Denník N

Diabol býva v detailoch a v praxi, na papieri je Žitňanskej protischránkový zákon svetová rarita

Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý v roku 2012 . Foto - TASR
Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý v roku 2012 . Foto – TASR

Prečo štát nepostaví úrad, ktorý sám skontroluje informácie o reálnych vlastníkoch firiem? pýta sa Miroslav Beblavý. Lebo štát nemá na to, aby za rok vybudoval úrad s takou zložitou agendou, odkazuje mu Lucia Žitňanská.

Začiatkom marca budúceho roka, rok po parlamentných voľbách, by malo byť už z veľkej časti jasné, či sa ministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej (Most-Híd) podarilo splniť sľub, že štát už nebude obchodovať s firmami s utajenými vlastníkmi, respektíve s ich bielymi koňmi.

V novom registri voľne dostupnom na webe by v tom čase už mali byť zavesené profily všetkých väčších firiem obchodujúcich so štátom vrátane ich skutočných vlastníkov a vrátane mien osôb, ktoré za správnosť zápisu ručia.

Ak v ňom budú aj na budúci rok v mnohých prípadoch zjavné nezmysly, ako to je teraz v registri na webe Úradu pre verejné obstarávanie, bude to signál, že majitelia schránkových firiem si aj po prijatí nového zákona veria. Že sú si istí, že ich štát a verejnosť nemá ako donútiť sa k vlastníctvu priznať.

Po novom, teda podľa nového zákona, ktorý sa už pripomienkuje, by totiž malo byť ľahké zjavne klamlivé oznamy o vlastníkoch nahlásiť a súd by mal povinnosť to rýchlo preskúmať.

A ak nájde podvodné zápisy, mali by firmy dostávať pokuty vo výške kompletných ziskov z biznisu so štátom, mali by sa vypovedávať zmluvy a podvodnícke firmy by mali mať na niekoľko rokov zákaz obchodu so štátom.

Ak všetko bude fungovať, ako si tvorcovia zákona predstavujú.

Zakazovať nemožno, ale prikazovať áno

Myšlienka zakázať schránkovým firmám obchod so štátom siaha najmenej do čias, keď za prvej Ficovej vlády v roku 2009 zvíťazil v mýtnom tendri Skytoll.

Po rokoch pátrania žurnalistov o tejto firme vieme s istotou len to, že malý podiel mal vo firme francúzsky technologický partner, že o operáciu sa starali štruktúry skupiny J&T, že ako spolumajiteľ minimálne jeden čas vystupoval v rokovaniach s vládou Milan Fiľo, ktorý je známy najmä ako spolumajiteľ ružomberských papierní.

Ale aj tak to napokon bolo verejnosti nanič, pretože Skytoll má už dnes nového majiteľa a verejnosť nemá ako zistiť, či ním je skupina PPF Petra Kellnera, alebo niekto iný.

Výsledok je, že doteraz vlastníka Skytollu nepoznáme, ten vyhráva ďalšie vládne tendre a ministri môžu len opakovať už klasické vysvetlenie bývalého ministra dopravy Ľubomíra Vážneho, že on ako minister nemá ako zistiť vlastníka a ani nemá ako firme registrovanej v Európskej únii zakázať zúčastňovať sa na slovenských tendroch.

Keď sa po kauze Medical Group v roku 2014 schránkové firmy stali znova predmetom politiky, prišlo sa s nápadom, že problém vyrieši prehľadný register vlastníkov – respektíve takzvaných konečných užívateľov výhod.

Európske právo nepovoľuje firmy rozdeľovať podľa toho, v ktorej krajine sú registrované, respektíve v ktorej krajine sú registrovaní ich vlastníci. No nie je diskrimináciou, ak sa všetkým firmám dá rovnaká povinnosť, napríklad zverejniť, kto ju vlastní, respektíve kto z nej má peniaze.

Len pár týždňov po cétečkových demonštráciách prijal Smer v parlamente zákon, ktorý vytvorením registra vlastníkov firiem obchodujúcich so štátom poveril Úrad pre verejné obstarávanie.

Od začiatku bolo jasné, že to problém so schránkovými firmami vo verejnej sfére nevyrieši. Nielen preto, lebo sa týkal len klasických tendrov podľa zákona o verejnom obstarávaní, neriešil biznis pre obce a mestá, súkromné zdravotné poisťovne či poberateľov dotácií.

