Denník N

Kladivo na učiteľov

Učitelia sa môžu aj naďalej brodiť v morálnom bahne šikany, neúcty voči svojej práci zo strany nadriadených, ponižovania a neoprávneného sekírovania.

Autor je poslancom Národnej rady za OĽaNO

Byť učiteľom v čase socializmu znamenalo mať spoločenský status, ktorý viac-menej garantoval šíriteľom vzdelanosti isté morálne ocenenie tak zo strany žiakov, ako aj ich rodičov a širokej verejnosti. S príchodom demokracie a jej rozmanitými, zavše kontroverznými prejavmi, výrazne posilňujúcimi práva riaditeľov škôl, ale aj žiactva, sa pojem učiteľ postupne dostával do úzadia.

Materiálne hodnoty a túžba po úspechu devalvovali význam vzdelania a rolu učiteľa pri výchove či príprave mladých ľudí do života dehonestovali na najnižšiu úroveň spoločenského záujmu. Učitelia sa spomedzi všetkých vysokoškolsky vzdelaných ľudí ocitli na chvoste finančného ohodnotenia a v médiách sa čoraz častejšie začali spomínať ich nízke zárobky a úbohé postavenie.

Ministri školstva sa striedali ako na bežiacom páse a zavádzali do života škôl rozmanité reformné kroky, ktoré by prinavrátili školstvu a zvlášť učiteľom spoločenský status z čias socializmu. Žiaľ, ani 26 rokov po Nežnej revolúcii sa im to nepodarilo dosiahnuť. Nepochybne, niektoré pozitívne zmeny sa podarilo docieliť, zvlášť vo vybavení škôl (aj to však väčšinou vďaka eurofondom), ako aj zvýšení platov učiteľov, ale ani tieto kozmetické úpravy nestačili na to, aby sa učitelia mohli dôstojne zaradiť do modernej Európy 21. storočia.

S čoraz väčšmi upadajúcim spoločenským postavením učiteľov začali narastať aj vzťahové problémy na pracoviskách. Šikanovanie zo strany vedúcich pracovníkov či zo strany kolegov už nebolo len ojedinelým zjavom, ale temer každodennou realitou, s ktorou sa museli stretávať viacerí pedagógovia na školách. Navyše k tomu začali pribúdať aj prípady ohrozovania učiteľov zo strany žiakov či ich rodičov.

V mnohých prípadoch však tieto žalostné osudy pedagógov zostali utajené, buď pre obavy samotných obetí nahlas o nich hovoriť, alebo pre snahy nadriadených popierať akékoľvek problémy a ich pocity nespravodlivosti, krivdy či bezmocnosti bagatelizovať. Takzvaný mobbing a bossing na pracovisku si nedokázali v našich podmienkach ešte preraziť cestu k tomu, aby na ne zodpovední, ako aj zákonodarcovia nazerali s rešpektom a pripustili, že vôbec existujú.

Žiaľ, slovenská legislatíva nemyslela, alebo len v malej miere, na problém, s ktorým sa dennodenne stretáva na Slovensku množstvo ľudí. Šikana na pracovisku, rôzne formy nátlaku na zamestnancov sa ťažko dokazujú a aj v prípadných súdnych procesoch zložito preukazujú. O to viac je dôležité hovoriť otvorene o takýchto závažných skutočnostiach a nenechať sa zatlačiť do kúta.

Mnohí sa odvážne postavili proti nespravodlivosti, poukázali aj na finančné či iné prechmaty na pracoviskách. Vzápätí ich však čakalo nedôstojné prenasledovanie, osočovanie pred kolegami, kladenie nesplniteľných úloh či iné sofistikované spôsoby zastrašovania. Napriek tomu sa tí najodvážnejší nenechali zlomiť a rozhodli sa o prežívanom utrpení verejne vypovedať. Vedeli, že tým ešte viac riskujú. Lenže sebaúctu a túžbu po pravde nemôže zatieniť ani prežívaný strach. Iní napokon radšej zo školstva odišli, ale aj im rovnako patrí uznanie za to, že sa nepoddali tlaku vedenia či zriaďovateľa a bojovali dovtedy, kým ich šanca na úspech aspoň trochu žila.

Otrasné prípady, s ktorými som sa mohol v pomerne krátkom čase zoznámiť, vo mne vzbudzovali hnev, ale aj pocit skľúčenosti, že sa im nedá predísť a učiteľom postihnutým bezprávím svojich nadriadených podať pomocnú ruku. Oporu nemôžu nájsť ani u zriaďovateľa školy, pretože je často spriaznený s riaditeľom alebo z iných dôvodov nechce riešiť navonok ťažko preukázateľné zlyhania podriadených. Boj učiteľa o ľudské zrovnoprávnenie tak pripomína pomäteného Dona Quijota v jeho úsilí nastoliť spravodlivosť.

Svetlo nádeje uzreli učitelia na jeseň 2015. Po dôraznom apelovaní na vtedajšieho ministra školstva Juraja Draxlera, aby sa problémom šikanovania na školách zaoberalo aj ministerstvo, sa veci dali do pohybu a minister školstva vymenoval za takzvaného školského ombudsmana Martina Matáka. V skutočnosti však nereflektoval na požiadavky zástupcov učiteľov, aby si mohli sami vybrať, koho by na tomto pre nich dôležitom poste chceli mať. Ich predstava školského ombudsmana sa spájala s človekom, ktorý by dostatočne poznal školské prostredie a zároveň by bol právnikom.

Bohužiaľ, ministrom dosadený Martin Maták nespĺňal ani jedno z týchto kritérií. Jeho preddôchodkový vek ani odborárska minulosť spätá s pôsobením vo vedúcich funkciách odborárskeho zväzu (OZPŠaV) nedávali učiteľom veľa dôvodov na to, aby mu mohli dôverovať. No napriek tomu sa naskytla šanca zamerať pozornosť na problémy, ktoré doposiaľ stáli mimo záujmu ministerstva. A hlavne pomôcť niektorým učiteľom, ktorí dlhodobo strádali v neľudských podmienkach vytvorených na školských pracoviskách. Oklieštené právomoci ochrancu práv učiteľov nevzbudzovali príliš veľa optimizmu, jednako však vznik tohto úradu dával nádej na zmenu.

No učitelia dúfali márne. Tak ako sa Martin Maták znenazdania zjavil a spolu s ním aj úrad, ktorý zastrešoval, rovnako tak rýchlo sa aj po niekoľkých mesiacoch vytratil. Potichu, nenápadne, bez toho, aby ministerstvo svoje rozhodnutie dalo na vedomie organizáciám zastupujúcim učiteľskú obec. Keby sa nebola snažila dovolať školskému ombudsmanovi jedna učiteľka a nedozvedela by sa priamo od neho, že je už na dôchodku, zrejme by sme doposiaľ žili v mylnom presvedčení, že pán Maták naďalej úraduje.

Jeho odpovede na otázky novinárov boli rovnako nepresvedčivé a vágne ako jeho celé niekoľkomesačné pôsobenie vo funkcii. Nový minister školstva Peter Plavčan sa nechal počuť, že úrad školského ombudsmana nezanikol, ale prešiel pod inú sekciu ministerstva. „Liečivé“ náplasti na rozjatrené rany slovenského školstva tak znovu mali utíšiť oprávnený hnev učiteľov.

Čo vlastne po sebe zanechal ochranca práv učiteľov Martin Maták? Ťažko povedať. Sotva sa niekedy dozvieme, aké prípady skutočne riešil, či skôr neriešil. Spokojne sa na úrade dopracoval až do dôchodkového veku a teraz si užíva výhody života penzistu. A učitelia sa môžu aj naďalej brodiť v morálnom bahne šikany, neúcty voči svojej práci zo strany nadriadených, ponižovania a neoprávneného sekírovania. Kde majú nájsť skutočnú oporu?

Len málo ľudí dokáže pochopiť, aká náročná a zodpovedná je práca učiteľa. Uvedomiť si, koľko duševných síl stojí každého z nich učiť a zároveň aj vychovávať. Oceniť sizyfovský údel intelektuálov snažiacich sa pripraviť pre život v spoločnosti vzdelaných a slušných ľudí. Navzdory tomu stále pokračujeme ďalej. Učíme, vychovávame, formujeme… a čakáme na uznanie.

Všetci politici by si mali uvedomiť, že aj oni museli kedysi prejsť bránami škôl a to, čo im dáva status rozhľadených a spoločensky uznávaných ľudí, získali práve vďaka tým, ktorí im dali základy poznania. Je úbohé, ak si spoločnosť neváži hodnotu vzdelania a pedagógov, pričinením ktorých sa múdrosť dostáva medzi široké masy. Bezmenní hrdinovia, usilujúci sa duchovne povzniesť tento mladý štát, sa ocitli na periférii verejného záujmu. Zadosťučinením sa pre nich stali len ďakovné slová od ich bývalých žiakov a vyblednuté fotografie zaznamenávajúce rýchlo plynúci čas.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie