľmi obohacujúce. Mnohí zistili, že veľa vecí dokážu urobiť sami a uvedomia si, že svoj osud majú vo vlastných rukách.

Vo vašom projekte ste skúmali najmä Slovákov, ktorí mali vyššie ciele. V Británii je ale množstvo tých, ktorí si tam neprišli budovať kariéru, ale jednoducho si chceli zarobiť a vrátiť sa domov.

Skúmam najmä vysokokvalifikovaných migrantov. Čiže ľudí s univerzitným vzdelaním. Je však pravda, že mnohí ľudia s vysokoškolským diplomom v Británii roznášajú kávu alebo pracujú na recepciách. Deje sa to z dvoch dôvodov. Po prvé, noví imigranti sa automaticky dostávajú do najnižších zamestnaní. Po druhé, ľudia, ktorí do zahraničia odchádzajú, tam chodia len nakrátko. Nie sú to ľudia, ktorí si chcú robiť kariéru pripravovaním burgrov v McDonalde. Chcú najmä peniaze. Ak architekt servíruje kávu, tak mu to síce profesionálne nepomáha, ale vie mu to pomôcť inak. Keďže bol v inom prostredí, nútilo ho to pýtať sa otázky, ktoré by sa doma nepýtal. Ak totiž celý život prežijete na Slovensku a socializujete sa iba v jednom prostredí, tak svet okolo seba vnímate ako fakt a realitu. Ak sa ale dostanete do inej krajiny, vidíte aj inú realitu, ktorú môžete s tou predchádzajúcou porovnávať a konfrontovať. Pobyt v zahraničí ľuďom otvára oči.

Keď Slováci takto načerpajú skúsenosti a rozšíria si obzory, majú nejakú morálnu povinnosť vrátiť sa domov a tieto poznatky priniesť späť?

Nemajú žiadnu povinnosť. Ale keď som po svete stretávala Slovákov, viacerí si v sebe nosili patriotizmus a chceli Slovensku nejako pomôcť. Niektorým ľuďom z vyspelých krajín ako je Anglicko alebo Nemecko sa to zdalo až smiešne. Vždy som sa im to ale snažila vysvetliť tým, že máme veľmi mladú krajinu. Stovky rokov sme boli súčasťou Uhorska, potom Československa, štyridsať rokov tu bol totalitný režim. Nikdy sme nemali možnosť sami sa nejako realizovať. Slovensko sa nám teraz môže zdať ako jeden veľký startup. Keď sa však niekto v zahraničí rozhodne Slovensku pomôcť, zistí, že realita je tu trocha iná, než očakával. Slováci sú k cudzincom uzavretí a stále majú pocit, že ak niekto zo Slovenska odíde, tak navždy. Pritom to nie je pravda a veľa ľudí do zahraničia chodí iba načerpať skúsenosti.

Čo všetko ľuďom zo zahraničia bráni vrátiť sa späť? Úrady, zákony alebo samotní ľudia?

Je tu viacero dôvodov. Po prvé sa stále boríme s dedičstvom komunizmu. Ak za totality niekto zo Slovenska odišiel, bol označený za zradcu a toto vnímanie odídencov stále prežíva v hlavách Slovákov. Opustil nás, odstrihol sa od nás. Ďalší z dôvodov je, že ekonomická prosperita je pre nás pomerne nová vec. Rada to vysvetľujem pomocou metafory o koláči. Ľudia na Slovensku si myslia, že všetky ich príležitosti sú súčasťou jedného koláča, o ktorý sa musíme deliť. Ak k nám príde nový člen, tak začneme byť nervózni, lebo máme pocit, že sa o ten koláč musíme podeliť aj s ním. Ale realita je iná, pretože žiaden jeden koláč neexistuje, ľudia, ktorí prichádzajú na Slovensko, sa na ekonomiku často pozerajú z globálnej prespektívy, myslia viac medzinárodne. Budúcnosť Slovenska nie je v izolácii, na to sme príliš malí. Žije tu len päť miliónov ľudí, nehovoríme svetovým jazykom, nesedíme na rope ani na plyne. Jedinou cestou dopredu je skrz naše mysle, vedomosti, služby a produkty, ktoré môžeme ponúknuť svetu. A toto vieme dosiahnuť len vtedy, ak budeme fungovať medzinárodne.

Pre Slovensko je dôležité, aby sa ľudia so skúsenosťami do krajiny vrátili, pretože sme zažili odliv mozgov. Je to dôležité napríklad aj pre Veľkú Britániu, ktorá má skvelé univerzity a vysoký životný štandard?

Briti sú zvyknutí cestovať. Žijú na malom ostrove, z ktorého neustále cestovali do sveta a snažili sa vybudovať impérium. Po stáročia boli vystavení rôznym myšlienkam, kultúram alebo jedlám. Vďaka svojmu pasu majú veľmi privilegované postavenie. Volá sa “green light passport”, podľa toho, že pri prechode cez každú hranicu vám zasvieti zelené svetlo a vy ňou môžete prejsť. Využívajú možnosť kúpiť si lístok kamkoľvek chcú bez toho, aby si museli vybavovať imigračné víza.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie