Irena Brežná: Slovensko žije vlastnými problémami

Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka bol preložený do viacerých jazykov a získal Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie a na Slovensku Cenu Dominika Tatarku. Bol nominovaný aj do literárnej ceny Anasoft litera. Rozhovorom s Irenou Brežnou otvárame letnú sériu venovanú finálovým autorom tejto ceny.

Knihu Nevďačná cudzinka ste vydali v nemeckom jazyku v roku 2012. Píšete v nej o svojich skúsenostiach z emigrácie prevažne v sedemdesiatych rokoch. V slovenskom jazyku vyšla minulý rok, v čase, keď naša krajina prežívala konfrontáciu s utečeneckou krízou. Ako sa zmenilo vnímanie emigrantov v období, keď ste do Švajčiarska prišli, aké to bolo pred utečeneckou krízou a aké je to dnes?

Uvedomujem si, že je to politická kniha a aj som chcela napísať politickú knihu, len viac existenčnú. Nerozmýšľala som nad tým, nakoľko je táto téma aktuálna, hoci som vedela, že migrácia bude témou budúcnosti. Takú dramatickú situáciu ako minulý rok som však, samozrejme, nečakala. Situácia pritom pokračuje, len už sa tak nemedializuje. Tejto, pre mňa veľkej téme som sa dlho vyhýbala, pretože som si uvedomovala, že je pre mňa traumatizujúca. Najskôr som napísala monológ hlavnej hrdinky, ktorá prišla do Švajčiarska z Československa, hoci tam priamo neuvádzam ani jednu krajinu. Potom som si uvedomila, že to nestačí, a pridala som rozhovory jej povolania tlmočníčky. Sú to autentické rozhovory z neskoršieho obdobia. Ja sama občas tlmočím pre migrantov z Čiech a Slovenska a utečencov z Kaukazu, Bieloruska a z iných po rusky hovoriacich krajín. V knihe je teda situácia zo 60. a 70. rokov, ako i príbehy ľudí, ktorí odniekiaľ odchádzajú a niekam prichádzajú v súčasnosti.

Príbehmi súčasných prisťahovalcov vo vašej knihe naznačujete, že tam veľký posun nie je.

Tá situácia existenčne nie je iná. Keď sme prišli my, neboli zberné tábory a tlmočníci. Neexistovala sieť inštitúcií, ktoré sa starajú o prisťahovalcov, ako dnes. Ale existenčne je to rovnaké. Zažila som, že mi čitatelia v  krajinách hovoriacich po nemecky, ale tiež vo Francúzsku, či v Taliansku, kde vyšli preklady, ďakovali, že som túto vnútornú vzburu popísala. Prisťahovalca nepovažujú za rovnocenného člena spoločnosti, a spoločnosť sa nezaujíma o to, čo sa deje s ľuďmi, ktorí sa dostanú do tejto situácie. Vyžaduje sa len dodržiavanie pravidiel, neporušovanie zákonov, práca, čiže akési vonkajšie fungovanie.

Aké sú tendencie teraz, po utečeneckej kríze?

Je to ešte horšie, pred utečeneckou krízou sa už začínalo hovoriť o participácii prisťahovalcov, o tom, že sa nemusia prispôsobovať, prípadne sa dokonca ani nemusia naučiť jazyk, ako to je napríklad v Kanade, o tom, že aj napriek tomu sú pre spoločnosť prínosom. Po minuloročnej utečeneckej kríze sa to však opäť vrátilo naspäť, znovu sa hovorí o integrácii, a nie o participácii. Opäť sa hovorí o jazykových kurzoch, prevencii kriminality, o terorizme, väčšej kontrole, väčšom začlenení. Z hľadiska možností prisťahovalcov začleniť sa do pracovného trhu sú to, samozrejme, dobré veci, ale stále nejde o vnútorný svet. Hovorí sa len o tom, kde budú bývať, ako budú vyzerať zberné tábory, kedy budú mať právo vyučiť sa remeslo, študovať, zamestnať sa. Toto sú veci, ktoré sa riešia. Lenže ja som spisovateľka a môžem si dovoliť luxus zamerať sa na jednotlivcov, v ich zraniteľnosti a hľadaní cesty.

Napriek tomu, že kniha zvyčajne po roku zanikne, táto je na trhu už štyri roky a neustále naberá novú dynamiku. Dostávam veľa pozvánok na vystúpenia, do diskusií, až mi je to niekedy trápne. Ako keby som zostala trčať v tejto prisťahovaleckej téme.

Je tu isté riziko, že vám táto téma môže prischnúť. Nevďačná cudzinka vyšla v správnom čase a zarezonovala v nemčine aj v slovenčine.

Áno, úplne mi to prischlo a teraz som expertka na prisťahovaleckú tému. Ale ja nie som politička, nemôžem nič riešiť, môžem len podať diagnózu, tlmočiť nepríjemnú novinku, a to, že kultúrne rozdiely sú veľmi veľké. Trvá dlho, kým si človek nájde svoje miesto, ale multikultúrna spoločnosť napriek tomu funguje, nie je žiadna občianska vojna, nie je to ani žiadna katastrofa, ako sa situácia niekomu môže zdať na Slovensku. Majoritná spoločnosť sa akurát nezaoberá vnútorným svetom prisťahovalcov. Moja kniha ukazuje, že aj takéto to môže byť. V týchto príbehoch je napríklad veľa chorôb, pretože emigrácia sa často prejavuje ako trauma a ľudia novú stresovú situáciu somatizujú. Veľa závisí aj od toho, nakoľko sú na novú situáciu pripravení. Čitatelia na mojich vystúpeniach hovoria, že sa dozvedeli niečo nové. Dovtedy si mysleli, že dodržiavať ich pravidlá, prispôsobiť sa a naučiť sa ich dialekty nemôže byť predsa problém. Netušili, že príliš silné prispôsobenie sa môže znamenať stratu dôstojnosti a psychickú labilitu.

Akú má vaša kniha spätnú väzbu na Slovensku?

Na Slovensku vládne predstava, že som odišla z jednej homogénnej spoločnosti, potom som sa vysťahovala do Švajčiarska a tam som zapadla do ďalšej homogénnej spoločnosti. Lenže tak to nie je, prišla som do heterogénnej spoločnosti. Vo Švajčiarsku tvoria štvrtinu obyvateľov prisťahovalci. Každé ráno prichádzajú ďalšie desaťtisíce ľudí za prácou z Francúzska, Nemecka či Talianska. Okrem toho, ja a moje deti máme okrem slovenských pasov aj švajčiarske, čiže my už do tej štvrtiny ani nespadáme. Pre mňa je Švajčiarsko skôr okno, možnosť žiť vo svete. Slovensko žije viac vlastnými problémami, svojou politikou, sú tu tesné vzťahy medzi ľuďmi, napríklad v kultúre, každý každého pozná. Ak by som tu nežila, žila by som na Slovensku. Vo Švajčiarsku žijem v otvorenom svete, cítiť tam viac celosvetové dianie, už aj tým, že na ulici bežne vidno utečencov.

Teraz ste skôr odpovedali, ako skreslene vás, spisovateľku – emigrantku vnímajú ľudia na Slovensku, ako tu však reagovali čitatelia na vašu knihu v čase, keď diskusia na tému utečencov bola vyhrotená, polarizovaná a politicky zneužitá v predvolebnej kampani?

Cítila som, že očakávajú odpovede, či predpovede do budúcnosti, potrebu zmazať strach z utečencov. Ale tá situácia už tu predsa dávno bola, ľudia aj predtým zomierali v Stredozemnom mori. Odrazu som cítila, že mám dávať jednoznačné odpovede. Ale moja odpoveď je tá kniha.

Tá však neponúka jednoduché odpovede ani riešenia.

Moja odpoveď je, že to bude zložité. Keď to bolo zložité pre Slovenku, aké je to potom pre mladého muža z Eritrey. Povedala by som, že na Slovensku kniha pôsobí skôr kontraproduktívne a môže skôr vzbudiť pochybnosti o tom, či sa utečenci vôbec môžu integrovať. Ale kniha je aj o tom, že ťažkosti sú tu na to, aby sa prekonávali.

Keď ste prišli v roku 1968 do Švajčiarska, prišli ste do krajiny, kde ženy ešte nemali volebné právo, to bolo uzákonené až v roku 1971, medzi poslednými európskymi krajinami. Nebola to síce totalita, z ktorej ste utiekli, ale predsa len to bolo významné porušovanie práv žien.

To bolo príšerné.

Vedeli ste, do čoho idete?

Samozrejme, že nie. Švajčiarsko bolo ako arabská krajina a ešte si to ani neuvedomovali a mysleli si, že my prichádzame spoza dunajských močiarov, do vyvinutej demokracie, že sú na vyššom stupni vývoja. Bolo to veľké poníženie. Keď som na univerzite otvorila ústa, zavládlo začudovanie. Nebolo to bežné.

V knihe o tom priamo nepíšete, váš postoj sa dozvedáme z rôznych každodenných mikrosituácií a pozorovaní, napríklad, ako nepatrične vyznieval z úst ženy humor.

V osemdesiatych rokoch sa už začali ženy búriť, boli demonštrácie. Pretože, aj keď sa konečne presadilo volebné právo, nebolo presadené v niektorých kantónoch. Kantóny sú totiž, čo sa týka kantonálnych zákonov, suverénne. Zakaždým bolo referendum a muži odhlasovali, aby ženy voliť nakoniec predsa len nemohli, pretože mohli hlasovať len muži.

Trvalo to aj po osemdesiatom deviatom?

Áno, táto situácia sa ťahala v kantone Appenzell Innerhoden do roku 1990. Až keď bolo Švajčiarsko kritizované za porušovanie ľudských práv, švajčiarska vláda porušila zákon a nariadila kantónom pripustiť ženy aj ku kantonálnym voľbám.

Ako vás poznamenala táto skúsenosť?

Diskriminácia žien bola urážajúca. Nešlo len o volebné právo. Neboli detské družiny, existoval napríklad zákon, že muž mohol zakázať žene ísť pracovať, mimo domu pracujúca žena bola považovaná za zlú matku. Na verejnosti ženy mlčali, dokonca aj na súkromných večierkoch hovorili len muži. Keď som sa voči tomu ohradila, bola som diskriminovaná dvojako – ako žena a aj ako cudzinka.

Možno, že práve skúsenosť ženy v prostredí, kde ženy museli o svoje práva bojovať spôsobom, aký popisujete, vás ovplyvnila v uvažovaní o vašej identite ako cudzinke v majoritnej spoločnosti. V obidvoch prípadoch ste odmietli prijať konvenciu ponúknutú spoločnosťou.

Určite to zohralo svoju úlohu. Vyrástla som v spoločnosti, kde ženy mali svoje povolanie. Príchod do Švajčiarska ma hodil o sto rokov naspäť. Všetko sa vo mne búrilo. Navyše mala majoritná spoločnosť ľútosť k ľuďom, ktorí prišli z diktatúry. Preto je v knihe hnev a sarkazmus. Pre priemerného Švajčiara je stále šok, že som si dovolila takto intelektuálne a s humorom nastaviť zrkadlo. Ale sú mnohí Švajčiari, hlavne ženy, ktorí túžia práve po tom, aby cudzinky a cudzinci boli smelí a prispievali do spoločnosti intelektuálne aj svojou dynamikou.