Denník N

Prečo sa niektorí ľudia boja ísť do politiky? 

Štyri dôvody, prečo môže byť vstup do politiky nepríjemný, a jeden, prečo je dôležité to napriek tomu skúšať.

Autor vydáva Newsfilter, vo volebných kampaniach
radil viacerým slovenským politikom

„Do politiky idú ľudia kvôli peniazom alebo kvôli sláve. Ja už mám peňazí dosť, takže som tam šiel kvôli tej sláve.“ Toto mi pred pár rokmi povedal radšej nemenovaný slovenský politik, dnes jeden z lídrov opozície. Ja by som ešte dodal, že výrazom „sláva“ nemyslel iba verejnú popularitu, ale aj pocit moci.

V čase od volieb sme svedkami zaujímavého fenoménu – vládna koalícia je po 100 dňoch od svojho vzniku v dezolátnom stave a jej jediným raison d’être sa zdá byť predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ. Opozícia je zase v nevídanej forme a do koalície búši v parlamente aj v uliciach, čo sa do nej zmestí. Viacero ľudí však jedným (povz)dychom dodáva, že si nevie predstaviť vládu na čele s Richardom Sulíkom alebo Igorom Matovičom.

Na slovenskej politickej scéne momentálne chýba politická sila, ktorá by okrem opozičného vykrikovania „zlodeji do basy“ ponúkala ľudom aj nejakú pozitívnu programovú a personálnu víziu (autor sa len tak-tak dokázal vyhnúť inflačnému výrazu „alternatíva“). Dôvodom je okrem iného aj fakt, že pri pohľade na našu politickú scénu má veľa ľudí, ktorí by aj uvažovali o vstupe do politiky, vážne obavy.

Prvým dôvodom je, že politika dokáže človeka zomlieť mediálne, resp. v súčasnosti skôr facebookovo. Zoberme si iba uplynulé štyri mesiace od volieb: Radoslav Procházka sa stal v očiach mnohých ľudí najväčším zradcom a klamárom, Robert Kaliňák zase zlodejom a mafiánom a naposledy to schytal Andrej Hrnčiar, ktorý nezvládol jednu jedinú úlohu, čo od Fica a Danka dostal – stopiť mimoriadnu schôdzu, čo zaklincoval ešte aj pravdepodobne sfalšovaným podpisom predsedu parlamentu.

Žijeme totiž v časoch, keď Facebook a následne všetky médiá dokážu s veľkou rýchlosťou a intenzitou potrestať aj sebamenšie zaváhanie. A žiadnemu človeku nie je príjemné, keď sa na ňom ľudia smejú alebo si pri ňom odpľúvajú. Riešením je okrem samozrejmého vyhýbania sa komunikačným prešľapom aj schopnosť povzniesť sa nad drobnú kritiku a facebookovský trolling.

Druhý typ obáv spočíva v tom, že politika dokáže zomlieť človeka morálne, pretože v politike treba robiť často až príliš veľké kompromisy.

Či už je to tiché tolerovanie zvláštneho správania predsedu, ústup z niektorých svojich názorov, ba niekedy až základných hodnôt, alebo mocenský kompromis, ktorý sa nazýva „voľba menšieho zla“. Príkladom z posledných mesiacov je rozhodnutie ľudí ako Lucia Žitňanská či František Šebej, ktorí koalíciu so Smerom vyhodnotili racionálne ako najmenej zlé riešenie zo všetkých možných, no nemilou súčasťou tohto darčekového balíčka sa časom stala aj obhajoba neobhájiteľného Roberta Kaliňáka vo funkcii ministra vnútra.

Je to, ako keď idete na dovolenku, ktorá sa však zrazu zmení na sériu nepríjemných udalostí, no pretože ste za ňu už zaplatili, vytrpíte si ju až do konca. Tu sa dá odporučiť iba jediné: ešte pred vstupom do politiky si jasne stanoviť čiary, ktoré človek nikdy a za žiadnych okolností neprekročí.

Tretím dôvodom, ktorý odrádza úspešných ľudí od vstupu do politiky, je, že politika dokáže ľudí zomlieť aj profesijne. Po prvé, byť úspešným človekom v nejakej profesii ešte automaticky neznamená byť úspešný v tejto oblasti aj v politike.

A po druhé, ak sa v politike neosvedčíte, môže byť cesta naspäť k svojej profesii už zarúbaná. Príkladov je mnoho, zoberme si len takú stranu SKOK, v ktorej bol úspešný novinár (Krajcer), mladý ekonóm (Chren) či podnikateľ (Miškov). Nič z predchádzajúcej kariéry im k úspechu v politike nepomohlo a aj návrat k svojmu predchádzajúcemu zamestnaniu bude veľmi ťažký.

Ďalšími príkladmi sú ľudia, ktorí dali dobrovoľne na politický oltár svoju nezávislosť, no do parlamentu sa nedostali (Zimenová, Bilčík, Dubéci), takže odteraz budú už navždy iba oscilovať medzi nezávislým analytikom a bývalým kandidátom niektorej z politických strán.

Každý ďalší odborník, ktorý bude v budúcnosti uvažovať o vstupe do politiky, sa teda musí zmieriť s faktom, že svojím rozhodnutím vstúpiť do politiky o absolútnu nezávislosť skrátka prichádza.

No a štvrtým, najdôležitejším faktorom je, že politika dokáže človeka zomlieť aj ľudsky. Zároveň je to však aj najsilnejší dôvod, prečo do politiky ísť. Je to totiž bezkonkurenčne najzaujímavejšie povolanie, aké vôbec existuje.

Potvrdí to úplne každý, kto k nej aspoň čiastočne pričuchol – je tam veľa pretvárky, intríg a podrazov, no zároveň je to hra, v ktorej chce každý jej účastník zostať čo najdlhšie.

Politika je droga, ktorú si po jej ochutnaní dokáže dobrovoľne odoprieť iba zopár mentálne najsilnejších jedincov (v našich končinách sa to podarilo azda iba Ivete Radičovej).

Potom sú politici, ktorí prežili klinickú smrť a teraz sú opäť na výslní (Lipšic, ale aj Sulík či Hlina). A sú aj takí, ktorí sa o zotrvanie v hre snažia, aj keď je to už beznádejné (Kaník). V tomto prípade je najdôležitejšie umenie odísť v správny čas a prenechať miesto ďalším.

Je ešte jedna motivácia ísť do politiky, ktorá by podľa autora tohto textu mala byť rozhodujúca – túžba niečo zmeniť a pomôcť tak krajine, v ktorej človek žije a vychováva svoje deti.

Pretože aj napriek vyššie napísanému nie v médiách, nie v mimovládkach ani frflaním v kaviarni či na Facebooku, ale práve v politickej funkcii môže človek dosiahnuť najväčšie zmeny. A nech to znie akokoľvek pateticky, ak do politiky nepôjdu tí bystrí, úspešní a čestní, budú tam tí druhí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie