Denník N

Jeho žiačka vyhrala knihu, rodičia ju ňou zbili

Arnold Kiss s deviatakmi vo Viedni. Foto – archív Arnolda Kissa

Zo súkromnej jazykovej školy prešiel na východ do školy plnej rómskych detí. Arnold Kiss už rok v rámci programu Teach for Slovakia učí deti na základnej škole v Turni nad Bodvou, zoznámil ich napríklad s prvou moslimkou v ich živote a zobral do Viedne.

Aké sú deti v Turni nad Bodvou?

Viac ako polovica je zo sociálne znevýhodneného prostredia. Podľa môjho odhadu je polovica detí rómskej národnosti. Aj keď sa to ťažko odhaduje, lebo mnohí z nich si uvádzajú slovenskú národnosť. V Turni nad Bodvou je však jedno, akú farbu pleti má dieťa. Dôležité je to, čo robia jeho rodičia. Ťažký štart do života tam majú aj deti z majority.

Čo ich chcete naučiť?

Kritickému mysleniu. Chcem ich naučiť to, že byť aktívny je správne. Musia vidieť aj iný svet a pochopiť, že nemusia žiť ako ich rodičia a starí rodičia. Musia veriť v to, že dôležitý je aj jednotlivec.

Počas vášho štúdia v Bratislave ste učili v súkromnej jazykovej škole. Pomohli vám skúsenosti odtiaľ?

V Teach for Slovakia nemusia mať ľudia skúsenosti s učením. Nie je to podmienka. Ale učiť v jazykovej škole klientov, ktorí si za jednu hodinu platia dvadsať eur, a učiť na základnej škole v chudobnom regióne je niečo úplne odlišné. Jedných do školy nútia a druhí si za to dobrovoľne platia. Deti v Turni mi často neveria, že ak budú chcieť, môžu dosiahnuť čokoľvek. Myslia, že na to aj tak nemajú. Uvedomujem si, že nie z každého z nich bude niekto tvorivý a úspešný. Ja som tiež vyrastal na dedine a chodil na obyčajnú základnú školu, ale snažil som sa a niečo som dosiahol. Ich celý život nemusí byť Turňa nad Bodvou. Častokrát však nevyjdú ani zo zabehnutej línie. Dokončia základnú, možno pôjdu na strednú. O vysokej škole však rozmýšľa málo z nich – a čím majú horšiu situáciu doma, tým menej to vnímajú ako možnosť. Zamestnajú sa len lokálne a potom prídu problémy a veľký nedostatok. Žijú úplne bez motivácie a práve tú im chcem dať.

Vo svojej skupine na Facebooku ste vyzvali ľudí aj k tomu, aby deťom darovali knihy.

Áno, podarilo sa mi zriadiť malú knižnicu s asi 80 knihami, ktoré nám darovali ľudia z celého Slovenska, a podstatnú časť nám doniesli Kristína Magdolenová z Rómskeho mediálneho centra a Renáta Bzdilová z UPJŠ, ktoré urobili zbierku. Kolegovia mi hovorili, že niektorí žiaci sa nenechajú motivovať k čítaniu. Prednedávnom som však prišiel do triedy a presne tí chalani si listovali v knihe španielčiny a navzájom sa skúšali slovíčka. Dvoch žiakov, čo za mesiac prečítajú najviac knižiek, zoberiem do Košíc a tam si za odmenu môžu kúpiť knižku podľa vlastného výberu. Aj to hradím z príspevkov od ľudí.

Arnold Kiss. Foto - Tomáš Horváth/TfS
Arnold Kiss. Foto – Tomáš Horváth/TfS

Ako ich rodičia reagujú na to, že niekto cudzí ich deti takto podporuje?

Stretol som sa aj s tým, že moja žiačka prišla domov s knihou, ktorú si za odmenu mohla kúpiť. Jej rodičia ju však tou knihou zbili. Vraveli, že čítanie jej na nič nebude. Tak som jej priestor na čítanie vytvoril v škole. Môže tam po vyučovaní ostať a čítať si. Keď k obedu dostávame nejaký dezert, moji kolegovia jej ho tam donesú. Ona si tak užíva príbehy s jablkom v ruke. Keď deti vyrastajú v domácnosti bez elektriny a vody, čítanie ich vytrhne z reality. Sú tam aj deti, ktoré sa nemôžu doma učiť, lebo ich rodičia sú alkoholici a neustále sa hádajú. Keď však čítajú Harryho Pottera, majú pocit, že aj on má také problémy. Uniknú tak do iného sveta. Máme aj deti, ktoré od septembra prečítali osemdesiat kníh. Ja sa musím priznať, že som toľko kníh nikdy neprečítal.

Arnold Kiss (22)

Absolvoval Bratislavskú medzinárodnú školu liberálnych štúdií. Namiesto práce v zahraničí nastúpil na program Teach for Slovakia v Turni nad Bodvou. Má pred sebou ešte rok programu.

Stretávate sa často s takýmto správaním rodičov?

Sú rodičia, ktorí sa o svoje dieťa v škole nezaujímajú. No ja sa nevzdávam a otravujem ich dovtedy, kým za mnou neprídu. Snažím sa im vysvetliť, že nám ide o to isté. Aj ja chcem, aby ich dieťa v živote niečo dosiahlo. Väčšinou rodičia chcú, aby ich dieťa bolo úspešné a darilo sa mu.

haj

Ako môžu deti z chudobného regiónu vidieť aj iný svet?

Chodíme na výlety, tie sú však drahé a nie všetci rodičia ich deťom môžu zaplatiť. Nebolo by však fér brať len tých, čo na to majú. Preto som si vytvoril svoju skupinu na Facebooku, tam som napísal status o tom, že chcem deti vziať do zahraničia. Zriadil som si na to bankový účet a dúfal, že nám niekto prispeje. Už na druhý deň začali chodiť peniaze. Mohli sme teda ísť do Viedne. Decká boli úplne fascinované. Dve vyučovacie hodiny po návrate sme sa rozprávali o tom, čo tam videli. Mnohí hovorili, že sa tam odsťahujú. No ja som im povedal, že to, čo tam videli, môžu priniesť aj sem. Nech si radšej kúsok Rakúska donesú domov a snažia sa niečo zmeniť tu.

Čo považujete za najväčšiu chybu slovenského školstva?

Učitelia prestali mať pocit, že ich práca je taká dôležitá, ako v skutočnosti je. Oni sami nemajú motiváciu, tak ako majú motivovať deti? Školy radšej zamestnajú staršieho učiteľa so skúsenosťami. Mladý učiteľ by pritom mohol priniesť niečo nové a práci môže venovať maximum času. Veľmi málo sa tiež kladie dôraz na predmety ako občianska náuka, etika či náboženstvo. A práve tam je priestor na to, aby sme deťom vštepili hodnoty. Práve tam z nich môžeme vychovať aktívnych občanov. V Bratislave je Cirkevná základná škola Narnia, ktorej žiaci absolvujú občiansku náuku len vtedy, ak pár hodín strávia ako dobrovoľníci v nejakej organizácii. Presne to by som chcel zaviesť aj u nás v Turni nad Bodvou. Aby si uvedomili, že aj keď to nemajú ľahké, na svete je určite niekto, kto sa má ešte horšie a treba mu pomôcť.

Turňa je blízko hraníc Maďarskom, ako deti vnímajú debaty o migrantoch?

Áno, obec je blízko hraníc a aj tadiaľ vedie trasa, takže migranti sú veľmi diskutovaní. Žiaci sa ich boja, doma počúvajú, že všetci moslimovia sú teroristi. Preto, keď som bol s ôsmakmi na výlete v Košiciach, stretli sme sa s dvomi zahraničnými študentkami. Jedna bola z Portugalska a druhá bola moslimka z Belgicka. Deti z nej najprv mali strach, no ona sa s nimi začala rozprávať o svojom domácom zvieratku. Zrazu zistili, že sa od nich až tak nelíši a rieši rovnaké problémy ako oni. Spýtali sa aj na hidžáb, chceli vedieť, prečo ho nosí. Povedala im, že je to súčasťou jej kultúry a že ho chce nosiť. Prekvapilo ich to, lebo si mysleli, že byť moslim znamená nemať slobodnú vôľu. Bolo to po prvýkrát, čo stretli niekoho s iným náboženstvom. Odvtedy sa mi v tej triede nestalo, že by mal niekto narážku na migrantov.

archiv TfS
S prezidentom Andrejom Kiskom. Foto – archív Teach for Slovakia

Akú úlohu by mal mať učiteľ v živote detí?

Nemyslím si, že učiteľ je len ten, kto deťom podáva informácie. Učiteľ má deti aj vychovávať a učiť ich hodnotám. Od dieťaťa z rómskej osady, ktoré žije v drevenej chatrči, nič iné nevidí a jeho rodičia sa o školu nezaujímajú, nemôžeme čakať, že informácie začne samo od seba prijímať. Učiteľ ho však môže viesť k tomu, aby si informácie začalo vážiť. Najhoršie pre dieťa je prepadnutie. Vtedy stráca možnosti na dobrý život a motiváciu niečo dosiahnuť. Jedno prepadnutie ešte môžeme považovať za chybu dieťaťa, ale druhé je už podľa mňa chybou učiteľa. Zrejme mu nevenoval dostatok pozornosti. Ľahko sa to však hovorí dvadsaťdvaročnému chalanovi bez rodiny. Keby som už mal aj svoje deti, neviem si predstaviť, že by som práci venoval toľko času ako teraz.

Teraz najčítanejšie