Po brexite môže prísť ešte brutálnejšia kríza – talianska

Za normálnych okolností by bola pýchou Talianska. Je najstaršou stále fungujúcou bankou na svete, v krajine treťou najväčšou.

Namiesto pocitu hrdosti však banka Monte dei Paschi di Siena vyvoláva obavy. Stala sa totiž symbolom chorého stavu talianskej ekonomiky a najmä jej bankového sektora.

Ten je ochromený obrovskou sumou nesplácaných úverov, z ktorých najviac ich má práve spomínaná toskánska banka zo Sieny.

Na okraji útesu

Ak je po Veľkej Británii a jej brexite niekto ďalším kandidátom na veľkú krízu, tak je to štvrtá najväčšia ekonomika EÚ. Vplyvy, ktoré vyvolalo britské referendum o odchode z EÚ, sa veľmi rýchlo presunuli z Temže na Tiber. 

Dobre to vykreslil Economist na obálke svojho nedávneho čísla: taliansky autobus s nápisom BANCA sa kolíše na okraji útesu, z ktorého už padá britský Mini Cooper, čo Talianov predbehol.  

Od brexitu hodnota 544-ročnej banky z toskánskej Sieny klesla až o polovicu, za celý rok až o 80 percent, ďalšie talianske banky s miliardami toxických úverov padli od osudného 23. júna o 30 percent.

Nič veselé, keď k tomu pridáme, že verejný dlh Talianska predstavuje 133 percent HDP. V žiadnej inej krajine nie je deficit taký veľký a nepracuje tam tak veľa mladých ľudí, ak nerátame Grécko, ako na Apeninskom polostrove.

Renziho rébus s toxickými bankami

Taliansky premiér Matteo Renzi by rád rekapitalizoval chorú banku (a s ňou aj ďalšie v menšom rozsahu). To však znamená zaplatiť zo štátnej kasy bailout v sume 40 miliárd eur. A to podľa nových pravidiel EÚ, ktoré vznikli ako reakcia na finančnú krízu, nie je také jednoduché.

Správne by sa na ozdravení mali podieľať aj tí, čo vlastnia jej dlhopisy, a mali by niesť zodpovednosť za riziko, do ktorého banka so zle nastavenými pôžičkami išla. A to sa Renzimu a talianskym podnikateľom, samozrejme, nechce. 

„Môže Renzi zachrániť obidvoch – banku aj držiteľov dlhopisov?“ upozorňuje Economist na Renziho dilemu.

Banky v Taliansku majú najväčší podiel zlých úverov v Európe, ktoré ľudia a podniky nevládzu splácať.

Ide až o 360 miliárd eur, čo v talianskom koláči všetkých úverov predstavuje až 17 percent. Napríklad v Spojených štátoch to bolo päť percent v čase tej najväčšej paniky, teraz je to podľa WSJ 1,5 percenta.

Aby to bolo fér

Môže za to viac vecí: dlhoročná stagnácia, pochybné poskytovanie úverov či preregulovaný trh a slabý výkon ekonomiky. Podnikatelia, ktorým sa nedarí, nie sú schopní splácať, a banky zase nevládzu uniesť to veľké bremeno nesplatených úverov. 

Ak by sa to vyriešilo po „americky“, Renzi by zacvakal domáci bailout z verejných financií. Brusel aj Berlín však trvajú na tom, že pravidlá sa majú dodržiavať, a teda tí, čo riskovali investíciou v bankách, by za to mali aj niesť svoju zodpovednosť. 

Presne to požadovali kritici amerického vykúpenia bánk v roku 2008, ako napísal Vox. „Nebolo fér, že daňoví poplatníci zaplatili miliardy dolárov, aby zafinancovali bailout banky, a tí, čo požičiavali príliš riskantne, dostali späť sto centov za dolár.“

Navyše v prípade Talianska platí, že politici a regulátori celé desaťročia podľa Wall Street Journal rozmaznávali banky pred zahraničným prevzatím či konsolidáciou a pokusmi očistiť ich od zlých úverov. Nie je prekvapením, že banka Monte dei Paschi di Siena má blízke vzťahy s Renziho stredopravou Demokratickou stranou, čo podľa FT robí jej zreformovanie nočnou morou.

Britský denník pripomína korene talianskych problémov – banky tam vznikali skôr ako charita. V čase, keď katolícka cirkev zakazovala požičiavanie, plnili skôr sociálny a politický účel než ekonomický.

Renzi sa bude musieť na nejakom spôsobe riešenia dohodnúť s EÚ. Tá nie je veľmi naklonená pokrivovaniu pravidiel, stratili by na efektivite, vyvolali nový precedens a vyprovokovali do podobných krokov napríklad Portugalsko.

Po brexite ďalšie referendum

Aj keby sa Renzimu nakoniec podarilo presadiť aspoň aký-taký kompromis, už na jeseň ho čaká ďalšia výzva. Na prelome októbra a novembra prebehne v Taliansku (predbežný termín je 30. október alebo 6. november) referendum, ktoré môže rozhodnúť o jeho ďalšom osude.

Jeho hlavnou pointou je zmenšenie talianskeho parlamentu, ktorý je podľa Renziho najväčším a najdrahším na svete, a preto navrhuje zoškrtanie hornej komory, Senátu, o dve tretiny. Argument je jasný – ak bude mať senát namiesto 315 len 100 senátorov, ušetrí sa pomerne veľa peňazí. Z ekonomického pohľadu síce nič zásadné, ale pre posilnenie mandátu premiéra a pokus zmierniť večné politické krízy to bude veľká vec.

Ak to však neprejde, Renzi už avizoval, že skončí, a do konca roka čakajú Talianov nové voľby a ešte väčšia kríza.

Ak by Renzimu aj toto prešlo, antisystémové Hnutie Piatich hviezd sa vyhráža ďalším referendom.

Posilnené nedávnym víťazstvom v lokálnych voľbách v Ríme, kde sa prvý raz v jeho histórii stala starostkou žena a členka hnutia Virginia Ragii, hnutie volá po ľudovom hlasovaní o vystúpení z eurozóny.

„Euro, ako existuje, dnes nefunguje, a preto potrebujeme zvážiť alternatívy ako euro 2 či iné meny,“ povedal jeden z lídrov hnutia Luigi di Maio.

Taliani majú podľa eurobarometra najchladnejší vzťah k euru, za dobrú vec ho ho považuje 49 percent, za zlú 41 percent. Na Slovensku je to inak – 67 percent za euro, 22 proti.

Dve desaťročia recesie?

Predstavme si, že to Renzi dá. Dohodne sa s Úniou na ozdravení bánk, prejde mu jeho referendum o menšom Senáte a Taliani nerozhodnú o vystúpení z eurozóny – tak potom je tu ešte jedna vec.

Renzi sa bude musieť popasovať s temnou predpoveďou pre taliansku ekonomiku. Jej autor, Medzinárodný menový fond, varuje, že Talianom hrozia až dve dekády ekonomickej recesie. Obdobie prosperity spred finančnej krízy v roku 2007 dosiahne podľa jej analytikov tak najskôr v roku 2025.

Podľa jej správy rast talianskej ekonomiky bude tento rok menej ako jedno percento. Pôvodnú hypotézu o 1,1-percentnom raste zhoršili vplyvy brexitu. 

Hovoríme o krajine, ktorá je treťou najväčšou v eurozóne, jej kolaps by iste zahýbal celou Európou. Aj preto ju BBC prirovnáva k dymiacemu vulkánu.

Dá sa to zvládnuť?

Vráťme sa na začiatok k chorým talianskym bankám, ktoré musí Renzi vyriešiť ako prvé.

Ozdravenie nepotrebuje len najstaršia banka sveta, ale napríklad aj jediný taliansky bankový globálny hráč UniCredit a mnohé ďalšie menšie lokálne banky. Ako veľmi to je zlé, ukážu výsledky stresových testov bánk, ktoré zverejní Únia 29. júla.

Naposledy na tom bola najhoršie práve banka Monte dei Paschi di Siena. 

Hlavný analytik banky Sberbank vo Viedni Vladimír Vaňo posilňovanie kapitálu v talianskych bankách nepovažuje za nezvládnuteľný problém. „Tak z pohľadu výšky zvažovanej investície pre taliansky štát, ako aj vzhľadom na existujúce a dostupné nástroje na jej riešenie sa to dá zvládnuť aj podľa prezidenta Európskeho stabilizačného mechanizmu Klausa Reglinga,“ povedal Vaňo pre Denník N.

„V takej situácii sa už predtým ocitli viaceré bankové sektory v iných západoeurópskych krajinách. Zásadný problém, pre ktorý sa taliansky premiér Matteo Renzi snaží vyhnúť scenáru postihnutia súkromných investorov, je politický.“

Ľahké to však mať nebude. Keď vlani museli ozdravenie štyroch regionálnych bánk zaplatiť majitelia dlhopisov, jeden dôchodca, čo prišiel o všetky úspory, spáchal samovraždu. Opozícia na čele s Hnutím piatich hviezd to zvalila na Rím. Ak chce vyhrať jesenné referendum, nemôže mu byť ľahostajný ani osud sporiteľov v bankách.