Hlavne bol prvý protischránkový zákon napísaný tak, že veľkí zákulisní hráči pochopili, že do registra môžu zapísať čokoľvek, aj tak s tým nikto nepohne.

Sťažnosti verejnosti na podozrivé zápisy totiž smerujú samotnému úradu, ktorý kontroluje Smer. Preto si napríklad Váhostav dovolil tvrdiť, že Juraj Široký nepatrí medzi osoby, ktoré môžu mať profit z jeho prípadných ziskov.

Nie preto, že by hádam Široký oznámil predaj Váhostavu. Podnik jednoducho do registra poslal oznam, že nemá akcionárov, ktorí by ho ovládali tak, že by sa dali považovať za „konečných užívateľov výhod“.

Princíp, že štát nebude zisťovať, kto sú vlastníci firiem, ale prinúti firmy, aby samy vlastníkov do registra napísali, nechce v princípe meniť ani Žitňanskej návrh. Napriek tomu verí, že nový register „partnerov verejného sektora“ nebude na smiech ako ten súčasný.

Rozdiel Žitňanskej návrhu oproti teraz platnému zákonu Smeru je v detailoch, ktoré však za priaznivých okolností môžu z výsmechu transparentnosti v praxi urobiť jeden z najtvrdších protischránkových zákonov na svete.

Žiaden iný štát na svete totiž doteraz nezobral na seba záväzok, že napríklad nezaplatí faktúru firme, ktorej vlastnícka štruktúra je zahmlená. Nový zákon platný zrejme od začiatku budúceho roka sa o to pokúsi.

Kto za to ručí

Nový zákon nehovorí len o firmách, ktoré chcú ísť do tendrov, ale o akomkoľvek druhu obchodu so štátom, samosprávami, s verejnými inštitúciami či verejnými peniazmi, alebo verejným majetkom.

Zdravotné poisťovne, príjemcovia eurofondov či napríklad parkovacia firma pre samosprávy EEI už budú musieť tiež do registra zapísať, kto ich vlastní alebo ovláda a aké sú o tom dôkazy.

Potiaľ je dodržanie sľubu z programového vyhlásenia o zlepšení súčasného zákona nepochybné. Kľúčová však bude kvalita zapisovaných údajov o vlastníkoch.

Advokáti Andrej Leontiev a Radovan Pala už v čase pripomienkovania pôvodného zákona pri konzultáciách pre Nadáciu proti korupcii navrhovali postaviť zákon na osobách, ktoré by klamaním pri zápise skutočných vlastníkov firiem riskovali svoju povesť.

Ich bývalá kolegyňa z právnickej kancelárie enwc Lucia Žitňanská si osvojila ich koncepciu, aby ručenie za správnosť museli na seba zobrať buď banky, alebo advokáti, daňoví poradcovia či audítori. Banky a tieto profesie totiž už aj teraz majú rôzne povinnosti pri nahlasovaní podozrení z prania špinavých peňazí.

Jednoducho povedané, len ťažko sa môžu tváriť, že podozrivej riadiacej či finančnej štruktúre vo firme nerozumeli, a preto skutočného vlastníka (užívateľa výhod) nespoznali, ale uspokojili sa s menom bieleho koňa.

Navrhovaný zákon priamo hovorí, že takzvané oprávnené osoby sú zodpovedné za správnosť údajov dodaných do registra. Budú to teda najmä advokáti, kto bude v mene firiem registrovému súdu odovzdávať údaje o firmách, a budú to v prvom rade oni, ktorí budú vysvetľovať podozrenia z chybného alebo klamlivého zápisu.

Plán je takýto: advokát od vedenia firmy zoberie údaje o jej riadiacich a vlastníckych štruktúrach, respektíve opisu, kto a za akých okolností môže mať z firmy úžitok. Tieto informácie by mal preveriť, mal by z toho urobiť zápis a ten tiež súdu odovzdať ako takzvaný verifikačný dokument.

Vyšší súdny úradník by oznámenie prijal elektronicky, s papierovou agendou už nový zákon vôbec nepočíta. Správnosť by v tej chvíli úradník neposudzoval, len by prešiel checklistom, či návrh obsahuje, čo má, a či je elementárne zrozumiteľný.

Ak by bolo všetko správne, firmu a jej vlastníkov vrátane verifikačných dokumentov by zverejnil v registri, čím by sa kompletný zápis stal aj verejne dostupný na webe.

