Denník N

Zneužívanému dieťaťu uverí len každý šiesty dospelý, neurobte rovnakú chybu

Ilustrácia z knihy Kiko a ruka. Zdroj – www.tadysenedotykej.org
Ilustrácia z knihy Kiko a ruka. Zdroj – www.tadysenedotykej.org

Dieťa by malo vedieť násilníkovi povedať nie alebo aspoň vykríknuť a utiecť. Jarmila Majáková z OZ Náruč preto robí na Kysuciach projekt s názvom Kiko a ruka, v ktorom sa deťom snaží vysvetliť, kde sa končí dobrý dotyk a začína ten zlý.

Dokážeme zistiť, že dieťa v našom okolí niekto sexuálne zneužíva?

Dieťa môže mať zmeny správania, nepokojný spánok, niekedy sa aj pomočuje. Môže byť zamĺknuté a utiahnuté, ale aj agresívnejšie. Mala som dievča, ku ktorému bol fyzicky násilný otec. Jej pani učiteľka sa na nás obrátila, pretože dievča nevedelo ovládať napätie v triede inak než masturbáciou. Dievča síce nebolo sexuálne zneužívané, z domáceho násilia však malo vyvinutú poruchu. Masturbovalo v triede pred spolužiakmi, pod lavicou. Pri podozreniach je dôležité dieťaťu klásť správne otázky a následne vyhľadať odborníka.

Aké sú správne otázky?

Sú to najmä otvorené otázky – detí sa treba pýtať ako, kedy, kde, prečo a pozorne počúvať. Násilné osoby sú často v bežnom živote veľmi šarmantné a vedia nás presvedčiť, že dieťa si vymýšľa. Stretávam sa s tým veľmi často. Aj pani učiteľka často povie, že „tvoj ocko je taký úžasný a šarmantný a to, čo hovoríš, nemôže byť pravda“. Mama je zasa svojej dcére schopná povedať, že „ja som to vydržala, tak to vydržíš aj ty“. Dieťa sa musí zveriť viacerým osobám, aby aspoň jedna z nich zareagovala správne. Vyšetrovatelia majú jeden prípad zo sto, keď sa stane, že dieťa sa zaľúbi do učiteľa a chce mu nejako ublížiť, tak si na neho vymyslí sexuálne obťažovanie. Tento prípad si potom vyšetrovatelia zapamätajú a posudzujú podľa neho aj tých 99 ostatných detí, ktorých tvrdenia spochybňujú.

Jarmila Majáková z OZ Náruč. Foto - archív JM
Foto – archív JM

Jarmila Majáková (43) je absolventkou sociálnej práce na Univerzite Komenského v Bratislave. Pätnásť rokov pracovala ako sociálna pracovníčka v štátnej správe a jedenásť rokov ako sociálna pracovníčka a odborná garantka špecializovaného poradenstva v OZ Náruč, ktoré sa venuje problematike násilia páchaného v rodinách. Združenie pôsobí najmä na Kysuciach. S projektom Kiko a ruka v tomto regióne navštevuje materské a základné školy, učí deti rozoznať dobrý dotyk od zlého a brániť sa pred sexuálnym obťažovaním.

Stáva sa často, že štátne orgány zneužívaným deťom neveria?

Áno, aj my odborníci sme často frustrovaní zo systému, ktorý niektoré činy nakoniec nevyšetrí. Je to nespravodlivé a je to zároveň dôvodom, prečo mnohé skutky nie sú nahlásené vôbec. V rámci praxe ma veľmi sklamalo, že aj po psychologických a psychiatrických vyšetreniach, ktoré dokážu sexuálne násilie, sa súd končí uznesením, že skutok sa nestal. Pritom sa stal, len sa nevyšetril. Vtedy sú tieto obete opätovne poškodené, hovorí sa tomu inštitucionálne násilie. To sa však nedeje len na Slovensku.

V trestnom konaní sa sexuálne násilie veľmi ťažko dokazuje, konania sa neskutočne vlečú a sú pre zneužité osoby veľmi náročné. Okrem tohto je však pre zneužívané deti dôležitá aj psychoterapia a celkové ošetrenie odborníkom.

Žiakov na základnych školách učíte, ako rozoznať dobrý a zlý dotyk a ako sa proti tým zlým brániť. Dokážu sa to naučiť všetky deti?

S deťmi trénujeme, aby sa nebáli povedať „nerob, robí mi to zle“. Nie všetky to však dokážu – niektoré z nich nie sú schopné to vysloviť, nevedia sa postaviť a dupnúť. Toto sú rizikové deti, s ktorými potom ďalej pracujeme; spolužiaci sa ich snažia povzbudzovať, aby to vyslovili. Sexuálnych predátorov sa nám zo spoločnosti len tak nepodarí odstrániť. Ale keď posilníme deti a urobíme z nich asertívne osobnosti, je pravdepodobnejšie, že útočník sa stiahne. Vyhľadáva totiž najmä rizikové deti, ktoré sú tiché a utiahnuté.

Môžu ich to naučiť aj rodičia?

Áno, ak im to doma pokojnou a rozumnou formou vysvetlia. Ak si neveria, môže im v tom pomôcť stránka www.tadysenedotykej.org. Je tam opísané, ako by rodičia mali viesť rozhovor s dieťaťom, aby svoje deti nevystrašili a nevideli všade nebezpečenstvo. Ani rodič však v tejto téme nesmie mať tabu. Nesmie to s touto témou preháňať, ale ani ju podávať veľmi úzkostne. Určite by však mal svojmu dieťaťu povedať, aké sú dobré a aké sú zlé dotyky, čo je dobré a zlé tajomstvo, že sa môže niečo takéto stať a čo vtedy treba robiť. Mali by dieťaťu opakovať, že ak sa niečo stane, budú mu dôverovať a môže za nimi kedykoľvek prísť.

Stretli ste sa aj s takým prípadom, keď sexuálne násilie dieťaťu v krátkom čase prakticky zničilo život?

Mala som dvoch malých klientov, ktorí boli umiestnení v detskom domove a mamičku mali s mentálnym postihnutím. Tú navyše zneužíval jej vlastný otec a aj tí dvaja chlapci boli narodení z incestu. Celá dedina to vedela, no nikdy sa to nevyšetrilo. K nám to prišlo po nejakých osemnástich rokoch, keď už mal páchateľ takmer 90 rokov. Títo päť- alebo šesťroční chlapci síce boli umiestnení v detskom domove, ale keď na víkend prichádzali domov na pobyt k rodičom, pozerali sa na to, ako ich maminu zneužívajú muži z dediny. Vinou nízkeho intelektu sa im nevedela brániť a nedokázala zabrániť ani tomu, aby to videli jej deti. Chlapci sa potom v domove prejavovali tak, že začali s inými deťmi napodobňovať sexuálny akt. Psychológ v domove sa s nami skontaktoval, lebo sa chcel poradiť. V dôsledku tohto správania boli deti dokonca vrátené z pestúnskej starostlivosti späť do domova, čo je obrovská škoda.

Toto bol prípad chlapcov z detského domova. Veľa ľudí si však myslí, že sexuálne násilie sa týka práve takýchto rizikových detí a že im sa to stať nemôže, pretože sú z „dobrej rodiny“.

Tak ako sa každý môžeme stať závislým od alkoholu, každý sa môžeme stať aj zneužívanou osobou. Je tu rozdiel akurát v tom, či sa tomuto násiliu deti vedia postaviť a nahlas vykríknuť alebo násilnej osobe aspoň povedať, nech to nerobí. Deti by mali vedieť, že sa musia okamžite niekomu zdôveriť. V opačnom prípade ide o rizikové osoby, ktoré sa tomu nevedia brániť a sú dezorientované z toho, čo sa im deje. Práve preto sa to s deťmi snažíme na hodinách trénovať.

Ako je to vlastne so sexuálnymi agresormi? Zneužijú za život len jedno dieťa alebo viac?

