Kradnú na daniach, majú mimomanželský pomer, ale do zrkadla sa dokážu pozrieť. Prečo?

Podvádzajú na daniach, kradnú na pracovisku, z internetu si sťahujú nelegálne hudbu a filmy či majú mimomanželský pomer.

Prípadne v MHD cestujú zadarmo alebo z času na čas svojim blízkym zaklamú.

No ráno vstanú a bez problémov sa dokážu pozrieť do zrkadla. Ako je to možné?

Vedci zistili, že naša myseľ má jednu pozoruhodnú vlasnosť: naše morálne priestupky postupne blednú a my na ne zabúdame.

Depresívny článok, po ktorom určite klesne vaša neochvejná dôvera vo vlastné morálne kvality, publikovala nedávno Maryam Kouchaki z univerzity Northwestern a jej kolegyňa Francesca Gino z Harvardovej univerzity.

Vyšiel v časopise PNAS.

Vina a hanba nestačia

Ľudia majú neochvejnú – hoci úplne pomýlenú – predstavu, že sa správajú morálnejšie ako iní ľudia. Na druhých radi ukazujeme prstom. To politici, šéfovia korporácií či susedia podvádzajú. Nás sa to netýka.

Nie je to pravda. Obrovské množstvo psychologického výskumu ukazuje, že podvodníci sú v populácii rozmiestnení úplne rovnomerne.

Ak ľudia dostanú príležitosť na podvod, často ju využijú, na ich vzdelaní alebo zamestnaní tak nezáleží. Kouchaki a jej kolegyňa otriasajú v provokatívnom článku naším sebavedomím, že sme morálnymi majákmi.

Nepríjemné pocity viny, hanby a výčitky svedomia, ktorými nás vybavila evolúcia, aby sme to s morálnymi priestupkami nepreháňali a ťahali sme za jeden povraz s inými členmi spoločnosti, nestačia na to, aby sme to s porušením pravidiel neskúsili znova, keď na to bude vhodná príležitosť.

Preto sa aj nabudúce radi odvezieme v MHD zadarmo a štát na daniach aspoň trošku ošklbeme.

Ospravedlňujeme prehrešky

Z mnohých experimentov vieme, že keď príde na rad morálka, využívame rozum často iba na to, aby sme naše prehrešky pred sebou a druhými ospravedlnili.

Predstavte si, že sa vraciate do svojho rodiska, aby ste tam urobili obchod. Medzitým navštívite svojho otca a pozvete ho na večeru. Zahrniete účet medzi cestovné náklady?

Existuje množstvo spôsobov, ako taký prehrešok pred sebou ospravedlniť. Napríklad: „Otec je skvelý spoločník a vždy mi dá pre mňa nejakú dobrú podnikateľskú radu“ alebo „ak by som otca nezobral von, čašník by nedostal sprepitné, takže malý podvod vlastne neprekáža, lebo z neho profituje zamestnanec reštaurácie“. 

Na priestupky zabúdame

Predstava nášho imaginárneho podnikateľa, že je milý a slušný človek, je v rozpore s jeho miniprečinom, ktorým podvádza štát. Vzniknutej nepohody, ktorá trápi jeho myseľ, sa chce zbaviť. Preto si vymyslí nejaký uveriteľný príbeh, ktorým svoj čin vysvetlí a ospravedlní (post hoc racionalizácia).

„Pretože ľudia majú nadmieru pozitívne predstavy o svojom správaní, ale permanentne ich nenapĺňajú, prežívajú po psychickej stránke nepohodu. Preto sa uchyľujú k rôznym spôsobom, ako sa nepohody zbaviť,“ píšu autorky v článku.

„Táto nepohoda vedie k tomu, že na naše morálne priestupky zabúdame,“ dodávajú. Jav pomenovali ako nemorálnu amnéziu (amnézia je patologická porucha pamäti).

Ukazujeme len to pekné

Ide o jeden zo spôsobov, ako o sebe pestujeme obraz ako o morálnom majáku – to, že sa dopúšťame prešľapov, neprekáža, lebo si ich nepamätáme. Zostane iba to príjemné a my využijeme každú príležitosť, aby sme to vyzdvihli.

Preto sociálne siete zamestnávame vlastnými obrázkami z útulkov pre psov alebo starostlivosťou o cudzie deti. Tým, že sme včas neodviedli dane alebo že sme parkovali na mieste pre vozičkárov, sa nepochválime (a pre istotu na to aj zabudneme).

Hádzali kockou

Autorky spravili o nemorálnej amnézii spolu deväť experimentov na celkovej vzorke viac ako 2-tisíc ľudí. V jednom z nich hádzali ľudia kockou. Hádali, aké číslo im padne.

Časť z nich to robila ešte pred hodom, takže nemohli podvádzať, druhá skupina až po ňom. Mali tak vytvorené ideálne podmienky na klamanie. Keď úlohu dokončili, autorky sa ich pýtali na pocity viny, morálky a dôveryhodnosti.

O dva dni neskôr zavolali účastníkov experimentu nazad a požiadali ich, aby si vybavili detaily experimentu. Ukázalo sa, že spomienky ľudí, ktorí podvádzali, boli oveľa menej živé, obsahovali menej detailov a boli viac rozmazané.

Keď sa týchto ľudí pýtali na ich morálku, považovali sa za rovnako morálnych ľudí ako tí, ktorí v experimente nepodvádzali.

Adaptívne správanie

„Naše výsledky ukazujú, že nemorálna amnézia je výsledkom túžby znížiť nepohodu, ktorá pochádza z toho, že sa správame nemorálne, a zo snahy budiť o sebe obraz ako o morálnom človeku. Môže ísť o adaptívne správanie, pretože u ľudí je menšia pravdepodobnosť, že si vybavia spomienky, ktoré ohrozujú ich vlastné sebavnímanie a vyvolajú negatívnu náladu,“ píše sa v štúdii.

„Výsledkom je, že ak sú neželané spomienky na nepoctivé správanie rozmazané, zvyšuje sa tým riziko, že sa ľudia budú nemorálne správať aj nabudúce,“ dodávajú autorky.