Prečo riskovať chybné zápisy

Žitňanskej bývalý politický kolega a dnes nezaradený poslanec Miroslav Beblavý je z tohto konceptu sklamaný. Nepozdáva sa mu, že štát tvrdo nekontroluje správnosť zápisu už pri podaní, ale v prvej chvíli zverejní čokoľvek, čo splní formálne parametre.

„V praxi to znamená, že protischránkový zákon nezachytí nič na začiatku a potrestá len toho, u koho sa neskôr podarí s absolútnou istotu preukázať, že klamal, a zároveň sa to bude chcieť aktívne vyšetrovať zamestnancom súdu, ktorí sú na to nekvalifikovaní, veľmi preťažení a zároveň nemajú povinnosť to spraviť,“ píše na Facebooku Beblavý.

S dodatkom, že za tých okolností stráca protischránkový zákon do veľkej miery zmysel.

V tom, že Žitňanská chce v prvom kole naozaj len formálnu kontrolu, sa Beblavý nemýli. Jadro sporu medzi ním a ministerkou spravodlivosti je v tom, či na Slovensku možno postaviť úrad, ktorý by fakty v zápisoch o štruktúrach firiem naozaj overoval a bol by tak pred verejnosťou garantom ich správnosti.

Beblavý pripomína, že v úvahách, kto by na to mal, sa spomínala finančná správa a Národná Banka Slovenska. Obe majú na slovenské pomery kvalitných analytikov a skúsenosti s cezhraničnými operáciami.

Navyše sa dá očakávať, že po sprísnení postupov pri praní špinavých peňazí v celej OECD, nielen v Únii, sa daniari aj bankový dohľad budú automaticky dostávať k reportom zahraničných bánk o ich slovenských klientoch.

Žitnanská neverí, že by nejaká slovenská inštitúcia mala na to, aby za menej ako rok vybudovala oddelenie, ktoré by dokázalo súťažiť s právnikmi offshorových štruktúr a jednorazovo skontrolovať zápisy a potom sledovať zmeny o zrejme až tisíckach firiem obchodujúcich so štátom.

Skeptický je aj advokát Andrej Leontiev. Nevie si napríklad predstaviť, odkiaľ by štát zrazu zobral desiatky špecialistov na firemné offshorové štruktúry a ich priebežné sledovanie.

Žitňanská a jej poradcovia veria, že rozumnejšie je nechať súkromný sektor oznamovať všetko dobrovoľne a klamať s rizikom, že ak sa na to príde, postihy nebudú formálne.

Pokuty, zákazy, vylúčenia

Ideálna ochranná bariéra podľa Žitňanskej konceptu: ak už advokát zverejní o vlastníckej štruktúre svojho klienta v registri klamstvá, verejnosť si to na webe čoskoro všimne. Napríklad aj preto, lebo zápisy od advokátov známych spoluprácou s problémovými firmami budú sledované viac.

Okresný súd v Žiline, ktorý bude mať podľa zákona registráciu na starosti, preto od žurnalistov či konkurentov čoskoro dostane podnet na preskúmanie. Ak v ňom bude niečo relevantné, požiada sudca advokáta, aby pochybnosti vysvetlil. Aby ukázal dokumenty, ktoré preštudoval, a aby vysvetlil, čo všetko urobil, aby si pravdivosť údajov overil.

Ak sa ukáže, že v zápise sú naozaj chyby, firma automaticky dostane pokutu vo výške takzvaného hospodárskeho prospechu. Malo by ísť o hrubú maržu z jej obchodu so štátom, ktorú však súd zrejme často nebude vedieť presne určiť. Preto návrh zákona ponúka jednoduché stanovenie pokuty v limite od 10-tisíc do milióna eur.

Za jej splatenie by ručil priamo advokát (alebo iná oprávnená osoba), ktorý sa pod návrh podpísal. Vyviniť by ho z toho mohlo len dokazovanie, že konal s odbornou starostlivosťou. Musel by teda sudcu presvedčiť, že urobil všetko pre to, aby fakty overil, a že ani pri najlepšej vôli tak podvodu nevedel zabrániť.

To však nie je všetko. Ak súd rozhodne o nesprávnom zápise, firma automaticky vypadáva z registra a prichádza o možnosť ďalších verejných zákaziek. A jej štatutári by mali očakávať pokutu od desaťtisíc do stotisíc eur a takzvané vylúčenie, čiže fakticky zákaz činnosti.

Žitňanská o výške pokút hovorí, že je to len najlepší návrh, ktorý im prišiel primeraný, a v parlamente o tom očakáva debatu.

Povedala aj, že chvíľu bol na stole aj návrh, aby z návrhu na chybný zápis urobili v zákone trestný čin. A pripúšťa aj debatu o tom, že by zákon myslel aj na to, že napríklad advokáti s chybnými zápismi by automaticky smerovali pred disciplinárne konanie a mohli by aj prísť o licenciu. Zatiaľ však verí, že reputačné riziko bude pre nich dostatočne veľké, aby sa nepodpisovali pod zatajovanie skutočných majiteľov podnikov.

Povinnosť kontrolovať a potvrdzovať správnosť v registri by mala firma, respektíve s ňou dohodnutá oprávnená osoba aj pri uzatváraní každého nového kontraktu s vládou.

Teda napríklad úradník, ktorý bude vyplácať dotáciu povedzme 1,2 milióna eur, by sa pred jej vyplatením mal podľa návrhu zákona presvedčiť, či firma má čerstvo updatovaný zápis o vlastníkoch. Ak nie, nemusel by jej poslať peniaze.

Navrhovaný slovenský model boja proti schránkovým firmám je podľa advokáta Leontieva oproti iným krajinám unikátny v tom, že štát predovšetkým od seba vyžaduje obchody len s preverenými firmami. Tvrdé kritériá teda nezavádza plošne na celú ekonomiku, ako to býva v iných zákonoch proti praniu špinavých peňazí, ale štát začína od seba a svojich „partnerov“.

Alebo aj nie

Ten istý scenár však možno čítať aj skepticky. Majiteľ schránkovej firmy najprv vyberie dobre vyzerajúceho bieleho koňa, napríklad šikovného advokáta, a registrovému súdu odovzdajú zrozumiteľne štruktúrovaný verifikačný dokument, ktorý sa dá len ťažko napadnúť pre evidentné formálne či logické chyby.

Vzťah medzi sofistikovaným bielym koňom a jeho pánom by bol pritom ukrytý napríklad v úverovej zmluve v úplne inej firme, o ktorej nemá verejnosť prečo vedieť, a tak súdu ani nemôže napadnúť ju hľadať. V takom prípade môže sudca prirodzene zápis o vlastníkovi nechať, ako je, hoci by mu skúsenosť hovorila, že má do činenia s podvodníkmi.

Rátal by s tým, že vec by aj tak skončila po odvolaní na krajskom a možno aj na Najvyššom súde, kde mávajú klamári svojich spolupracovníkov.

Výsledok by bol, že skutočné vlastníctvo firmy by sa podarilo zakryť, no minimálne odborná verejnosť by vedela, že ide o sofistikovaný podvod.

Advokát s takou povesťou by potom na svoju reputáciu nemusel trpieť, naopak, mohol by vďaka nej získavať nových klientov.

Podnikatelia, ktorí by sa priznávali k svojim firmám, by boli za naivných, register by tak skôr či neskôr stratil vážnosť a predstava, že schránkové firmy môžu všetko, by vo verejnosti žila ešte viac.

Aj vlastník s podielom pod 25 percent by mal byť odkrytý

Kto je partner verejného sektora?

Zákon by sa podľa aktuálneho znenia návrhu mal týkať všetkých firiem, ktoré dostávajú z verejných zdrojov viac ako 250-tisíc ročne, alebo aspoň 100-tisíc v jednom kontrakte. Napríklad firma s dvoma kontraktmi za 99-tisíc eur a jedným za 50-tisíc eur ročne by tak nemusela svojich vlastníkov zverejňovať v registri partnerov verejného sektora, ktorý bude spravovať ministerstvo spravodlivosti.

Parlament bude musieť pri dohodovaní konečnej verzie limitu myslieť na to, že zápis do tohto registra bude stáť firmu v lepšom prípade stovky eur na začiatok a potom ďalšie peniaze pri zmenách a pravidelných potvrdeniach správnosti. Tie budú musieť zaplatiť oprávneným osobám (bankám, advokátom, audítorom alebo daňovým poradcom).

Okrem toho však Slovensko v rámci uplatnenia smernice o boji proti špinavým peniazom bude musieť vytvoriť register konečných užívateľov pre úplne všetky firmy. Pripravuje ho ministerstvo vnútra, a pretože sa bude týkať aj malých firiem a aj firiem, ktoré nemajú nič s verejnými zdrojmi, jeho požiadavky budú výrazne mäkšie ako požiadavky Žitňanskej zákona o partneroch verejného sektora.

Kto je oprávnená osoba?

Oprávnenou osobou je podľa návrhu zákona advokát, banka, pobočka zahraničnej banky, audítor, daňový poradca, ktorí majú na Slovensku miesto podnikania alebo sídlo.

Kto je konečný užívateľ výhod?

Konečný užívateľ výhod je presný výraz pre majiteľa firmy, pretože v niektorých prípadoch môže byť vo firme dohodnuté, že hlavný profit z nej nemá ten, kto je majiteľ, ale napríklad osoba spojená s firmou úverovou zmluvou.

Návrh zákona ponúka aj všeobecnú definíciu konečného používateľa výhod a vymenúva aj niektoré prípady, kedy niekoho označiť za konečného užívateľa výhod. Z textu tak nevyplýva, že ak by si napríklad skupina piatich politikov rozdelila vo firme akcie po 20 percent, tak by sa ich mená nemali zverejniť alebo by nemali byť označení za konečných užívateľov výhod. Zákon totiž v tomto prípade ráta s konaním v zhode, ktorého účastníci by mali byť označení za konečných užívateľov výhod.

Definícia konečného užívateľa výhod podľa návrhu zákona o partneroch verejného sektora:

Konečný užívateľ výhod

(1) Konečným užívateľom výhod je každá fyzická osoba, ktorá skutočne ovláda alebo kontroluje právnickú osobu, fyzickú osobu – podnikateľa alebo združenie majetku, a každá fyzická osoba, v prospech ktorej tieto subjekty vykonávajú svoju činnosť alebo obchod; medzi konečných užívateľov výhod patrí najmä

ak ide o právnickú osobu, ktorá nie je združením majetku ani emitentom cenných papierov prijatých na obchodovanie na regulovanom trhu, ktorý podlieha požiadavkám na uverejňovanie informácií podľa osobitného predpisu, 37) rovnocenného právneho predpisu členského štátu alebo rovnocenných medzinárodných noriem, fyzická osoba, ktorá

  • má priamy alebo nepriamy podiel alebo ich súčet najmenej 25 % na hlasovacích právach v právnickej osobe alebo na jej základnom imaní, vrátane akcií na doručiteľa,
  • má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať štatutárny orgán, riadiaci orgán, dozorný orgán alebo kontrolný orgán v právnickej osobe alebo akéhokoľvek ich člena,
  • ovláda právnickú osobu iným spôsobom, ako je uvedené v prvom a druhom bode,
  • má právo na hospodársky prospech najmenej 25 % z podnikania právnickej osoby alebo z inej jej činnosti,
    ak ide o fyzickú osobu – podnikateľa fyzická osoba, ktorá má právo na hospodársky prospech najmenej 25 % z podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo z inej jej činnosti,

ak ide o združenie majetku fyzická osoba, ktorá

  • je zakladateľom alebo zriaďovateľom združenia majetku; ak je zakladateľom alebo zriaďovateľom právnická osoba, fyzická osoba podľa písmena a),
  • má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať štatutárny orgán, riadiaci orgán, dozorný orgán alebo kontrolný orgán združenia majetku alebo ich člena, alebo je členom orgánu, ktorý má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať tieto orgány alebo ich člena,
  • je štatutárnym orgánom, riadiacim orgánom, dozorným orgánom, kontrolným orgánom alebo členom týchto orgánov,
  • je príjemcom najmenej 25 % prostriedkov, ktoré poskytuje združenie majetku, ak boli určení budúci príjemcovia týchto prostriedkov; ak neboli určení budúci príjemcovia prostriedkov združenia majetku, za konečného užívateľa výhod sa považuje okruh osôb, ktoré majú významný prospech zo založenia alebo pôsobenia združenia majetku.
     

(2) Ak žiadna fyzická osoba nespĺňa kritériá uvedené v odseku 1 písm. a), za konečných užívateľov výhod u tejto osoby sa považujú členovia jej vrcholového manažmentu; za člena vrcholového manažmentu sa považuje štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu, prokurista a vedúci zamestnanec v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu.

(3) Konečným užívateľom výhod je aj fyzická osoba, ktorá sama nespĺňa kritériá podľa odseku 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) druhého a štvrtého bodu, avšak spoločne s inou osobou konajúcou s ňou v zhode spĺňa aspoň niektoré z týchto kritérií.“

Teraz najčítanejšie