Jeden výskum skúmal 232 páchateľov sexuálneho zneužívania, ktorí boli zo sexuálneho zneužívania obvinení prvý raz. Keď si trest odsedeli, bola im udelená imunita pred ďalším trestným stíhaním a boli požiadaní, aby uviedli skutočný počet zneužitých detí, kým boli prichytení a odsúdení. Výsledný počet síce možno považovať za približný odhad, ale vyplynulo z neho, že každý páchateľ sa pokúsil o sexuálne násilie v priemere 238-krát, čo je obrovské číslo. Každý páchateľ pritom dokonal sexuálne násilie v priemere 166-krát. Sexuálne pritom zneužil v priemere 75 detí. To znamená, že jeden páchateľ dokáže urobiť veľa škody sexuálneho násilia na mnohých deťoch.

Pracujete aj s ľuďmi, ktorí boli sexuálne zneužívaní, ale nikdy sa nikomu nezdôverili?

Stretávam dospelé osoby, ktoré sa až vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov niekomu prvýkrát zdôveria s tým, že boli v detstve sexuálne zneužité. Nikdy to neohlásili ani inak neriešili. Zavreli si to niekde v sebe, prípadne to povedali najlepšej kamarátke. Takéto prípady sa v štatistikách neobjavujú.

Kde je hranica toho, čo môžeme považovať za sexuálne násilie a obťažovanie? Ľudia to totiž často považujú za tabu, snažia sa to bagatelizovať a zľahčovať.

Máte pravdu, aj ja keď ľuďom poviem, kde pracujem, tak vidím, že pre niektorých je to stále tabu téma a nechcú sa o tom rozprávať. Keď niečo s touto témou zavesím na Facebook, nikto na to nereaguje. Práve preto sme s podporou Rady Európy vyvinuli projekt Kiko a ruka. Vychádza najmä z princípu, ktorý v knihe Ako chrániť deti opísala Michelle Elliottová. Snažíme sa s deťmi hravou formou rozprávať o sexuálnom zneužívaní.

Mení sa rokmi pripravenosť detí na stretnutie s násilníkom?

Je to veľmi individuálne. Záleží skôr na tom, či natrafíme na osvietenú pani učiteľku, osvietených rodičov, tetu, babku alebo uja, ktorí s nimi túto tému preberú a neurobia z nej tabu. Mám s projektom Kiko a ruka aj zlý zážitok. Bolo to v období referenda, keď jednu pani učiteľku na východe obvinili, že s deťmi cvičila nejaké nevhodné veci. Učitelia sa v takýchto prípadoch zľaknú a povedia nám, že nechcú robiť takéto aktivity a chcú mať radšej pokoj. Darmo som im hovorila, že máme akreditácie a že sme kontrolovaní ministerstvom, že mám odbornú spôsobilosť vykonávať takéto aktivity a aj doktorát, že je to odporúčané Radou Európy… Jednoducho sa tí učitelia zatnú a povedia si, že do školy radšej zavolajú požiarnikov.

Stáva sa, že rodičia svojim deťom neveria, keď im hovoria o zneužívaní?

Podľa výskumov uverí dieťaťu len každý šiesty dospelý. Je to najmä preto, že si to nechcú pripustiť alebo to popierajú, osočujú ho, že si to vymyslelo. „Husákove deti“ majú túto tému tabuizovanú a nechcú o nej hovoriť. Dôležité je však pripomenúť, že až 75 percent detí svojho útočníka osobne pozná. Môže to byť teda aj veľmi blízka osoba, jeden z rodičov. Dieťa musí často hľadať pomoc aj mimo domu, napríklad v škole alebo u kamarátov.

Dá sa niečo urobiť predtým, ako dieťa zveríme niekomu cudziemu?

Ja by som to neplánovala. Malo by to byť spontánne a postupné, bez obáv a strachu z témy alebo reakcie dieťaťa. Rozprávajme sa s ním pri filme alebo pri knižke, kde bude nejaký zaujímavý príbeh. Mali by sme s ním hovoriť aj o tom, čo už vníma okolo seba. Ak úzkostná mama začne o zneužívaní rozprávať úzkostnému dieťaťu, tak z toho môže byť problém. Prevencia by mala vyzerať podobne, ako keď sa deti v škole učia o škodlivosti drog a fajčenia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie