Denník N

Brexit, hlas ľudu a dejiny

Neville Chamberlain v roku 1938: Priniesol som mier pre našu dobu. Foto – Wikipédia
Neville Chamberlain v roku 1938: Priniesol som mier pre našu dobu. Foto – Wikipédia

Pred Mníchovom aj teraz britskí politici počúvali hlas ľudu. V oboch prípadoch sa mýlil.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora portálu HistoryWeb.sk

Jedného dňa sa budú historici snažiť napísať dejiny britského referenda o vystúpení z EÚ a nevyhnú sa ani snahe vyrovnať sa s pocitmi ľudí zachytených v médiách. Keď si to predstavím, natíska sa mi historická paralela – mníchovská kríza v roku 1938.

Kríza, ktorá sa skončila tým, že sa Francúzi a Briti dohodli na rozsiahlych ústupkoch v prospech Hitlera a „zradili“ svojho spojenca, Československo. Celá udalosť bola ostro sledovaná britskými médiami a verejnosťou. Tá vo veľkej väčšine podporovala svojho premiéra Neville Chamberlaina a jeho politiku.

Mníchovská kríza a všeobecne politika appeasementu (uzmierovania) sa často zobrazuje ako ukážka toho, ako sa nemá viesť diplomacia, prípadne ako sa nemá zaobchádzať s diktátormi. Na čo sa však zabúda – a na čo presvedčivo upozornila historička Julie Gottliebová – je to, že mníchovská kríza bola i krízou „bežných ľudí.“ Vtedy, podobne ako dnes, britská politická špička verila tomu, že musí naslúchať ľudu.

Tento ľud, (z objektívnych príčin) nebol schopný (a ani sa nesnažil) pochopiť negatívne dôsledky vlastného rozhodnutia. „Bežný ľud“ si totiž zo všetkého najviac neželal vojnu. Nedokázal však vidieť širšie súvislosti a predpokladať možné následky svojho rozhodnutia. Vtedajší britský premiér Neville Chamberlain dostal v priebehu krízy viac ako 20-tisíc listov od bežných ľudí. Tí mu blahoželali k jeho politike a ďakovali za mier. Podobne, ako pred referendom dostával podporné správy cez sociálne siete David Cameron.

Odborníci, stratégovia i niektorí politici (najhlasnejšie zrejme Winston Churchill) vtedy Chamberlainovi vysvetľovali, že jeho rozhodnutie prinesie vojnu. On ich však nepočúval. Počúval ľud. A dočkal sa vojny. Veľmi podobne boli experti zahriaknutí i dnes – hlas ľudu sa predsa nemôže mýliť.

Všeobecná hystéria, ktorá po Mníchovskej dohode (30. septembra 1938) zachvátila Britániu (a ktorú sa podarilo zachytiť vďaka projektu Mass Observation), a oslavy Chamberlaina ako „muža mieru“ veľmi rýchlo vystriedali pocity ľútosti a viny zo zrady Československa. Celé sa to skončilo tým, čo si ľudia najviac neželali – vojnou.

Neviem sa ubrániť pocitu, že ani brexit v podobe, akú dostáva dnes, si vlastne Briti tak celkom neželali. A po prvotnej, a veľmi krátkej, eufórii postupne nastáva vytriezvenie. Správanie sa vedúcich predstaviteľov kampane za odchod (ako napríklad Borisa Johnsona, ktorý zbabelo zutekal) to len potvrdzuje. Britov minimálne v najbližšom období nečakajú práve pokojné časy.

Mesiace po mníchovskej kríze boli mesiacmi nervov, dlhých mesiacov čakania na prichádzajúcu kataklizmu. Pri čítaní britských novín z obdobia medzi mníchovskou krízou a vypuknutím vojny má človek pocit všadeprítomného strachu, napätia a obáv z hroziacej katastrofy veľmi podobné tomu, čo je z britských médií cítiť dnes.

Počas mníchovskej krízy sa dav zmocnil veľkých dejín a rozhodol. Vo veľkej časti prípadov to bolo rozhodnutie založené na základe pocitov, túžieb, a nepodložených predstáv, nie rozumu. Toto rozhodnutie prinieslo to, čo si Briti najviac neželali – vojnu. V britskom referende sa Briti rozhodovali väčšinou znova na základe pocitov a neoverených informácií. Uvidíme, čo toto rozhodnutie prinesie tentoraz.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie